Nebyť úsmevnej príhody s kľúčmi od auta, ktoré som nechal vo vlaku aj s bundou, ktorý smeroval do Prahy, tak by som sa tam možno tak skoro ani nedostal. Tešil som sa a zároveň som bol plný otáznikov, predsa len to nie je dedina ani väčšia dedina ako napr. Bratislava, ktorú už dôverne poznám. Dokonca ani počasie podľa Iľka nemalo byť bohvieaké. Trápilo ma aj to, kde vôbec prespím, nakoľko ubytko, ktoré malo byť nakoniec nebolo. Ale všetko sa nakoniec nejako utriaslo a keď som sa konečne v piatok neskoro chystal spať ... tak som sa už iba tešil a nepripúšťal si žiadne riziká.
Sobota ráno. Stalo sa to čoho som sa obával - zaspal som. Alebo zabudol vstať? :-) Namiesto o siedmej som vyrazil o desiatej. Cestou som ešte vyzdvihol zopár vecí a šinul si to cez Pezinskú babu - smer Kúty. Na hranici som nečakal ani chvíľku, len som ukázal občianku. Divil som sa, lebo vodič predo mnou musel vystúpiť a otvárať kufor. Pri mne len zasalutovali a šiel som ďalej s prianím šťastnej cesty. Dialnica do Prahy - nic moc - betonovy povrch - rajbačka (voľakedy na tom staré mamy v potoku prali) ako na starej ceste do BA. Nemalo by sa jazdiť v ľavom pruhu furt ... ale pravdou je, že tam to až tak nerajbe. Z Bratislavy je to 3,5 h normálnym tempom, ktoré tam kupodivu dodržiaval každý, až kým sa nezjavilo nejaké auto s bratislavskou ŠPZ-tkou.
... a vstupil som do Prahy. Na každom kroku radary, kopec áut a jednosmeriek a úplne drzých vodičov. Bratislava sa môže schovať pod koberec. Tu je na mieste jedna dobra rada - ak ste v Prahe autom ešte neboli a nemáte GPS, tak tam ani autom nechoďte - vlakom a potom metrom je to oveľa lacnejšie a bez stresov. Ja som asi prekonal aj sám seba, keď z bodu A som sa chcel dostať do bodu B - vzdialenosť max. 5 km od seba - no ja som to prešvihol len o 65 km. Ale na druhej strane som asi videl tak letmo z auta asi celú Prahu :-) Policajti ma zastavili len 2x, no keď som im vysvetlil moju situáciu vždy to našťastie pochopili a zobrali s úsmevom. Taktiež domáci pražáci - myslel som si, že akí namyslení budú a predsa sa mi nestalo za dva dni aby mi v núdzi nepomohli.
Chcel by som poďakovať Evke a Jožovi, rodákom z mojej dedinky, že mi dovolili u nich prenocovať a tiež ich rozkošným deťom - Lucke a Jožkovi, že mi prepustili na tú jednu noc svoju detskú izbu. A to nehovorím o výbornej domácej kuchyni. Ďakujem.
Prvý večer som mal stretnutie s bývalou kolegyňou z práce - miesto stretnutia Záhraní město - cca 10 km. Ja som spravil 30 :-) Klial som ako pohan, nie na Prahu ... na seba, lebo svoje GPS som nechal zapnuté doma v Bratislave. Ale nakoniec sme sa našli, doručil som veci, vyzdvihol svoje veci a šli sme sadnúť do reštaurácie. Vrelo teda môžem odporučiť Corleone restaurant na neviem akom námestí, ale je tam zastávka metra - Andel Metro. Robia tam skvelú pizzu, veľkú, správne tenkú, prepečenú, chrumkavú, šťavnatú s pravou Pražskou šunkou. Bavili sme sa do pohody až do pol dvanástej, keď zavreli a mne začali galeje na ceste k mojim známym. Trvali celkovo dve hodiny. Bol som sám v aute, v lejaku, že ani najrýchlejšie stierače nestíhali stierať. Pýtal som sa kadekoho na cestu, no vždy som nakoniec sa akosi vrátil na to isté miesto. Blúdil som ako bludička Júlie. No aj tu sa našli dobrí ľudia a to som nečakal, lebo ukázať smer je jedno, ale vziať vlastné auto a navigovať ma o pol druhej ráno po Prahe až takmer k mojim známym, je naozaj ... proste niečo úžasné a som veľmi vďačný tým ľudom, ktorých koniec koncov ani nepoznám.
Druhý deň. Včerajšie presvedčenie, že dokážem sa s autom pohybovať po Prahe je dávno preč. Volím metro. Za dvacku sa vozíte 1,5 hodiny kade-tade bez obmedzenia. Bacha však na revízorov, tí stoja pri východe z platenej zóny a náhodne kontrolujú cestujúcim lístky. Praha má tri trasy metra - A, B, C.
Poberám sa teda na zastávku metra. Mrazivý vánok a slnko - kombinácia pre fotografovanie ako stvorená. Vtedy aj obyčajné sídlisko - Stodulky - získava akési čaro.
Keď som vystúpil na zastávke Múzeum (pod Václavským námestím), zúfal som " Bratislava! Kedy pochopíš, že to metro potrebuješ? ", ale potom som vyšiel vonku a zabudol som na to, lebo ... v žiare slnka stál tam na koni Sv. Václav.
Mám rád námestia. Sú plné života, osudov, myšlienok. Hneď som si pomyslel, koľko ľudí si len tu, pri tejto soche dalo napr. rande. Tisícky ľudí denne prejdu okolo. Fotia sa, smejú, spomínajú, ponáhľajú - to námestie sa stáva ich spoločníkom. Deti sa tu naháňajú za holubmi. Rodinky sa prechádzajú po nedeľnom obede. Turisti stláčajú spúšte na foťákoch. Z každého rohu na Vás dýcha kus histórie.
Na námestí sa nachádza aj pamätník obetiam komunizmu. Jana Palacha a Jana Zajica snáď pozná každý.
Ľudia sa tam pristavia, zaspomínajú, ktovie či to nebol ich známy.
Práve pri tomto pamätníku ma zaujala ešte jedna postava. Obyčajný bezdomovec. Pre mňa však znamená viac. On, spoločnosťou odvrhnutý a mnohými odsudzovaný, našiel v sebe toľko hrdosti a úcty k tejto pamiatke ako možno málokto. Okolo pamätníka bolo kopec papierikov, rozhádzané kamene. On jediný z desiatky ľudí, ktorí tam stáli prišiel a upratal neporiadok, uložil kamene a dokonca vytrhal burinu.
Kúsok opodiaľ sedí mladé dievča, pozoruje bezdomovca a sem tam pozrie do knihy. Trochu sa jej aj čudujem, lebo je fakt chladno, no na slniečku sa ešte dá. :-)
Tesne pri soche sa zhŕkli do kopy priatelia a zapózovali na spoločnej fotografii.
Raz už je tomu tak, život v meste sa v nedeľu veľmi nelíši od bežného dňa. Preto niet divu, že mnoho ľudí v ten deň pracuje. Veď nová reštaurácia musí vyzerať tip-top, eňo-ňuňo, ... :-)
Námestie na hornom konci ukončuje Múzeum - hmm ... asi Národné múzeum. Zvonku i z vnútra vyzerá naozaj majestátne.
Budova naľavo od nej sa tiež nemá za čo hanbiť - Státni opera.
Keby sa pozriete ešte viac naľavo ... určite Vás zaujme niečo takéto ...
Krásna Žižkovská televízna veža. Raz, až budem veľký, sa tam pôjdem pozrieť. :-) A ešte kúsok naľavo - Praha - Hlavní nádraží - vystupujte prosím, vlak tady končí! :-)
Ináč, ani Praha nie je výnimkou, pokiaľ ide o sprejerov a vandalov. Dosť ma zarmútilo, keď necelých 100 metrov od slávnej sochy sv. Václava, som našiel tento pamätník Janu Svatopluku Preslovi úplne dočmáraný. A to som radšej druhú stranu už nefotil. Dokonca, aj ďalej v parku ... smetisko. Dosť smutné na Prahu.
No stačí prejsť o ulicu ďalej a znovu sa kocháte ďalšou nádherou.
No stačilo mi znovu zísť len o ulicu nižšie a rovno pred mojimi očami, cez biely deň dvaja - nedokážem to slušne pomenovať - zrejme pre potešenie roztrieskali orientačnú tabuľu s mapou mesta. Na druhej strane - kde dostanete tak lacno mapu Prahy? :-)
Veľmi typickou črtou tohto mesta sú aj holuby. Sú všade. Na strechách, na chodníkoch, na trávnikoch, na vežičkách, na lampách, na námestiach ... všade, všade, všade
... a nájdeme aj väčších holúbkov :-) s čučom v ruke :-)
To, čo však Prahu robí Prahou, sú jej veže. Sú na každom rohu a sú krásne.
Staré mesto je prekrásne. Nájdete tu spustu možností ako príjemne stráviť voľný čas. Desiatky rôznych kaviarničiek, terás, obchodíkov s keramikou, sklom, drevenými bábkami na motúziku. Ak chcete môžte sa povoziť na veteránoch.
... alebo využiť mnohé ďalšie vymoženosti - trebárs trojkolku.
Na každom námestí stretnete nejakého "umelca". Tento na obrázku bol špičkový, vylúdil so slákom v ruke a listovou pílou všelijaké vesmírne zvuky až to bolo naozaj zaujímavé. No možno zaujímavejší bol jeho výraz v tvári. Proste sa tváril priblblo a ľudia mu to žrali.
Kúsok opodiaľ mladý chalan ponúka svoje sprievodcovské skúsenosti.
Títo dvaja, ak ich stretnete, nemajte im to za zlé. To sú prenasledovatelia. Dve hodiny som blúdil uličkami sem a tam. Všade, kde som sa zastavil, boli aj títo dvaja. Možno ma sledovali :-) Možno tajná služba.
Najlepší zo všetkých zabávačov čo som tam stretol, boli títo piati chlapi. Neskutočne dobrá pouličná kapela - Staročeský dixicland Praha.
Orloj je už klasika. Kto by ho nepoznal.
Potešilo ma však, že som objavil Saudkovu galériu.
... a znovu vežičky ...
Námestie, krásne vymaľované spoly slnkom, spoly búrkovými mrakmi.
... keď sa tak prechádzate Pražskými uličkami, niekedy máte tam chuť ostať navždy ...
... tento chlapík to však prehnal a stala sa z neho socha ...
... verte mi ... nie je sám ...
... nádherné obchodíky s drevenými bábkami na motúzikoch ...
... a znovu späť na Václavské námestie, avšak tentoraz na jeho spodný koniec. Znovu všadeprítomné holuby. Deti ich však majú rady :-)
Znovu ak sa dobre poobzeráte objavíte skutočne ako toto mesto vyzerá. Mesto nerobí mestom veža, kostol, hrad, stavby ... monumenty ... mesto robia mestom jeho ľudia - obyvatelia. Tú sú ľudia naozaj z každej kategórie. Bohatí v krásnych oblekoch, chudobní pri odpadkových košoch, luxus a bieda, bieli, žltí, čierni, Jehovisti, rabíni, kňazi, mníšky. Vidieť a stretnúť toto všetko v priebehu 2 hodín - to na Vás proste zanechá dojem veľkoleposti. Na druhej strane Vás zamrazí, keď vidíte usmievajúcu sa a spokojnú modelku na reklamnom plagáte a tesne pred ním bezdomovca, čo nemá čo do úst a musí si hľadať potravu aj v odpadkových košoch.
Ten pocit sa umocní, keď krátko na to vidíte podobný obraz.
Jedno z druhým. Keď som stretol tento párik, pomyslel som si, ejha - pekná kočka - to bude určite Slovenka. Keď prechádzali okolo mňa, tak som im poďakoval za fotografiu. Na to mi odpovedali pekne po slovensky: "To je v pohode! Aj my sme všetkých fotili, keď sme sem prišli prvýkrát. Už sme si zvykli, že nás z času na čas niekto odfotí. Vy ste zo Slovenska, že? My tiež. :-) Už sme tu dva roky. Sme z Bratislavy!" ... potom ešte následoval kratší rozhovor ... a s úsmevom sme sa pobrali každý vlastnou cestou.
... niekedy je dobrá aj bageta :-)
... tieto dve dievčatká vyzerali dosť stratene - krátka konverzácia v angličtine to len potvrdila. Južná Kórea je dosť ďaleko ... :-)
... toto sú možno ďalší dvaja, čo prišli do Prahy hľadať šťastie :-)
Tesne predtým, ako sa splnila Iľkova predpoveď s počasím som ešte narýchlo cvakol niečo čo sa dá vidieť aj v Bratislave ... Japonciiiiiii :-) húfy Japoncov :-)
Každopádne, videl som len omrvinku toho čo sa dá v tomto prekrásnom meste vidieť. No už o ňom mám aj svoj názor a už teraz viem, že sa tam určite ešte vyberiem ... a nebude to na dve hodiny :-)
