Buddhistický inštitút Serta založil roku 1980 charizmatický tibetský lama Džigme Phüncchog (1933–2004). Založenie tohto centra tibetského buddhizmu bolo súčasťou procesu obnovy náboženstva v Tibete v postmaoistickom období uvoľnenia náboženskej politiky v Číne po perzekúciách Kultúrnej revolúcie. Na celej Tibetskej náhornej plošine začali tibetskí veriaci obnovovať chrámy a kláštory zničené počas Kultúrnej revolúcie, do ktorých sa postupne vracali mnísi. Džigme Phüncchog však svoj buddhistický inštitút nezaložil na troskách bývalého kláštora, ale v opustenom a odľahlom údolí Larunggar severozápadného S’-čchuanu neďaleko tibetského mestečka Serta. Od začiatku sa cielene usiloval prekonať rozdiely medzi jednotlivými tibetskými buddhistickými školami a svojim žiakom sprostredkovať učenia všetkých prúdov tibetského buddhizmu. Džigme Phüncchog si zároveň uvedomoval nízku úroveň vzdelávania v tibetských ženských kláštoroch a v Serte vytvoril špeciálne triedy pre výučbu mníšok. Vďaka charizme a učenosti Džigme Phüncchoga aj vysokej úrovni výučby buddhistického učenia začali do buddhistického inštitútu prúdiť stovky veriacich laikov i mníchov a Serta sa tak rýchlo stala jedným z najvýznamnejších centier tibetského buddhizmu. V súčasnosti v buddhistickom inštitúte žije 10-12 tisíc mníchov a mníšok, asi desatinu z nich tvoria Číňania. Pre ilustráciu – v súčasnosti najväčšom tibetskom kláštore Labrang (písal som o ňom v júnovom blogu) žije čosi vyše 2 tisíc mníchov. Serta je dobre známym centrom buddhizmu na celej Tibetskej náhornej plošine a každoročne sem prúdia tisíce pútnikov.
Aj lama Džigme Phüncchog, podobne ako všetci ostatní vplyvní tibetskí buddhistickí majstri v súčasnom Tibete, sa musel vyrovnať s tlakom čínskych úradov. Tie spočiatku tolerovali vznik novej náboženskej inštitúcie, keďže Džigme Phüncchog si uvedomoval, že politické aktivity mníchov a mníšok z buddhistického inštitútu – teda demonštrácie na podporu tibetskej nezávislosti či otvorené prejavy podpory 14. dalajlamovi žijúcemu v exile – by znamenali koniec jeho unikátneho projektu. Keď v lete roku 1999 začala ďalšia kampaň čínskych úradov proti 14. dalajlamovi, Džigme Phüncchog sa odmietol zúčastniť sa jej a otvorene dalajlamu kritizovať. V lete roku 2001 do buddhistického inštitútu vtrhli čínske úrady a časť obydlí mníchov zničili. Existenciu priveľmi veľkého buddhistického centra oficiálne miesta už nechceli tolerovať. Buddhistický inštitút Serta však prežil tento pokus o oklieštenie jeho aktivít a aj smrť jeho zakladateľa v januári 2004.
Jedinečnosť buddhistického inštitútu Serta spočíva aj v tom, že tu vedľa seba študujú Tibeťania a Číňania. Od konca 90. rokov získava tibetský buddhizmus medzi čínskym mestským obyvateľstvom istú popularitu (podľa môjho odhadu môže ísť o tisícky, maximálne desaťtisícky laikov vo veľkých čínskych metropolách). Číňania pokladajú tibetskú buddhistickú tradíciu za komplexnejšiu, autentickejšiu ako čínske buddhistické dedičstvo a prejavujú záujem najmä o tantrické učenia, keďže túto súčasť buddhistickej tradície čínske školy nepoznajú. Čínski laici navštevujú tibetské chrámy a naopak tibetskí lamovia chodievajú do čínskych miest a krúžkom laikov odovzdávajú buddhistické učenia. Vzhľadom na jazykovú bariéru (väčšina mníchov z Tibetskej autonómnej oblasti po čínsky nevie, čínski záujemcovia o tibetský buddhizmus nerozumejú tibetčine) zohrávajú úlohu sprostredkovateľov v prvom rade lamovia z Khamu a z Amda, ktorí hovoria po čínsky. Serta je však jediným miestom, kde čínski mnísi a čínske mnísi študujú spolu s Tibeťanmi a dlhodobo s nimi žijú. K dispozícii majú čínske preklady tibetských buddhistických textov a ich učiteľmi sú vzdelaní lamovia z Khamu. Do Serty každoročne prichádzajú na púť aj tisíce Číňanov nielen z Čínskej ľudovej republiky, ale aj z Taiwanu, Singapuru či Malajzie. Štedré finančné dary od čínskych – ale aj tibetských – laikov umožnili buddhistickému inštitútu začať so stavbou novej haly a vydávať desiatky buddhistických textov v čínštine i tibetčine. Na sochách a maľbách buddhistických božstiev možno okrem tradičných tibetských farieb a ikonografie vidieť aj vplyvy čínskej tradície.
Príklady čínskeho záujmu o tibetské formy buddhizmu možno nájsť aj v minulosti: najtypickejším sú panovníci poslednej mandžusko-čínskej dynastie Čching (1644–1911), ktorí podporovali zakladanie tibetských kláštorov aj v hlavnom meste, Pekingu. V samotnom Zakázanom meste, kde panovníci žili, stálo viacero tibetských buddhistických chrámov a navštevovali ho významní učenci z Tibetu. Záujem čchingských panovníkov o tibetský buddhizmus však bol aj nástrojom ako si získať popularitu medzi Tibeťanmi a Mongolmi a rozšíriť vplyv čchingskej ríše to týchto oblastí, čo sa im aj podarilo. V období Čínskej republiky (1912–1949) sa vláda (neúspešne) usilovala využiť spoločné buddhistické dedičstvo na pripútanie Centrálneho Tibetu k Číne: do tibetských kláštorov pri Lhase vyslala niekoľko desiatok mníchov, sponzorovala preklady buddhistických textov do čínštiny, pozývala tibetských učencov na prednáškové turné do Číny. K popularite tibetského buddhizmu v Číne prispel najmä 9. pančhenlama, ktorý po úteku z Centrálneho Tibetu žil v rokoch 1924–1937 v Číne: keď pančhenlama niekoľkokrát prednášal veriacim učenie Kálačakratantry, jedného z najstarších tibetských tantrických učení, počúvali ho desaťtisíce Číňanov. Súčasný záujem Číňanov o tibetský buddhizmus v buddhistickom inštitúte Serta a v desiatkach menších skupiniek laikov v mestách ako Peking, Šanghaj, Čcheng-tu prispieva k odbúravaniu negatívnych stereotypov o Tibeťanoch a tradičnej tibetskej spoločnosti šírených oficiálnou propagandou (tradičný Tibet ako peklo na zemi, v ktorom lamovia vykorisťovali a z kože zdierali pospolitý ľud). Do budúcnosti môžu tieto osobné kontakty zohrávať dôležitú úlohu pri budovaní vzájomnej dôvery medzi Číňami a Tibeťanmi a pri prekonávaní politických rozdielov.
Martin Slobodník
