Spája nás FascinÁzia; kultúry a krajiny Orientu sa stali súčasťou našich životov. Spolupracujeme v rámci OZ Pro Oriente (www.prooriente.sk) Zoznam autorových rubrík: Blízky východ, Ďaleký východ, India, Juhovýchodná Ázia, Všeobecné, Súkromné, Nezaradené
alebo – čo mi najviac chýba z japonskej kuchyne... Už dlhšie som nebol v Japonsku a začínam mať absťák. Samozrejme, jedna z vecí, ktoré mi chýbajú najviac, je tamojšie stravovanie. Japonsko je totiž gastronomický raj a jeho širokú škálu nenahradí podľa mňa ani taký Londýn.
Keď som pred rokom počas operného turné v Japonsku navštívil zenový kláštor Eiheidži, písal som v našom orientalistickom blogu aj o špecifickom pití čaju, ktoré v Japonsku uviedol zakladateľ tohto kláštora, zenový majster Dógen niekedy po roku 1200.
Angličtina je v otázke botanického názvoslovia veľmi laxná, a hoci – napriek jej svetovosti – mám tento jazyk úprimne rád kvôli jeho literatúre a bohatosti, pravdou je, že slovenčina je v oblasti terminológie oveľa presnejšia.
Na Tibetskej náhornej plošine sa nachádza množstvo miest, ktoré svojou prírodnou scenériou či historickými kláštormi priťahujú zahraničných a čínskych turistov i tibetských pútnikov. Tibet teda nie je iba Lhasa a palác Potala, i keď ten bol srdcom tradičného Tibetu.
Nó sa považuje za najstaršiu dodnes živú tradíciu javiskového umenia na svete. Ako lyrická dráma delikátnej pompéznosti, v úzkom prepojení s fraškou kjógen, prežila šesť storočí a dodnes sa teší neutíchajúcemu záujmu japonského publika.
Na ďalekej rovine Musaši v 41. roku panovania 12. cisára Keikó, piaty mesiac, piateho dňa lunárneho kalendára (111 n.l.) bola založená šintóická svätyňa Ókunitama. Podobne ako niektoré naše európske lokality nesie bohaté historické dedičstvo celých storočí. Od svojho vzniku po súčasnosť bola svedkom mnohých zmien v krajine a miestom nespočetných obradov a sviatkov. K nim patrili aj príležitosti, ktoré, aspoň ako sa zdá z historických zmienok, poskytovali priestor k neviazaným telesným rozkošiam. Pravda, v prísne rituálnom rámci dávnej japonskej spločnosti...
Žiaľ, slastné oddávanie sa príjemnej japonskej jari a očakávanie pučania sakúr prerušila smutná katastrofa, ktorá v piatok postihla východné pobrežie Japonska.
Máte aj vy pocit, že už je tu jar, napriek tomu, že do prvého jarného dňa chýba ešte týždeň a pol? Slnečné lúče, spev vtákov, narcisy vo váze.. Marec je skrátka úžasným mesiacom so všetkými tými premenami a novou životnou energiou v prírode. S podobnou radosťou vítajú tento mesiac aj Japonci, ktorí sa pomaly začínajú tešiť na sviatok "Hana macuri" – Sviatok pozorovania kvetov. Oslavy závisia od geografickej polohy a tiež od dlhodobejšieho meteorologického stavu. Každý rok meteorologická agentúra spolu s verejnosťou sledujú tzv. "sakura zensen" – sakurový front, ktorý sa posúva od juhu (od Rjúkjúskych ostrovov, kde sakury rozkvitajú už v januári), cez ostrovy Kjúšú, Šikoku a turistické ciele Kjóto a Tókjó, ktoré zaplaví belostná krása sakúr koncom marca alebo začiatkom apríla. Najsevernejší ostrov Japonska, Hokkaidó, či oblasti s vyššou nadmorskou výškou potom rozkvitajú o pár týždňov neskôr.
Popri novom termíne „karóši“, o ktorom nedávno písal Radovan Škultéty, v japonskom prostredí figuruje aj klasickejší termín, vzťahujúci sa k pracovnej výkonnosti. Je to „hatarakibači“, včely robotnice, a Japonci ho používajú na samých seba, keď sa porovnávajú s inými národmi. Toto označenie môže mať v závislosti od kontextu pozitívny alebo negatívny odtienok.
Dnes som sa rozhodol nahliadnuť do krajiny vychádzajúceho slnka a venovať sa téme u nás dosť nezvyčajnej - karóši alebo smrť z prepracovania. Nepatrí medzi japonské slová, ktoré prenikli do slovnej zásoby slovenčiny ako bonsaj, ikebana, samuraj, gejša či karate. Na Slovensku je to zatiaľ neznámy pojem – v štatistikách ministerstva zdravotníctva sa prepracovanie ako príčina smrti neuvádza – v Japonsku sa však z karóši za posledných 20 rokov stal závažný spoločenský problém. Podľa oficiálnych štatistík každý rok v dôsledku enormného preťaženia pri každodenných nadčasoch zomrie, zostane trvalo zdravotne postihnutých či sa pokúsi o samovraždu niekoľko stoviek Japoncov. U ďalšej tisícky sa vyvinie určitá forma duševnej choroby. Tieto čísla neustále stúpajú – a pritom ide len o vrchol ľadovca.
Čína, krajina s obrovskou silou tradícií, úspešne vzdoruje westernizácii a svoje sviatky si, na rozdiel od nás, udržiava a rozvíja. V tomto blogu by som chcel nadviazať na príspevok kolegu Ivana Rumánka a našincovi stručne priblížiť Sviatky jari alebo tradičný čínsky Nový rok. V Číne a jej kultúrnom okruhu je to najdôležitejší rodinný sviatok, ktorý sa spája s množstvom zvykov a tradícií. Zaujímavé je, že v sebe kombinuje prvky našich Vianoc a Veľkej noci.
Po urputnom tigrom roku tu máme zajačí rok – rok najjinovejšieho znamenia čínskeho zverokruhu. Zajac sa spájal s prastarým čínskym mýtom o Mesiaci, a Číňania na tvári mesačného splnu rozoznávajú nie ľudskú tvár, ale zajačicu, tlčúcu v tégliku legendárny liek nesmrteľnosti. S týmto práve súvisí, že ľudia narodení v tomto roku – teda všetci tí, čo majú v tomto roku vek 0, 12, 24 či niektorý vyšší 12-násobok rokov – sa vraj dožívajú vysokého veku.
Zrejme sa najde len málokto, kto by nepočul o čínskych bojových umeniach alebo wu-šu, známych u nás skôr pod ľudovým názvom kung-fu. Ako spôsob sebaobrany a vojenského tréningu sú v Číne známe od najstarších čias. Za ich „tvorcu“ sa označuje legendárny Žltý cisár, pravda však je, že zmienku o nich nájdeme napríklad už v Konfuciovych Hovoroch (tradične 5.stor. p.n.l.).
„Nože sa zoberme a poďme si všetci zatancovať na pesničku, ktorá bola hitom skôr, než prišla na svet tvoja mama!“ (The Beatles: Your Mother Should Know)
Všetko spôsobil jeden verš jednej piesne. Určite si spomínate na úspešný hit „Dievča z Tókja“ z 90ych rokov. Ja osobne mám na ňu veľmi milé osobné spomienky - japončinu Jókinho hlasu vtedy pánom Skrúcanému a Nogovi naspievala moja dobrá priateľka, kolegyňa japonologička, a ja som na nejednej zábave či svadbe učil spoločnosť tancovať k tej piesni japonský ľudový tanec bon-odori. V piesni sa protagonista vyznáva k láske k japonskej dievčine slovensky bláznivým „Haraší mi z teba, Joko“ a vychvaľujúc Jókine japonské cnosti, priznáva jej medzi iným: „a ikebanu viazať vieš“. A vtedy sa to stalo: dovtedy sa ikebana aj u nás ako všade inde na svete aranžovala, upravovala vo váze. Odvtedy sa u nás – „viaže“. Hoci, ikebana sa vôbec neviaže, ani tá japonská, ani tá slovenská.
Zdravím všetkých fanúšikov Orientu. Od môjho posledného príspevku uplynuli už dva... no dobre, tri mesiace. Pohľad na štatistiku hovorí, že článok Cena vody bol prečítaný 547-krát, počet reakcií: 3. (Asi to mohlo byť napísané aj lepšie, ja viem.) Dôležité však je, že po jeho publikovaní ma viacerí čitatelia upozornili, aby som zvážil, akým témam sa budem v budúcnosti venovať, aby som sa vyhol konfliktu s mocou. Čínskou, samozrejme. Slovensko je síce od Číny pomerne ďaleko, ale zase nie až tak ďaleko. Čože by sa mi teda mohlo stať?
Pred mesiacom sa na mojom blogu objavila krátka japonská báseň tanka. Niektorí boli možno sklamaní, iní znechutení, niektorí sa cítili priam oklamaní. Či dokonca nahnevaní. Som si však istý, že boli aj takí, ktorí si povedali – „zaujímavý nápad“.
Územie dnešného Sin-ťiangu sa nachádza vo východnej časti Centrálnej Ázie. Pred dvetisíc rokmi ním prechádzala Hodvábna cesta spájajúca Čínu so západnou časťou Ázie a Európou. Cez Sin-ťiang sa na začiatku letopočtu šíril do Číny buddhizmus a celý región, profitujúci z intenzívneho vnútroázijského obchodu, bol miestom stretu rozličných etník, jazykov, kultúr a náboženstiev. V priebehu 11. a 12. storočia sa v oblasti dnešného Sin-ťiangu rozšíril islám.
Dalajlámovia od polovice 17. storočia do roku 1951 vládli v Centrálnom Tibete a vo svojich rukách spájali politickú moc i náboženskú autoritu. Súčasný dalajláma Tändzin Gjamccho je štrnástym predstaviteľom tejto línie tibetských hodnostárov a jeho život v exile, kontakty so svetovými politikmi a predstaviteľmi iných náboženstiev predstavujú výrazný odklon od tradičných životopisov predchádzajúcich dalajlámov a ilustrujú komplikovaný vývoj vTibete v II. polovici 20. storočia.
