Orient
Mozaikové mesto
Cez veľkonočné sviatky sme si opäť si urobili výlet do našej obľúbenej Galiley. Jednou z mnohých zaujímavých historických lokalít, ktoré sme navštívili, bol aj národný park Sephoris/Cippori, čiže rímska Diocézarea.
Spája nás FascinÁzia; kultúry a krajiny Orientu sa stali súčasťou našich životov. Spolupracujeme v rámci OZ Pro Oriente (www.prooriente.sk) Zoznam autorových rubrík: Blízky východ, Ďaleký východ, India, Juhovýchodná Ázia, Všeobecné, Súkromné, Nezaradené
Cez veľkonočné sviatky sme si opäť si urobili výlet do našej obľúbenej Galiley. Jednou z mnohých zaujímavých historických lokalít, ktoré sme navštívili, bol aj národný park Sephoris/Cippori, čiže rímska Diocézarea.
Hoci sa revolúcia pre Egypťanov skončila rezignáciou bývalého prezidenta Muhammada Husního Mubáraka, demonštrácie v tejto najľudnatejšej a politicky najvplyvnejšej arabskej krajine pokračujú.
Jedna inteligentná bývalá sudkyňa síce povedala, že všetci o Blízkom východe píšu, ale málokto mu rozumie. Napriek tomu ma neodradila, aby som sa zaradil medzi píšucich...
Pýtate sa, čo to je? Hm, teraz, keď som odsunula arabistické uvažovanie, mi prišiel na um džbán. No, od pravdy až tak ďaleko nie sme, len sa v tomto prípade musíme presunúť južnejšie, vzdušnou čiarou o čosi viac ako 4000 km, konkrétne do Sudánu.
Som na tom podobne ako Dušan, aj keď ja zasa v tom svojom. Nedávno som sa vrátila zo svojho obľúbeného Sudánu a hoci mám zážitkov neúrekom, idú zo mňa ako z chlpatej deky. Jedna z tém, ktorá mi stále chodí po rozume, je vnímanie životného prostredia a postoje k nemu.
Tak ako minule, aj teraz zostanem v Izraeli a poreferujem o šoférovaní na izraelských cestách. V prvom rade treba poznamenať, že cesty sú tu kvalitné, s hustou sieťou diaľnic a rýchlostných ciest. Hlavná komunikačná (a zatiaľ jediná spoplatnená) tepna č. 6 umožňuje dostať sa za pár hodín zo severu krajiny na juh. Cesty sa neustále obnovujú; zdalo by sa, že jazdenie po nich je maximálna pohodička. Ale len dovtedy, kým nejazdíte každodenne a nenarážate na špecifické maniere lokálnych vodičov. Napríklad, keď sa domáci šoféri, samozrejme bez smeroviek, drzo tisnú pár centimetrov pred vami do vášho jazdného pruhu. Alebo v pripájacom pruhu, tesne na vašej úrovni, dupnú na plyn v snahe zaradiť sa pred vás. Vtedy radšej dupnete na brzdu, ináč hrozí osudové stretnutie. Je to poriadna skúška nervov a neraz aj spisovnej slovnej zásoby...
Po dlhšej odmlke opäť pozdravujeme čitateľov nášho blogu. Tento príspevok bol vlastne hotový už v decembri, avšak pre technické, pracovné a zdravotné dôvody sa k vám dostáva až teraz. Je už síce po sviatkoch, o ktorých sme písali, avšak sviatkov nie je nikdy dosť, a preto snáď uvítate krátke reminiscencie.
Obrovský ohňostroj, petardy, oslavy, davy na uliciach alebo aspoň pripíjanie vonku s fľašou šampanského - nič také v arabskom svete nenájdeme. Akurát tak v Dubaji, ktorý musí byť výnimočný a musí mať všetko naj, ale bez viditeľnej fľaše. Alebo raz za čas pri pyramídach v egyptskej Gíze, kde sa veľkolepým koncertom a v zábleskoch svetiel všetci v slávnostnej atmosfére prenesú do nového roka. Samozrejme, európski či americkí rezidenti v arabských krajinách si tento deň pripomínajú po svojom, väčšinou v spoločnosti svojich krajanov.
Už čakám ako na spasenie na moment, keď si sadnem na gauč, zapálim si sviečku, kadidlo alebo prinajmenšom najnovšiu vonnú lampu a otvorím knihu. Patrím k tým čitateľom, ktorí si vychutnávajú knihu v knižnej podobe, majú radi šuchot stránok a vôňu papiera. Na druhej strane chápem aj tých, ktorí dnes uprednostňujú čítačky elektronických kníh a aj preto moja prvotina „Arabský svet – Iná planéta?“ už figuruje na zozname kníh, ktoré sa dajú kúpiť i v tejto podobe. Ale späť k mojej podvečernej atmosfére. Neskorá jeseň a zima mi navodzujú náladu na niečo z iného sveta. Niečo čarovné, mystické. A práve do toho mi pekne zapadá aj moja najnovšia publikácia „Príbehy zo Sumhuramu. Počuli ste o nej? Že nie? Tak tu je čosi o tom, ako vznikala.
„Alláhu akbar, Alláhu akbar...“ uff, volanie na rannú modlitbu zasa predbehlo budík. Túžbu zostať ešte pár minút v prepotenom pelechu postupne ďalej rozbíja nielen chrchľajúci muezín, ale aj službokonajúci raňajko-servírovač a desiato-balič v jednej osobe, ktorý zapol svetlo v kuchyni a v obývačke, na veľké zdesenie korzujúcich švábov.
Opäť raz otvorím noviny a hovorí sa v nich o novej izraelskej výstavbe vo Východnom Jeruzaleme a v židovských usadlostiach na okolí Jeruzalema. Keďže táto téma je popri otázke samotného Východného Jeruzalema najžeravejším želiezkom v znovuobnovených palestínsko-izraelských mierových rozhovoroch, počúvame o nej neustále. Tieto usadlosti, ktoré sa stavajú od roku 1967, keď Izrael začal svoju okupáciu Západného brehu rieky Jordán a Východného Jeruzalema, sa považujú z hľadiska medzinárodného práva za nelegálne. Rezolúcie OSN, ktoré sa venujú týmto otázkam a požadujú nápravu toho, čo členské štáty OSN považujú sa neprípustné, zväčša zostávajú nerealizované. Ja sa tu ale nemienim zaoberať podrobnosťami tohto geopolitického problému; odborník na to nie som.
Sú takmer tri hodiny ráno. Unavená, no nadšená a zvedavá nasadám s ospalými deťmi do taxíka na káhirskom letisku. Práve sme po takmer dva a pol roku opäť vkročili na rodnú hrudu našich dvoch synov. Mám zvláštny, neopakovateľný pocit - akoby sme zase boli doma. Do očí sa mi tisnú slzy dojatia, že sme opäť tu. V niekoľkomiliónovom kolose na oboch stranách Nílu, kde sme prežili kus života a kde prvýkrát uzreli svetlo sveta naši chalani. Aj preto mi je to všetko také vzácne a návrat prežívam veľmi intenzívne.
V diskusii k môjmu minulému článku ma čitateľka Karin požiadala o vysvetlenie k téme ukameňovania v prípade nevery, ktoré sa spomína tu.
Alkohol vraj muslimovia nepijú. Veľakrát som však bol svedkom niečoho úplne iného. Konkrétne medzi arabskými muslimami po alkoholických nápojoch mnohí nielen bažia, ale si ich aj veselo dopriavajú.
Čo nevidieť sa skončí ramadán a život v islámskych krajinách vrátane Egypta sa vráti do štandardného rytmu. Opäť bude možné zaktivizovať sa v oblastiach, kde sú nevyhnutné manuálne práce. Archeologický výskum nevynímajúc...
Poďme sa ešte na chvíľku zohriať! Aspoň virtuálne zabehnime do Tuniska, kde je ortuť teplomera stále nad 25. A aby nám nebolo teplo len tak trochu, zájdime si západne od pobrežia, smerom do púšte. Čaká tam na nás jedno z najdôležitejších miest islámu. Hovorím o Kajrawáne.
Komentátor môjho predošlého článku upozornil na exotické slovo zajtún. Keďže sa mi nechcelo vymýšľať tému, vďačne som ho prijal ako námet dnešného príspevku.
Minulú stredu sa začal v muslimskom svete ramadán, posvätný mesiac, počas ktorého je povinnosťou každého moslima dodržiavať pôst (po arabsky sawm), jeden z piatich pilierov islámu.
Nie je to až tak dávno, čo sme sa vrátili z krajiny faraónov. Prežili sme tam štyri zaujímavé roky, ktoré boli pre nás veľkou životnou skúsenosťou. Zažili sme množstvo dobrodružných príhod, stretli veľa milých ľudí a spoznali miesta, o ktorých sa nám predtým ani nesnívalo.
Napriek tomu, že nám vystupujú teploty vyše tridsiadky, aj v lete chodievame na dovolenky do krajín, kde je teplota ešte vyššia, hlavne do Egypta a Tuniska, kam lietajú chartery rovno z Bratislavy či Košíc. Niektorí volia skôr cestovanie na jeseň či v zime aj do iných arabských destinácií. Pre tých, čo sa rozhodli pre tieto destinácie, ponúkam zopár fráz, ktoré vám vylepšia vzťah s miestnym Arabom a komunikačných zákonitostí, ktoré vám ho uľahčia. Milé prekvapenie a ocenenie druhej strany za to stojí!