V súčasnosti tvorí Kham administratívnu súčasť provincie S’-čchuan – v jej severozápadnej časti sa nachádzajú dva tibetské autonómne kraje, Kardze a Ngawa, kde tvoria Tibeťania väčšinu. Tibeťania túto oblasť tradične nazývali aj gangdug-čhuži, „šesť pohorí a štyri rieky“, čo vhodne odzrkadľuje geografický reliéf regiónu. Kham je popretínaný množstvom horských hrebeňov tiahnucich sa najmä zo severu na juh a ich údoliami preteká nespočetne veľa riek. Mestečká a dediny sú často vtlačené do uzučkých údolí, ktoré sa sem-tam nečakane rozšíria. Priemerná nadmorská výška je približne 3500 m n. m. a najvyšší štít Gangkarri sa týči do úctyhodnej výšky 7556 m n. m.
Obyvatelia Khamu, Khampovia, patria etnicky, jazykovo i kultúrne k Tibeťanom, ale historicky si vytvorili silný pocit regionálnej identity, ktorý vyplýva okrem iného z toho, že v minulosti nepodliehali ani tibetskej vláde v Lhase a ani čínskej vláde. V jednotlivých oblastiach Khamu až do polovice 20. storočia dedične vládli miestni tibetskí vládcovia, ktorí zväčša šikovne manévrovali medzi Pekingom a Lhasou a dokázali si zabezpečiť autonómny status. Khampovia sú roľníci a aj nomádi, na vysokohorských pastvinách dodnes vidno čierne stany pastierov a roztrúsené stáda jakov. V minulosti mali Khampovia povesť lúpežníkov, pravidelne prepadávajúcich obchodné karavány medzi Čínou a Tibetom. Aj viacerí európski misionári a cestovatelia vo svojich cestopisoch spomínajú, akú hrôzu mali z nočných útokov Khampov na ich tábory.
Vďaka periférnej polohe Khamu sa tu zachovali kláštory všetkých významných tibetských buddhistických škôl (Gelug, Sakja, Ňingma, Kagjü, Džonang) a aj kláštory bönu, tibetského predbuddhistického náboženstva. Náboženská pestrosť v priebehu 19. storočia v Khame vyústila do hnutia rime, ktorého predstavitelia sa usilovali prekonať doktrinárske rozdiely medzi jednotlivými školami a ponúknuť „ekumenickú“ verziu tibetského buddhizmu. Vďaka znalosti čínskeho jazyka lamovia z Khamu zohrali (a dodnes zohrávajú) dôležitú úlohu pri šírení tibetského buddhizmu medzi Číňanmi. V lokalite Serta v severnom Khame vznikol pred tridsiatimi rokmi unikátny buddhistický inštitút, v ktorom sa vyše desaťtisíc tibetských a čínskych mníchov i mníšok vzdeláva v tibetskej buddhistickej tradícii.
V blízkosti významných kláštorov boli v 2. polovici 20. storočia založené okresné mestá, ktoré tvoria administratívne a obchodné centrá jednotlivých oblastí. V každom z nich žije okolo 50-60 tisíc obyvateľov, väčšinu v nich zväčša tvoria Chanovia, etnickí Číňania. V týchto mestách a mestečkách možno pozorovať prelínanie čínskeho a tibetského sveta, tradičnej khamskej architektúry (kamenné a drevené domy) a nových administratívnych budov, v ktorých sídlia čínske štátne úrady, okresné výbory Komunistickej strany Číny a aj ozbrojené policajné jednotky. Khampovia majú dlhú tradíciu odporu voči centrálnej moci (či už Lhasy alebo Pekingu), čo sa naposledy prejavilo na jar 2008, keď protivládne demonštrácie zasiahli aj väčšinu tejto oblasti. Na cestách dodnes vidno opustené kontrolné stanovištia čínskej armády, no cudzinci sa tu môžu voľne pohybovať bez špeciálnych povolení. Odpor Khampov pripomínajú aj viaceré cintoríny čínskych vojakov, ktorí prišli o život pri potlačení protičínskeho povstania v rokoch 1958-1959.
Doprava v Khame je vzhľadom na reliéf krajiny pomerne komplikovaná a pomalá. Priemerná rýchlosť je približne 35 km/h, po precestovaní približne 2 600 km po cestách i necestách Khamu to môžem celkom spoľahlivo konštatovať. Cestná sieť je riedka a aj tie komunikácie, ktoré by podľa mapy mali byť v relatívne dobrom stave a ktoré majú strategický význam (napríklad cesta z Čcheng-tu, hlavného mesta provincie, do Lhasy, ktorú v 1. polovici 50. rokov postavili čínski vojaci) často iba vzdialene pripomínajú cestu pre motorové vozidlá. V najhoršom stave je cesta do Derge, vedúca cez priesmyk Čhola vo výške 5050 m n. m.: blatistá cesta plná výmoľov a napadaného kamenia vedie cez hrebeň našincovi pripomínajúci Vysoké Tatry. Tibetskí i čínski šoféri autobusov i malých dodávok sú však majstri svojho remesla a aj v zákrutách nad strmými zrázmi neohrozene predbiehajú vlečúce sa nákladné autá, ktoré do odľahlých častí severozápadného S’-čchuanu dopravujú takmer všetok tovar.
Napriek dopravným komplikáciám, hrozbe vysokohorskej choroby, často len veľmi prostým možnostiam ubytovania ponúka Kham pre záujemcu o Tibet, jeho náboženstvo a kultúru množstvo pokladov a – podobne ako Amdo – je vhodnou alternatívou ku Lhase a jej okoliu. Tam sa síce nachádzajú najdôležitejšie tibetské buddhistické kláštory i palác Potala, ale masový turizmus z nich neúprosne vyháňa autentickú atmosféru. V Khame síce tiež človek narazí na zahraničných i čínskych turistov, ale zatiaľ v zanedbateľnom počte.
Júnová cesta Khamom mi priniesla množstvo zážitkov i poznatkov a tak sa na chvíľu pokúsim vžiť do úlohy „marketingového agenta“ Khamu. Vo svojich najbližších príspevkoch budem písať o takých lokalitách ako Serta, Derge, Ngawa či Kardze v nádeji, že v niekom z vás vzbudia záujem a vyberú sa tam. Ako ochutnávku Khamu ponúkam zopár fotografií.
Tváre Khamu 1
Tváre Khamu 2
Farby Khamu 1
Farby Khamu 2
Farby Khamu 3
Mestečká Khamu 1
Mestečká Khamu 2
Cesty-necesty Khamu 1
Cesty-necesty Khamu 2
Martin Slobodník
