Pri útese sú zvyšky starovekých sídel. Hlavným z nich bola Arbela, známa už z vojenských ťažení v dobe makabejského povstania. Do tejto doby údajne siahajú aj počiatky synagógy odkrytej pri dnešnom mošave Arbel. Obyvatelia Arbely sa snažili skomplikovať ťaženie generála Bacchidesa (na ceste z Antiochie do Jeruzalema) a ten sa im za to odvďačil prenasledovaním až do okolitých jaskýň.
Arbelské jaskyne boli príťažlivé aj pre galilejských zelótov, ktorí povstali proti Herodesovi, a neskôr aj pre vzbúrencov proti Rimanom. Opevnené jaskyne boli len ťažko prístupné, a preto sa do nich Herodesovi vojaci spúšťali v košoch z útesu. Jozef Flávius zaznamenal tragickú zaťatosť rebelov - jeden z nich radšej zabil svojich sedem synov a manželku a nakoniec sám spáchal samovraždu, len aby nemusel žiť (resp. zomrieť) v zajatí.
Jozef(us Flávius) je vôbec dôležitým zdrojom nielen pre históriu tohto regiónu. Preto sa pri ňom na chvíľu pristavíme, aj keď nemáme jeho fotografiu, len tip na portrét :-):
Narodil sa údajne v roku 37 po Kristovi, ako Jozef, syn Matejov. Po otcovi pochádzal z kňazskej rodiny, po matke mal mať dokonca kráľovské korene. Od puberty sa zaujímal o filozofiu a hoci mal saducejský základ, chcel sa vlastným štúdiom rozhodnúť, či je lepšia saducejská, farizejská, alebo esénska filozofia. Vo svojom diele tvrdí, že žil tri roky v púšti ako pustovník pod menom Bannus. Do Jeruzalemu sa mal vrátiť ako 19-ročný s tým, že si pre život zvolil farizejskú filozofiu. Zdá sa, že dlhodobý pobyt v púšti bol (nielen) v jeho dobe značne populárny (a mnohým by nezaškodil ani dnes). Existujú však pochybnosti, či sú údaje o Jozefovom vlastnom živote aspoň tak hodnoverné ako jeho historické traktáty, alebo či sú iba výsledkom módnych (farizejských) trendov tej doby.
Asi bolo vtedy tiež módne navštíviť Rím (koniec-koncov, všetky cesty vedú do Ríma) a preto tam v roku 64 vycestoval aj Jozef. Aby jeho cesta nebola tuctová, obsahovala viaceré dramatické momenty vrátane stroskotania. Rím však Jozefa zjavne neoslovil (hoci nepredpokladám, že by ho v tom roku preto podpálil), po návrate do Jeruzalema sa pripojil k protirímskym povstalcom a stal sa ich veliteľom v Galilei. Nebol jediný, a tak pri absencii nedeliteľných veliteľských právomocí museli logicky nastať problémy. Obohatené boli aj o triedny aspekt, keďže aristokratický Jozef vstúpil do konfliktov s Jánom z Gišaly, ktorý zakladal svoju vojvodcovskú kariéru na ozbrojených roľníkoch.
Jozef mal, podľa vlastných údajov, opevniť v roku 66 okrem viacerých dolnogalilejských miest aj arbelské jaskyne. Uskladnil tu tiež veľké množstvo obilia a zbraní. V roku 67 však bol aj s povstaleckou družinou obkľúčený Vespasiánovou XV. légiou v Jotopate. Povstalci sa po márnom odpore skryli v jaskyni (tento motív už síce začína byť monotónny, ale v Galilei je to tak) a rozhodli sa kolektívne zmárniť (tiež zjavne módny taktický dobový postup). Nakoľko šahídske idey a plastické trhaviny ešte neboli známe, obkľúčení začali losovať, kto zabije ostatných a potom spácha samovraždu. Na rozdiel od masadského scenára (ktorý je, mimochodom, tiež známy z jeho diela), Jozef našiel dosť síl na pobitie svojich druhov, nie však už seba samého. Preto sa vzdal Rimanom, ktorí ho predviedli pred Vespasiána a Tita. Jozef zoči-voči tým dvom nerezignoval, ale opäť využil svoje filozofické nadanie, znalosť módnych trendov a rímskych reálií. Pozoruhodne interpretoval biblické proroctvo o príchode nového Mesiáša (Num. 24:17-19) ako indikáciu Vespasiánovho cisárskeho potenciálu, nuž a miesto ukrižovania ho iba uväznili. Jednoducho, nikdy netreba strácať hlavu. Keď sa po Neronovej smrti a reťazci Galba – Vitellius – Otho dostalo aj na Vespasiána, prorok-historik Jozef bol odmenený rímskym občianstvom, egyptskou manželkou a poradcovstvom u budúceho cisára Tita. Keďže u svojich rodákov – ako to už býva – nebol prorokom, ale zradcom, zdržiaval sa v Ríme. Tu sa snažil (ako kedysi egyptský Manetho svojim macedónskym vládcom) priblížiť judaizmus svojim rímskym pánom (a vice versa). Údajne však nebol príliš úspešný a jeho knihy boli v onej dobe spravidla ignorované. Jozefova smrť sa predpokladá nie dlho po vymretí vespasiánovskej dynastie (jej posledného príslušníka, cisára Domiciána, zavraždili v roku 98).
Pravdupovediac, chceli sme ešte písať o Bethsaide, Amude, Kursi a Jardenite, avšak po toľkých krvavých historkách farizeja Jozefa sme stratili chuť a necháme si ich radšej nabudúce.
Jozef a Simona Hudecovci
