S japonskou zdvorilosťou sme teda miesto obligátneho toda ("vďaka" po hebrejsky) zachmúrene zahlásili šukran ("vďaka" po arabsky) a rozhodli sme sa, že využijeme zostávajúci čas na večeru v jednej z reštaurácií na promenáde popri pobreží Genezaretského jazera. Varia tam veľmi dobre a neskývražia na porciách. Prípadným slovenským návštevníkom preto radíme radšej si večer nepreťažovať žalúdky hlavným chodom tam, kde bohato postačia aj predjedlové dipy. Nedokázali sme odhadnúť, nakoľko mohla pocit nasýtenia ovplyvňovať blízkosť františkánskeho kostola sv. Petra, do Tabghy však bolo dosť ďaleko :-). Grilovanú svätopeterskú rybu (bez chlebov) sme sa potom snažili ešte „rozplávať“ stíhaním zázračne oživších chalanov, ktorým treba na dobitie akumulátorov skutočne málo.
Po návrate do hotela sme sa asi tvárili poriadne kyslo, pretože sa nás recepcia snažila udobriť ponukou dodatočnej grátis večere. Ako dobrí Slováci sme sa nechali zlákať aspoň na zákusok. Nebolo to však až také jednoduché. Hotel okrem nás priťahoval aj iných stredoeurópskych návštevníkov, ktorí si zjavne robili zásoby aj na ďalší deň. Akási staršia pani sa dokonca rozhodla potrestať nekresťanské hotelové ceny škrečkovaním pudingu do igelitky. A tak si Tomi miesto sladkého dezertu pochutnal na teplých párkoch (bez chladeného piva, iba s limonádou :-)) a my aspoň na ovocí.
Na izbe nás čakala ešte fľaša vína. Odborníci tvrdia, že lokálne (najmä červené) vína sa za posledných desať rokov výrazne zlepšili. Prekérne je, že najmä tie zo sýrskych Golanských výšin. Víno v našej izbe bola našťastie galilejské, takže sme nemuseli riešiť dilemu politickej korektnosti takým spôsobom ako istý grécky primátor. Ten po tunajšej návšteve vrátil darované golanské vína s tým, že kradnuté veci ako dary neprijíma... My sme mohli iba konštatovať, že nám vybrali skutočne výborné galilejské vínko.
Ďalší deň sa mal niesť v znamení relaxácie. Teda pre slabšiu časť rodiny. Tá silnejšia potrebovala svoju dávku „kameňov“. Všetci sme však najprv zamierili do tiberiadských termálnych kúpeľov v južnej časti mesta. Horúce pramene sú v celom údolí Jordánu dôsledkom geologických posunov v sýrsko-africkom zlome. Miestna slovesnosť si ich však vysvetľovala po svojom. Kráľ Šalamún vraj mal nechať pri jazere postaviť palác pre niektorú zo svojich početných manželiek. Aby mala všetok komfort, nechal jej vystavať aj podzemné vyhrievanie vody. Jeho kuriči si zaliali uši voskom, aby neohluchli z burácania ohňa. Nevýhodou vosku v ušiach však bolo, že nepočuli o Šalamúnovej smrti, a tak kúria dodnes ...
Horúcej vode už v staroveku pripisovali liečivé vlastnosti. Jej využívanie tu má takú dlhú tradíciu, že vystačila aj na menšiu expozíciu v bývalom tureckom kúpeli. Ten je súčasťou národného parku Hammat Tiberias, oproti súčasným kúpeľom na nábreží. Pod parkom pramení väčšina zo 17 horúcich prameňov a zdá sa, že korene osídlenia v tejto oblasti sú ešte staršie ako v samotnom meste Tiberias. To bolo založené až Herodesom Antipom na počesť cisára Tibéria, asi v roku 19 po Kristovi. Po zborení jeruzalemského chrámu sa mesto na niekoľko storočí stalo centrom židovstva, čo dokladá aj päť hrobiek pobožných - caddikim (napr. Maimonida/Rambama) a zvyšky viacerých synagóg.
Jedna zo synagóg, používaná v 3. – 5. storočí, sa nachádza aj v Hammat Tiberias, hneď pri južnej bráne byzantských hradieb. Príťažlivá je najmä výborne zachovanou mozaikou zo 4. storočia. Tá bola asi zhotovená pri rekonštrukcii synagógy po zemetrasení v roku 306. Na dlážke sú farebnými kamienkami vyobrazené viaceré motívy zo Starého zákona (archa lemovaná menorami), ale aj menej ortodoxné stvárnenia – zverokruh so slnečným božstvom v strede. Okrem toho sa tu zachovali aj nápisy v gréčtine, aramejčine a hebrejčine. Celý tento eklektický mix zrejme vznikol vďaka nežidovským umelcom či remeselníkom v dobe, keď donor synagógy, istý Severus, považoval asi uvedené motívy už iba za dekoráciu bez hlbšieho náboženského kontextu.
Po Hammate šla časť rodiny do hammámu (kúpeľov) a tá slnkuvzdornejšia na horu Bereniké. Pomenovaná bola po vnučke Herodesa Veľkého (73 – 4 pred Kristom) a vypína sa skoro 190 m nad jazerom. Nie je jasné, prečo bola pomenovaná práve po tragicko-romantickej hašmonejskej princeznej, ktorá takmer stála trón rímskeho cisára Tita (39 – 81 po Kristovi). Aj keď bola od neho o desať rokov staršia, v roku 75 po Kristovi (čiže 5 rokov po tom ako zničil dielo jej deda - jeruzalemský chrám) si ju pozval do Ríma. Ich spolužitie vyvolávalo údajne obavy z novej Kleopatry a tak sa Bereniké musela chtiac – nechtiac vrátiť domov, k bratovi Herodesovi Agrippovi II (27 – cca 93 po Kristovi). Možno okrem ptolemaiovsky znejúceho mena mali Rimania obavy aj z faraónsky podfarbených klebiet o jej incestnom vzťahu s bratom. Nový zákon však nemravný život Agrippu a Bereniké pred jej cestou do Ríma nespomína, hoci sa pred nimi okolo roku 60 pred Kristom obhajoval sv. Pavol (Sk: 25–26). Je asi nepravdepodobné, že by mostíkom medzi názvom hory a princeznou bolo práve stretnutie so sv. Pavlom, hoci na hore boli objavené ruiny byzantského chrámu.
Chrám pochádza z konca 6. storočia a stojí na mieste, z ktorého je úchvatný výhľad na celé Genezaretské jazero. Návštevníka trochu pokúša myšlienka, či Tiberijčania nechceli súťažiť o najvyššie položený kostol s obyvateľmi naproti cez jazero ležiaceho starovekého biskupského mesta Hippos (Sussita). To však ležalo asi 350 m nad hladinou jazera, takže malo vopred vyhraté.
Kostol na hore Bereniké mal pred apsidou v hlavnej lodi oltár, pod ktorým bol objavený masívny kameň s otvorom. Tento poltonový kameň bol interpretovaný ako kotva, ale skôr asi v symbolickom náboženskom význame (Hebr 6:19). Na západnej strane chrámu bola zasa veľká vodná cisterna. Stavbu chrámu asi poškodilo zemetrasenie v 8. storočí, bol však opravený a používaný až do porážky križiakov na konci 12. storočia.
Apropo križiaci. Tiberias bolo v ich dobe sídlom Galilejského kniežatstva. Niekoľko kilometrov od mesta sa nachádzajú kopce zvané Rohy Hattinu, kde sa 4. júla 1187 odohrala bitka medzi križiakmi a Saladinom. Mala fatálne dôsledky pre Jeruzalemské kráľovstvo. Saladin dva dni pred bitkou obľahol Tiberias. V miestnej pevnosti sa však nachádzala princezná Eschiva, manželka vládcu Galilei, Raymonda III Tripolského. Raymond bol v dobe začatia obliehania v La Sephorie (staroveká Diocaesarea, resp. Sepphoris). Spolu s neblahým kráľom Guyom z Lusignanu hnali po obdržaní správy nebohých križiakov ku Genezaret-skému jazeru. Pri Hattine narazili na Saladina, ktorý nemal s unavenými a vysmädnutými križiakmi až tak veľa práce. Aj v tomto prípade asi platilo staré známe cherchez la femme.
Dlho sa predpokladalo, že pôvodná križiacka pevnosť sa nachádza pod osmanským opevnením v severnej časti mesta. Výskum v roku 2003 však dokázal, že pevnosť ležala pri jazere v Starom meste a dokonca mala vodnú priekopu. Na juhovýchodnom rohu pevnosti dnes stojí grécko-ortodoxný kláštor. Toto umiestnenie logicky vysvetlilo aj viaceré miestne povesti, spájané so strach vyvolávajúcimi jaskyňami (rabína Júdu HaNasiho, cisára Antónia). Tie boli asi podzemnými klenutými chodbami pevnosti a boli podobné štruktúram pod križiackou pevnosťou v Akre.
Keďže hlava rodiny stíhala vďaka rýchlemu autu (zatiaľ dostáva pokuty iba za parkovanie) aj biblickú Beitsaidu a údolie potoka Amud a na spiatočnej ceste dokonca spoločne aj útes Arbel, pozývame vás na tretie pokračovanie zasa o mesiac.
Jozef a Simona Hudecovci
