Prišli sme do Japonska koncom júna a máme tu, pochopiteľne, horúco. Práve sa končí obdobie "marhuľovych dažďov" (baiu), ktoré každoročne prináša niekoľkotýždňové dažďové oblaky v dobe, keď dozrievajú východoázijské mdlé marhule ume (casto prekladané aj ako "slivky", "trnky" či "prunus"). Kým tieto po broskyniach voňajúce marhule kyslastej chuti v Číne nakladajú do cukru, Japonci s ich zvláštnym chuťovým zameraním si zvykli nakladať ich do soli a prevonať a prifarbiť ich aromatickými listami perilly ("šiso"), ktoré vyzerajú ako žihľava. Takto vznikajú slávne "umeboši", hnedočervený slanokyslý doplnok japonských jedál.
Tu na Kjúšú, kde momentálne hráme, oblaky marhuľovych dažďov zo dňa na deň dávajú viac priestoru páliacemu subtropickému slnku a ovzdušie je plné horúceho vlhka, kde ani v noci sa vôbec neochladí. S postupujúcim globálnym otepľovaním už takéto letné noci nie sú výnimkou ani na Slovensku a vymoženosť techniky, ktorou si neznesitelnosť horúcich liet spríjemňujeme, sme nazvali trochu nelogicky "klíma" - ja radšej používam staré dobré slovo "chladenie", tak ako to nazývajú Japonci v ich anglicizme "kúrá" (tj. "cooler").
Naše operné turné majú už "tradíciu", a to aj z japonskeho pohľadu. (My zvykneme začať hovoriť o "tradícii", už keď sa podarí nejaké podujatie zopakovať po dva roky za sebou; v Japonsku však "tradície" musia byť záležitosťou minimálne desaťročia, v prevažnej väčšine celých stáročí.) Toto turné banskobystrickej Opery je už dvadsiate a prinieslo už veľa dobrého a prospešného na obidvoch stranách. Dramatický soprán Mária Tomanová, ktorá svojho času dostala za rolu Madamy Butterfly cenu Slovenského literárneho fondu za najlepšie stvárnenie tejto úlohy, sa môže pýšiť výsadou, akej sa dostalo málokomu z jej kolegýň v celosvetovom meradle: úlohu krásnej mladučkej gejše z Nagasaki, Čóčó-san ("pani Motýlik"), zvedenej americkým dôstojníkom - skutočný príbeh z doby konca 19. storočia, keď Nagasaki patrilo k hlavným centrám otvárania sa Japonska voči Západu - si mala možnosť zaspievať na javiskách priamo v rodisku historickej panej Motýlika, na severnom Kjúšú. Od miestnych organizátorov predstavení sme sa vtedy dozvedeli zaujímavé detaily, ktore samotný tvorca, Giaccomo Puccini, nemohol tušiť - napríklad že záverečná dojemná scéna, keď zúfalá matka polo-japonského a polo-amerického synčeka spácha "harakiri", nezodpovedá realite, a to z niekoľkých dôvodov: 1. predovšetkým, "harakiri" (oficiálnejšie "seppuku") vykonávali len samuraji, 2. žena v kimone ani nemala ako si rozrezať brucho, kedže v kimone je oblasť brucha previazaná hrubými vrstvami brokátového pásu obi. A tak na účely predstavenia pre japonské publikum sa dramatický záver opery Madama Butterfly dal na pravú mieru podľa dobovej a miestnej pamäti - nešťastná gejša si vrazila nôž buď do hrdla alebo do srdca, rovno nad okrajom obi... Majster Puccini by možno bol za túto faktografickú korektúru vďačný...
Japonské dievčatko Kobajaši Miju, ktoré Márii Tomanovej bravúrne zohralo pomocnú úlohu japonského synčeka Doloreho, a to až tak, ze vyvolalo slzy dojatia nielen u divákov, ale aj u sólistov na javisku, každoročne jeho mama privedie na naše vystúpenia, čím si s umelkyňou zo Slovenska budujú pekný vzťah a ktovie, či malá Miju, z ktorej z roka na rok vyrastá krásna slečna, si raz nenájde cestu k javiskovému umeniu podobne, ako Mária Tomanová zatúžila byť opernou speváčkou od chvíle, keď ako 10-ročná zažila v Banskej Bystrici predstavenie ešte len začínajúcej Edity Grúberovej...
Až do minulého roku naše predstavenie nikdy neopomenul navštíviť don Štefan Foltín, posledný žijúci člen zo slávnej trojice slovenských saleziánskych misionárov v Japonsku. Osudy týchto pánov sú spečatené v ich tvorbe - don Figura vydal autobiografiu "Spod Tatier pod Fudžijamu" a don Suchán svoje bohaté cestovné zážitky spísal v majestátnom rytme homérovského časomerného hexametra, čím nadviazal na tvorbu svojho rodáka Jána Hollého a nadpojil v slovenskej literature na tradíciu časomernej poézie v západoslovenskom nárečí, čo bol počin voňajúci až starogréckou slobodomyseľnosťou.
Tento rok prišiel pred koncertom v staroslávnom meste Usa do zákulisia za nami farník don Foltína, pán Močizuki, a oznámil nám, že "šimpusan" - pán farár - je v nemocnici v Beppu. Na druhý deň sme ho teda boli s veľvyslancom SR D. Štosom a riaditeľom Štátnej opery R. Hromadom navštíviť. 92-ročný dôstojný pán Foltín, ktorého príslovečný elán a srdce na dlani nepokorila ani choroba, bol veľmi rád, že nás vidí, celý súbor nechal pozdravovať a udelil nám katolícke požehnanie. Pri rozlúčke prezradil, že sa musí rýchlo vyliečiť, pretože má rozpísané pamäti.
Takto sú naše japonské turné popri profesionálnej stránke operných predstavení a mojich japonologických záležitostiach, na ktoré pochopiteľne takúto pravidelnú možnosť dostať sa do Japonska vždy plne využijem, poprestýkané aj krásnymi osobnými zážitkami a stretaniami sa s ľuďmi, ktorí sú nám napriek tej diaľke veľmi blízki. Plne v duchu "kultúrnej výmeny", ktorá je heslom týchto operných turné.
Ivan R. V. Rumánek, z Arao na juhojaponskom ostrove Kjúšú
