Náboženstvo je však v trvalej kríze. Niekedy je len viac viditeľná. Kríza je jeho druhá prirodzenosť . Novoustanoveným náboženstvám hrozí, že neprežijú krízu druhej generácie zakladateľov, dobre ustanoveným náboženstvá zas „efekt z únavy“, teda že sa sústavné opakovanie doktríny a rituálov stane únavným a nudným a ľudia začnú hľadať emotívne viac oslovujúce alternatívy. To sú len dve štandardné všeobecné ohrozenia, ktoré neprihliadajú k špecifikám daných náboženstiev a ich kultúrnych a historických kontextov. Étos veľkých náboženstiev korumpuje ich naviazanosť na politickú moc, ktorá ich robí „veľkými“.
Krízy, výzvy a ohrozenia sformovali aj tzv. théravádový buddhizmus do podôb, ktoré majú ďaleko od očakávanej jednotnej formy ortodoxie. Prirodzene, moderní buddhisti tak v Ázii ako aj na „západe“ oddeľujú „pravé, čisté“ učenie Buddhu od „povier“ a nebuddhistických prvkov. Toto delenie (ktoré, ako som zmienil v predchádzajúcom príspevku, niekedy vedie aj k odmietnutiu učenia o znovuzrodení ) je však viac zbožným (alebo bezbožným, nakoľko božstvá sú odmietané rovnako) želaním než skutočným vzťahom medzi dvomi aspektmi náboženstva a v podstate upravuje tradíciu do ľahšie stráviteľných podôb vymedzených modernou vedou. Je teda opäť kultúrnou adaptáciou náboženstva, tak ako ňou bolo Buddhovo a ranobuddhistické prijímanie a čiastočné pretváranie hinduistických náboženských motívov a kultúrnych prvkov prostredí do ktorých buddhizmus neskôr prenikal. Bez tejto adaptácie by žiadne náboženstvo neprežilo.
Tradičnou odpoveďou mníchov, ktorí sa venujú tzv. „nižším umeniam“, kánonom explicitne odmietnutým: astrológii, mágii, jasnovidectvu a pod., je, že to robia pre mentálny komfort tých, ktorí v tieto veci veria. Okrem toho kláštory, ktoré nie sú pod kráľovským patronátom, sú ekonomicky celkom závislé od darov laikov, a tak poskytovanie služieb, ktoré vyhovujú lokálnym náboženským predstavám, je otázkou ich prežitia. Lenže práve „ľudia, ktorí v tieto veci veria“ sú ordinovaní za mníchov a tak nie je možné historicky dlho udržať dištanc medzi „ľudovou vierou“ a „monastickou čistotou“ (ak taký dištanc vôbec niekedy existoval).
Tu je niekoľko príkladov takejto adaptácie.
Wat (thajský výraz, ktorý sa zvyčajne prekladá ako „kláštor“, ale v skutočnosti označuje komplex obsahujúci kláštor aj svätyňu) Sísa Thóng (Zlatá hlava) vzdialený asi 40 km od Bangkoku (obr.1), je zasvätený démonovi Ráhuovi, ktorý podľa buddhistickej mytológie požiera v čase zatmení slnko a mesiac. Tento - vôbec nie kladný - hrdina bol jednou podobou buddhizmu „lokalizovaný“ a stal sa predmetom uctievania. („Lokalizácia“ je technický výraz pre proces úpravy lokálnych náboženských predstáv podľa požiadaviek dominantného náboženstva a ich následné akceptovanie týmto náboženstvom, alebo – naopak - prispôsobenie dominantnej náboženskej doktríny lokálnym potrebám.) Buddhistickému watu nedominuje Buddha, ale socha čierneho démona požierajúceho mesačný kotúč, obkolesená menšími sochami Buddhu. (obr. 2) Mnísi nosia tradičné oranžové alebo hnedé mníšske róby, ale všetky obetiny - ovocie, kvety, vonné tyčinky - sú čiernej farby... (obr.3,4) Mýtus o mníchovi, ktorý potrestal Ráhua tak, že mu pomocou mágie zavesil okolo krku zdochnutého psa, čo primälo démona k úvahe o milosrdnosti Buddhu, ktorý disponoval oveľa väčšou mocou než tento mních, a predsa ho nijako netrestal, je jedným z príkladov náboženskej lokalizácie. Démon Ráhu, rozpoznajúc veľkosť Buddhu, konvertoval na buddhizmus. Wat Sísa Thóng je jedným z tých, kam chodia buddhisti rituálne zomierať, aby sa mohli zrodiť nanovo, očistení od minulosti, a bez záťaže začať nový život. Niekedy je táto rituálna smrť sprevádzaná aj zmenou mena, čo je inak bežná prax v buddhistickom Thajsku, kde meno je neoddeliteľnou časťou človeka a podmieňuje veci, s ktorými sa bude v živote stretávať, a veci, voči ktorým bude imúnny. Mnoho Thajčanov pozná svojich priateľov len podľa prezývky, ktorú dostane každý hneď pri narodení. Je to spôsob ochrany pred magickým útokom, pri ktorom meno zohráva dôležitú rolu. Fráza „Poznám tvoje meno“ bola v minulosti používaná ako vyhrážka.
Wat PhráManí v Nakhon Nájok, asi 100 km od Bangkoku, je najznámejším centrom tejto rituálnej praxe umierania a nového zrodu. Pre tých, ktorí by sa chceli takýmto spôsobom odstrihnúť od svojej minulosti – rituál sa vykonáva každý deň dvakrát - o 8.30 ráno a o 1 hod. popoludní. Je vhodné prísť aj 2 hodiny vopred, aby sa človek dostal v ten deň na rad. V miestnosti, kde sa rituál koná, stojí deväť rakiev. Predtým, ako si do nich ľudia ľahnú, dostanú požehnanie od mníchov. Táto časť rituálu trvá asi tri štvrte hodiny. Potom príde na rad rakva. Za recitovania posvätných textov mnísi prikryjú ľudí, ležiacich v rakve na chrbte a s kvetmi v rukách, bielym rubášom. Keď ho po krátkej chvíli odstránia, človek sa postaví (v rakve nechá 100 bahtov, pričom 1 EUR = 40 THB), obráti sa tvárou k obrazu Buddhu a prednesie želanie, ktoré sa vraj s istotou splní. Potom vystúpi z truhly do nového života. Rituál, ani to, čo sme povedali o zmenách mena, prirodzene nemá oporu v buddhistickom kánone, odpovedá však, rovnako ako oslavy nového roku a mnohé ďalšie rituály, na univerzálnu ľudskú potrebu obnovy a príležitosti nových začiatkov. (obr.5)
Chrám je známy tiež zručnosťou mníchov v predpovedaní výherných čísiel lotérie a okrem Buddhu a dôležitých mníchov vlastnej tradície je tu priestor pre uctievanie hinduistických alebo tantrických božstiev.(obr. 6,7,8) Ako väčšina chrámov v Thajsku ponúka tiež škálu magických amuletov prinášajúcich šťastie. Na iných miestach môžete nájsť amulety (alebo tetovania) zvyšujúce sexuálnu atraktivitu alebo také, ktoré zabezpečujú nositeľovi imunitu voči zraneniam strelnými zbraňami...
Mnohé kláštory sú zdrojom kontroverzií a buddhizmus ako dominantné náboženstvo v krajine má oveľa viac tvárí než len tú, ktorá smeruje k nirváne: napriek tomu, že mnísi nemajú dovolenú účasť na politickom živote a vstupom do mníšskeho stavu ľudia strácajú volebné právo, je buddhizmus účinným nástrojom legitimizácie politickej moci. Mníšska obec má ohromnú mobilizačnú silu. Jeden príklad: v čase ekonomickej krízy v r. 1998 jeden z významných mníchov - Áčán Mahá Bua spustil akciu na záchranu ekonomiky a za krátky čas tento askéta v hnedých handrách vyzbieral a odovzdal prezidentovi Národnej banky 1 mld. THB v hotovosti a 1,7 ton zlata. Dodnes sa žiadna politická osobnosť neodvážila popudiť proti sebe mníšsku obec.
Mníšstvo je tiež (často jedinou) cestou ku vzdelaniu a aspektom sociálnej dynamiky. Či už v kláštorných stredných školách alebo prostredníctvom vysokoškolských štipendií vyhradených tým, ktorí zvolili monastickú kariéru, môžu chlapci (v Thajsku mníšky nie sú) získať vzdelanie a prístup k lepšiemu zamestnaniu. Významný post v hierarchii mníšskej obce je tiež žiadanou kariérnou cestou a zárukou pomerne pohodlného života. Kláštory boli tradične spoločenskými centrami, útulkami pre chorých a starých i zdrojom vzdelanosti a dodnes plnia tieto funkcie. Sociálna práca alebo ekológia sú pre mnohých mníchov hlavným poslaním. Kláštory sú tak útočiskom chorých a starých, tých, ktorí hľadajú cestu k nirváne, ale aj drogových dílerov, zločincov ukrývajúcich sa pred zákonom a sexuálnych deviantov. Prísne pravidlá pre vstup do mníšskeho rádu, stanovené Buddhom – ašpirant podľa kánonu dokonca nesmie mať telesný defekt, pre ktorý by vyžadoval intenzívnu starostlivosť zo strany ostatných členov mníšskej obce, nesmie byť zadlžený a nesmie mať žiaden iný záväzok voči spoločnosti (vojenská služba, podstúpenie trestu a pod.) – nie sú dodržiavané a zo strany vedenia mníšskej obce, zdá sa, nie je ani snaha o nápravu v tomto smere. Tento stav vytvára priestor pre výlučne komerčné „náboženské“ obchody so šťastím, ale je aj motiváciou pre vznik monastických komunít žijúcich prísne podľa pravidiel kánonu ako odpoveď na stav väčšinovej obce.
Jedným z najhlasnejších výkrikov buddhistickej reakcie na moderný svet je kontroverzné hnutie Thammagáj. Kláštoru, ktorí sídli v Pathum Thání nedaľeko Bangkoku, dominuje monument v tvare lietajúceho taniera v cene viac než 30 000 mil. bahtov . Mnísi tohto rádu musia mať minimálne bakalársky titul a hnutie Thammagáj kontroluje Buddhistickú asociáciu študentov vo viac než 30 post-stredoškolských inštitúciách. Ich meditácia je zdrojom kontroverzie, pretože nekorešponduje s kanonickým vzorom a kladie silný dôraz na rozvoj „nadprirodzených“ schopností. Tieto nadprirodzené schopnosti majú byť využité pri poslednej bitke medzi silami dobra a zla, kde členovia rádu zohrajú najdôležitejšiu úlohu, čo je tradičný apokalyptický motív. Moderný mýtus hovorí, že bomba zhodená na Hirošimu bola pôvodne určená Bangkoku a len sila meditácie hnutia Thammagáj zmenila plány vojenských stratégov.
Namiesto vlastných fotografií prikladám link na stránku tohto hnutia (ktoré má tiež vlastný televízny kanál s každodenným celodenným vysielaním), podľa ktorej si môžete utvoriť pomerne živý obraz o pompéznosti a grandióznosti tohto projektu, ktorý ašpiruje (okrem záchrany sveta) tiež na to stať sa svetovým budhistickým centrom: http://www.dhammakaya.net/
Ak uvedené príklady pôsobia bizarne, je to výborné východisko pre reflexiu automaticky prijímaných téz, histórie a podôb domácej náboženskej tradície.
Miloš Hubina, Mahidol University, Bangkok
