Najprv sa pozrime na pôvodné islámske zdroje. Najdôležitejšou náboženskou literatúrou je Korán, kde sa ukameňovanie z dôvody nevery vôbec nespomína. V koránovej súre 24 Svetlo, verš 2, sa píše o zbičovaní cudzoložníka: „Cudzoložnicu a cudzoložníka zbičujte, každého z nich 100 ranami. A nech nemáte s nimi súcit s ohľadom na náboženstvo Božie, ak veríte v Boha a Súdny deň. A nech skupina veriacich je svedkom ich trestu.“
Z tohto nie je evidentné, či ide o milencov pred sobášom alebo neverníkov po sobáši. Rozoberajú to islámske právne školy a každá ma na vec svoj názor. Koľko škôl, toľko názorov.
Ďalej sa uvádza, že cudzoložník sa môže oženiť iba s cudzoložnicou alebo modloslužobníkom, či kombináciou tých dvoch. Vo 4. verši sa uvádza, že tých, ktorí vrhli podozrenie na počestné ženy, ale nepriviedli štyroch svedkov, treba zbičovať 80 ranami a už nikdy od nich neprijímať žiadne svedectvo. Verš 6: Tí muži, ktorí nemajú žiadnych svedkov, že ich manželka bola neverná, majú čtyrikrát odprisahať, že hovoria pravdu a (verš 7) piatym svedectvom povolať na seba kliatbu božiu, ak to nie je pravda. Verš 8: Trest pre ženu bude odvrátený iba vtedy, keď aj ona štyrikrát dosvedčí, že žalobca je klamár a (verš 9) piatym svedectvom povolá na seba božiu kliatbu, ak sa ukáže, že pravdu má žalobca.
Všimnite si, že Korán (overila som si to v arabskom znení) jednoznačne hovorí o mužoch, ktorí podozrievajú manželky, ale nič sa neuvádza o ženách, ktoré podozrievajú mužov. Takéto nedôslednosti sú potom predmetov debát jednotlivých právnych škôl, a preto muslimovia tie právne školy potrebujú.
K ukameňovaniu: Spomína sa výlučne v hadíte, teda v Zbierke o výrokoch a skutkoch Muhammada (cca 570-632), teda podľa islámu prorok boží a zakladateľ tohto náboženstva. Hadíty zapísali priatelia alebo spoločníci Muhammada, ale sú i také, ktoré sa tradovali aj pár storočí po smrti Muhammada, kým boli zaznamenané. V týchto doplnkoch sa vykladá, ako na konkrétne záležitosti reagoval Prorok.
V tomto prípade ide o najvýznamnejší kanonizovaný hadít z pera Sahíha al-Buchárího (810-870), zv. 4, kniha 56, č. 829 (na týchto číslach aspoň vidíte, že doplnkov je obrovské množstvo), kde al-Buchárí spomína výrok druhého pravoverného kalifa vládnuceho po Muhammadovej smrti, Abdalláha ibn Umara ibn al-Chattába (634-644), ktorý povedal v skratke: „Židia (v oblasti Hidžázu v čase nástupu islámu žili židia a kresťania) prišli za Muhammadom a povedali mu, že jedna žena a jeden muž od nich súložili. Muhammad sa nato spýtal, čo sa píše v Tóre o potrestaní formou ukameňovania (po arabsky radžm). Odpovedali, že priestupok už oznámili a previnilci boli zbičovaní. Potom priniesli Tóru a v nej našli verš o ukameňovaní a potvrdili, že Muhammad mal pravdu (že ten verš v Tóre skutočne je). Na základe toho Muhammad nariadil, aby oboch ukameňovali.“
Z tohto by mohlo vyplývať (zámerne píšem by, pretože či to bolo takto alebo inak, sa dnes už nedozvieme, keď vezmeme do úvahy rozdiel cca 250 rokov medzi epizódou a jej záznamom) že Muhammad sa vo svojom rozhodnutí inšpiroval už existujúcim náboženstvom židov. Vôbec to nie je prekvapujúce, lebo v mnohých veršoch Koránu alebo aj iných ustanoveniach bol ovplyvnený predislámskymi náboženskými kultami (napr. Kaaba v Mekke slúžila ako svätyňa rodových/pohanských božstiev ešte pred islámom) a tiež judaizmom a kresťanstvom, pretože v tom prostredí žil (podobnosť či zhoda príbehov v Biblii a Tóre).
Hadíty sú po Koráne druhým najdôležitejším zdrojom pre islámske právo, šaríu. Mnohí islámski právnici tvrdia, že Korán rieši problematiku sexu mimo manželstva bičovaním, a to stačí. A keďže hadít sa vníma ako sekundárny zdroj a navyše bol napísaný spomínaných asi 250 rokov po smrti Muhammada, nepovažujú ho za primárny zdroj riešenia tejto otázky a je pre nich skôr nedôveryhodný. Na druhej strane, fundamentalistickí muslimovia a islámski právnici tvrdia, že keď hadít spresňuje Korán, tak sa neaplikuje Korán, ale iba hadít.
Vo všeobecnosti muslimovia považujú 100 rán bičom za trest pre ešte nezosobášených, kým ukameňovanie sa týka nevery v manželstve, pričom mnohí laici si myslia, že ukameňovanie sa spomína v Koráne.
V reálnom živote to vyzerá podľa toho, aká muslimská vetva a škola prevláda v konkrétnej krajine. Keď je pri moci napr. ultrakonzervatívna hanbalovská škola, ktorá prevláda v Saudskej Arábii, rešpektuje sa to, čo považujú tí najfundamentalistickejší muslimovia za najsprávnejšie – v tomto prípade ukameňovanie. Týka sa to aj nearabských krajín ako Afganistan, Pakistan, Nigéria a Irán.
Arabské krajiny, s výnimkou Saudskej Arábie, kameňovanie neuznávajú a vôbec ho nepraktizujú, hoci v každej arabskej krajine sa rodinné právo riadi práve šaríou. Existujú ešte rodové a predislámske, a teda skôr beduínske zvyky, ako napr. v Jordánsku, Iraku či Jemene, kde dievča po obvinení zo sexu s mužom môže byť zabité. Dokonca aj keď bolo znásilnené, uvalilo na svoj rod hanbu. Trestu sa hovorí zabitie zo cti. Dievča môže byť podrezané, prebodnuté alebo zastrelené, nie však ukameňované. Na zúčastneného muža sa zabitie vo väčšine prípadov v arabských krajinách nevzťahuje.
Najbežnejší postup pri nevere v manželstve je v arabskom svete taký, že manželov rozvedú a neverný partner je spoločnosťou odsúdený. Rodina sa k nemu nehlási, kamaráti ho opustia. Ak ide o nevernú manželku, väčšinou sa už nikdy nevydá a jej rodina ju odmietne prijať. Žiadne zabitie či kameňovanie sa nekoná.
Nielen v prípade Iránky Sakíny Aštání, ale aj v mnohých iných – a dá sa povedať, že kdekoľvek na svete – tí, čo sa považujú za morálne najpovolanejších, mileradi súdia morálku a etiku iných a zgustnú si na tom, keď môžu niekoho ponížiť. Najmä keď prípad nadobudne aj politický nádych.
Islám, ale aj niektoré ďalšie náboženstvá riešia otázky, ktoré patria do oblasti intimity každého človeka, a dokonca veľmi radi verejne. Takéto a iné návody (tento je trocha extrémny) sú určené hlavne tým, ktorí konkrétne náboženstvo potrebujú, aby sa mali o čo oprieť. Okrem toho, predsa len všetky tri hlavné svetové náboženstvá vznikli už dosť dávno a vzťahy medzi ľuďmi sa posunuli niekam inam.
V tomto zmysle je úžasné žiť na Slovensku, kde vám do vašich vzťahov nikto „nekafre“, pokiaľ nimi významnejšie neobťažujete zvyšok spoločnosti.
Emíre Khidayer
