Vzácnosť vody v Číne podčiarkuje veľmi pôsobivá scéna z tohto filmu, ktorá zobrazuje prípravy na svadobný obrad na severozápade krajiny. V rámci tradície sa otec vybral s nákladom obilia za obchodníkom, od ktorého kúpil vodu výmenou za obilie. Za vedro pšenice vedro vody. A kedže nevesta musí do manželstva vstúpiť pekne umytá, vyšiel takýto sobáš rodinu veru poriadne draho!
Po tomto mierne lyrickom úvode prejdem priamo k veci. Ak bola takáto situácia s vodou na čínskom severozápade od nepamäti, fenomenálny hospodársky rast za posledných 30 rokov sa podpísal na dramatickom zhoršení stavu vodných zásob prakticky v celej krajine. Samozrejme, rieky a jazerá sú len jednou zo súčastí životného prostredia, ale v tomto príspevku sa zameriam hlavne na ne. Že čo nás po tom, že Číňania devastujú svoju krajinu? Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale je to aj naša vec.
Pamätám sa, keď som ešte ako študent cestoval cez zimné prázdniny po čínskom vnútrozemí - bolo to, myslím, v provincii Jünnan. V jednej chvíli môj pohľad upútala rieka, ktorá tiekla pri ceste. Jej brehy boli celkom holé, len kde-tu pokryté odpadkami (čo by v Číne ešte nebolo nič zvláštne), šokujúce však bolo, že jej hladina bola kompletne pokrytá bielou penou! Hladinu vlastne vôbec nebolo vidieť - vyzeralo to, akoby niekto na hornom toku vylial do rieky obrovskú nádobu so saponátom. Bol to pohľad vskutku katastrofický. Vtedy som začal chápať, aké následky môže takej obrovskej krajine priniesť snaha po čo najrýchlejšom zbohatnutí.
Napriek tomu, že už v r.1983 bola ochrana životného prostredia vyhlásená za základný národný princíp a že v poslednom čase čínska otvorene podporuje koncept harmónie s prírodou, realita je iná. Ekonomické záujmy často víťazia nad ekologickými zásadami, keďže kariéra miestnych úradníkov závisí v prvom rade od hospodárskych výsledkov v ich oblasti. Niežeby to inde na svete bolo inak, ale v Číne sa všetko násobí sto až tisícmi, takže opatrnosť je určite namieste. Ďalším špecifikom Ríše stredu je, že samotná politická elita podniká v oblasti energie a vodohospodárstva, čím vzniká ukážkový konflikt záujmov.
Najľudnatejšia krajina sveta má v súčasnosti asi 450 miest s populáciou nad 500,000 obyvateľov, čiže teoreticky väčších ako Bratislava (aj keď má Čína inú administratívnu organizáciu a pojmu mesto často zodpovedá náš okres či dokonca kraj). Zhruba dve tretiny z nich trpia výpadkami dodávok vody, a to hlavne mestá na severe krajiny. Vodovodná voda je nepitná vo všetkých mestách a jej konzumácia môže privodiť vážne zdravotné problémy. Vo väčšine domácností preto pijú filtrovanú vodu, ktorá sa predáva v sudoch, alebo si sami inštalujú drahé filtračné systémy. Tí najchudobnejší pijú jednoducho prevarenú vodu z vodovodu, a to aj napriek jej pachuti.
Čínska vláda si uvedomuje, akú časovanú bombu predstavuje nedostatok pitnej vody pre krajinu. Začala preto ambiciózny plán zalesňovania severu a severozápadu krajiny, Zelený čínsky múr. Kažodoročne vysadí viac stromov ako ktorákoľvek iná krajina sveta. Ani to však nebráni púšti Gobi, aby sa rozširovala rýchlosťou niekoľkotisíc km2 ročne a priblížila sa tak už k predmestiam hlavného mesta Pekingu. Okrem toho sa v Číne plánuje aj najväčší vodohospodársky projekt v dejinách ľudstva – odklonenie riek z juhu na sever, teda časti toku Dlhej rieky (Jang-c´) a rieky Chan s cieľom doplniť chýbajúce zdroje vody.
Pri predpokladanom náraste populácie, ktorý by sa aj napriek politike jedného dieťaťa mal zastaviť až okolo r.2050 na čísle 1,5 miliardy, a pri pokračujúcom rýchlom tempe ekonomického rozvoja, rastu počtu automobilov a domácností (a množstve ďalších faktorov) sa však odhaduje, že situácia s vodou v tejto krajine sa bude ešte niekoľko desaťročí zhoršovať. Obrazne povedané za tento čas smädná Čína vypije mnohé svoje rieky a jazerá, odčerpá podzemné vody a popritom znečistí to, čo zostane.
Čínska vláda má však v rukách jeden veľký tromf – Tibet. Ponechám teraz bokom úvahy o tom, či jeho pričlenenie k Ríši stredu bolo alebo nebolo legitímne. Tibet je momentálne súčasťou Číny a tá sa svojho pokladu tak skoro nevzdá. (Pre lepšiu orientáciu v tejto problematike odporúčam prečítať si práce Martina Slobodníka, napr. jeho príspevky v tomto blogu ProOriente.) Územie, ktoré predstavuje Tibetská náhorná plošina, je totiž jednou obrovskou zásobarňou pitnej vody, uschovanej v ľadovcoch, a riekach, ktoré tam pramenia – z tých veľkých spomeňme Brahmaputru (tib. Jarlung Cangpo), Indus, Mekong (čín. Lan-cchang), Salween (čín. Nu-ťiang) či Dlhú rieku (Jang-c´).
A tu vzniká potenciálny konflikt, ktorý ďaleko presahuje hranice Číny. V súlade s Mao Ce-tungovymi ilúziami o totálnom ovládnutí prírody človekom sa čínski vedci a inžinieri (a najvyššie politické vedenie sa nimi len tak hemží!) rozhodli spútať aj tibetské rieky. Na obrovskú nevôľu svojich susedov, ktorí majú tú smolu, že sú na dolnom toku spomínaných riek, rozbehli Číňania projekt sústavy hydroelektrární, ako sú napr. na rieke Mekong. Okrem elektriny má zložitá sústava kanálov z Brahmaputry dodávať aj pitnú vodu na ťažko skúšaný sever krajiny, a tam je jej treba naozaj dosť. Preto krajiny ako India, Bangladéš, Vietnam či Thajsko počínanie svojho veľkého suseda veľmi pozorne sledujú. Gándhí raz povedal, že na svete je toho dosť pre všetkých – okrem pažravých. ('There is enough for everyone's need but not for everyone's greed.') Dejiny ľudstva sú bohaté na konflikty, spôsobené spormi o vodu. Musíme preto veriť, že sa vďaka obojstrannému dialógu nájde pozitívne riešenie a predí sa tak rodiacemu sa sváru.
Je ťažké tvrdiť niečo o Číne s absolútnou istotou. Predpoklad, že spôsob, akým vyrieši svoj problém s vodou, bude mať na jej budúcnosť – ako aj na stabilitu celého regiónu či dokonca globálne na celú planétu – zásadný vplyv, sa však k takejto istote blíži.
Radovan Škultéty
