Vo fyzike postuloval pohybový zákon, ktorý sa stal základom modernej mechaniky. Stanovil pravidlo, že každá vynaložená sila má za následok rovnako silnú reakciu, ktoré je predchodcom Newtonovho tretieho pohybového zákona. Tomáš Akvinský sa o Ibn Bádždžovi viackrát zmieňuje vo svojej analýze pohybu.
V oblasti astronómie napísal komentár k Aristotelovej Meteorológii, kde sa kriticky vyjadril k autorovým predstavám o Mliečnej dráhe a jej spojitý obraz vysvetlil lomom svetla, čo podporil výsledkom vlastného pozorovania konjunkcie Jupitera a Marsu.
Je autorom diela Kniha o rastlinách, Kitáb an-nabát, kde určuje pohlavie rastlín, okrem iného.
Ako filozof sa veľkou mierou zaslúžil o sprostredkovanie myšlienok Aristotela, Platóna, al-Fárábího a Ibn Sínu Západu. Do filozofie prispel myšlienkami o fenomenológii duše. Jeho názory mali vplyv na Ibn Rušda a Alberta Magna.
Jeho psychologické názory vychádzali z fyziky. Zastával názor, že najvýznamnejšou schopnosťou ľudskej bytosti je "živý rozum" a že skutočné poznanie nemožno nadobudnúť iba prostredníctvom zmyslových vnemov, ale že musí byť nevyhnutne prítomný aj onen živý rozum.
Najviac ho zaujímal cieľ ľudského snaženia. Videl ho v spojení so živým rozumom, ktoré umožňuje dosiahnuť vnútorné zjednotenie čiže šťastie.
Podľa toho, ako ľudia vnímajú realitu, rozdeľoval ich na tri základné skupiny:
- davy, ktoré vnímajú vonkajšími zmyslami (intellectus materialis)
- teoretikov, ktorí vnímajú vnútornými zmyslami (intellectus acquisitus - všeobecná inteligencia, predstavivosť a pamäť)
- filozofov, ktorí vnímajú čistým rozumom.
Na ilustráciu použil takéto podobenstvo: davy vidia v zrkadle slnečné svetlo, ktoré sa už predým odrazilo vo vode, teoretici vidia odraz slnka vo vode a filozofovia vidia samotné slnko. Tí poslední teda vnímajú realitu bez deformácií. Tu načim poznamenať, že slovom "filozofovia" Ibn Bádždža očividne neoznačuje krčmových ani akademických filozofov, ale ľudí, ktorí sa vskutku dokážu odpútať od naučeného, aby tak mohli poznávať svet slobodne :-) Ak sa má človek priblížiť k šťastiu, vraví Ibn Bádždža, musí sa naučiť splynúť s vnímaným. Nepozorovať len svetlo ako nosiča informácie, ale stať sa svetlom.
Popri komentároch Aristotela a al-Fárábího napísal aj niekoľko vlastných filozofických diel. Pozoruhodný je jeho Sprievodca samotára, Tadbír al-mutawahhid, ktorý pojednáva o stupňoch osvietenia od pudového správania až po zjednotenie so živým rozumom. Rozlišuje tu dvojaké konanie: animálne, ktoré vychádza z animálnej "duše", a ľudské ako produkt slobodnej vôle a sebareflexie. V prvom štádiu sa človek musí naučiť ovládať svoje konanie vôľou a rozumom, aby jeho skutky prestali byť animálne. Získa tak slobodu, ktorú autor definuje ako schopnosť myslieť a konať rozumne. Potom má bytosť príležitosť smerovať k vyššej dokonalosti, až sa jej konanie môže stať božským.
Ibn Bádždža je považovaný za nenáboženského filozofa.
Pre zaujímavosť, jeho meno nesie jeden kráter neďaleko južného pólu Mesiaca.
Edo Jarúnek
