Mám známu, ktorá si v mladosti založila v Japonsku vlastnú firmu. Žije teraz na Tchajwane a pracuje vo výkonnej funkcii veľkého podniku 10 hodín denne, ale pri spomienkach na tie časy si vždy povzdychne: „Bolo to peklo!“ Hovorila mi, ako raz s kolegami naháňali nejaký termín, keď tu zrazu jeden z nich začal chrliť krv a odpadol. Naložili ho do sanitky, ktorá ho odviezla do nemocnice, a potom sa vrátili sa späť k svojej práci. Dotyčný krátko nato zomrel. „A to vám ho nebolo ani trochu ľúto, nechceli ste s ním ísť do nemocnice? Bol to predsa váš kolega!“, zaujímal som sa. Jej odpoveď ma zarazila: „No, vedeli sme, o čo ide a že mu už asi ťažko pomôžeme. Keby sme ale náhle všetci prestali pracovať, firma, ktorej sme mali dodať náš produkt, by z toho mala problém. A to sme si nemohli dovoliť!“ Pocit kolektívnej zodpovednosti u Japoncov je pre nás ťažko pochopiteľný. Ich morbídny humor zrejme tiež – nedávno sa pod názvom Karóši objavila počítačová hra (najnovšie už aj na iPhone), ktorej cieľom je v každom leveli vyriešiť logický problém, ako zabiť hlavného hrdinu - úradníka.
Zaujímavé je, že až do modernej doby bola pracovná morálka v Japonsku asi ako u nás za socializmu a napr. aj za takými Číňanmi ešte začiatkom 20.storočia značne zaostávala. Dobové záznamy napríklad hovoria o tom, že v niektorých podnikoch sa najviac pracovalo uprostred mesiaca, keď sa robili pracovné výkazy, pričom po výplate sa tí najlenivejší niekoľko dní v robote ani neukázali. Mýty o vrodenej japonskej pracovitosti sa teda nezakladajú na pravde, je to v prvom rade fenomén obdobia Šówa (1926-1989), keď bola pomaly zavedená až vojenská pracovná disciplína, ktorá dala po 2. sv. vojne základ japonskému ekonomickému zázraku.
Japonsko ako najvyspelejšia krajina východnej Ázie ide príkladom ďalším krajinám. Napr. na Tchajwane, kde je v porovnaní s Japonskom pracovné nasadenie stále pomerne voľné, ročne zaznamenajú oficiálne 20-30 prípadov karóši. Mnohí moji priatelia pracujú nadčasy bez príplatkov ako samozrejmosť. Aby obišli zákony (a udržali si konkurencieschopnosť; veď to tak robia všetci), vymysleli si tunajší zamestnávatelia tzv. systém zodpovednosti. To znamená, že pracovník dostane úlohu, ktorú musí splniť a až potom mu padla. Že táto úloha presahuje dĺžku bežnej pracovnej doby, je úplne samozrejmé. Týmto sa elegantne obchádza povinnosť zamestnávateľa platiť za nadčasy a hodnota pracovnej sily prudko devalvuje. Ak si podrží doterajšie tempo svojho hospodárskeho rozvoja, pôjde Čína zrejme tiež touto cestou.
Ako je to na Slovensku? Je medzi nami a Japoncami až taký veľký rozdiel? Isteže, v porovnaní s nimi si u nás stále žijeme ako v príbehu Dva roky prázdnin, čomu koniec-koncov zodpovedá aj naša životná úroveň. Rozdiel v dĺžke pracovnej doby medzi Bratislavou a regiónmi je síce badateľný, čo súvisí s výškou životných nákladov, tlakom konkurencie a ďalšími faktormi, a tiež s dostupnosťou pracovných príležitostí a možnosťou privyrobiť si v druhom či treťom zamestnaní. Celkove mám ale pocit, že novodobé „nevoľníctvo“, teda spôsob života, keď sa človek 20-30 rokov nemôže pohnúť z miesta a chtiac-nechtiac pracuje každý deň čoraz dlhšie, aby splatil hypotéku a seba a svoju rodinu vôbec udržal nad vodou, je aj u nás na vzostupe. Čo vy na to, milí čitatelia?
Radovan Škultéty
