Japonský ekonomický zázrak bol na rozdiel od tzv. „slovenského ekonomického zázraku“ realitou a zabezpečil celej krajine desaťročia blahobytu a najvyššej životnej úrovne na svete. Mal som možnosť zažiť ešte posledné záblesky tohto obdobia, keď som začiatkom 90ych rokov študoval v Ósake. Hoci už vtedy sa začínalo hovoriť o „spľasnutí bubliny“, životná úroveň v Japonsku bola stabilná a Japonci si mohli dovoliť viac ako Američania, a ceny v Japonsku boli vraj najvyššie na svete. Pre mňa, študenta, ktorý som prišiel z čerstvo-postrevolučného Česko-slovenska to bola krajina zázrakov a doplna som si užíval možnosť vidieť na vlastné oči, aký je život v tejto exkluzívnej krajine, ktorá na naše vtedajšie príjmy bola našincovi v podstate nedostupná a možnosť dostať sa tam bola len vďaka štedrým štipendiám od japonskej vlády. V duchu som vtedy ďakoval všetkým tým stovkám ľudí, s ktorými som sa tlačil v ósackých vlakoch, za to, že som mal možnosť spoznať ich krajinu prostredníctvom štipendia, pozbieraného z ich daní...
Japonci sú štedrý národ. Vedia šetriť a dokážu veľmi rozumne riadiť svoje finančné výlohy, ale na druhej strane ich príjmy nebývali také „na knap“, ako to poznáme my, že človek často prechádza od výplaty k výplate. Mali dosť na míňanie aj na rozdávanie a zažil som so svojimi známymi veľa pekných výletov, ktoré pre mňa pripravili, zvedaví na to, čo im poviem o tom, odkiaľ pochádzam, aj o tom, ako vnímam Japonsko. Japonci sú zvedaví aj „zvídaví“ (použijúc český výraz, keďže trefný slovenský ekvivalent nemáme) a radi porovnávajú. Zaujímajú sa o dianie vo svete. Dokonca v publikácii o podivných úkazoch je možné nájsť aj kapitolku o Báthoryčke! No a jazykové kurzy a kurzy varenia cudzích kuchýň tam fičia. Spôsobuje to aj skutočnosť, že japonská žena nikdy príliš nebojovala za „emancipovanosť“ v tom zmysle, že by musela „drieť ako chlap“, a bola spokojná so svojou rolou domácej panej, ktorá sa postará, aby mala rodina navarené, aby bol dom uprataný, a okrem toho má voľno na svoje záľuby... A keďže Japonci sú nesmierne „exteriérový“ národ, radi sú stále vonku, chodia do reštaurácií, do divadiel, na všelijaké možné kultúrne akcie, krúžky, výlety. Nemajú taký zmysel pre „pohodlné zašívanie sa v útulnom domove“, ako máme my v Strednej Európe. Kypia energiou, sú aktívni, neustále rozmýšľajú, čo by zlepšili a ako by zdokonalili seba aj svoje okolie – popri nich my pôsobíme ako večne unavení znechutenci. Obdivujem ich za to, niečo z tej ich aktivity som prijal aj za svoje, ale zďaleka sa im nemôžem vyrovnať, moje slovanské gény sa oklamať nedajú. Som totiž presvedčený, že do značnej miery sú tieto rozdielnosti aj záležitosťou genetiky. „Majú to proste v krvi“, túto aktivitu a živý záujem o dianie okolo seba.
Prejavuje sa to aj v spôsobe, ako sa Japonci rozprávajú. Ich rozhovory sú plné podnetov a pozitívneho zamerania, také odlišné od rozhovorov v našich končinách, kde sme zvyknutí – a obľubujeme – skĺznuť do slastného ohovárania druhých, či frfľania, prípadne otvoreného nadávania.
Japonci sa neponosujú (v tomto sú podobní Angličanom), ani nenadávajú. S týmto ich zameraním súvisí aj to, že v podstate „nemajú nadávky“ (v čom sa od Angličanov, ako aj od Slovákov, zásadne líšia). Ide o to, že nezneužívajú slová. Nejaké tie nadávky samozrejme existujú aj v japončine, ale používa ich oveľa menšie percento ľudí a v oveľa obmedzenejšom počte situácií. To už musí byť niekto skutočne poriadne naštvaný, aby sa prestal ovládať a nadal (niekomu) „baka“ alebo (na niečo) „kusottare!“ Dlhé stáročia šintóického a buddhistického vplyvu sa prejavilo aj v tom, že Japonci majú akúsi vrodenú úctu k všetkému okolo – živému aj neživému, a zmysel pre udržiavanie čistej mysle - nepestujú si v sebe negatívne postoje. Vplyv buddhistickej meditácie sa prejavil v tom, že sa tam všeobecne vie, že negatívne postoje nepomôžu ani „mne samému“, ani okolitému svetu.
Je zvláštne, že na druhej strane v Európe kresťanstvo v tomto smere, zdá sa, nevykázalo príliš badateľný vplyv na mentalitu tunajších národov, ktoré kľajú rovnako, ako kliali už starí Gréci. Asi to bude súvisieť aj s tým, že my sme expresívnejší, temperamentnejší, kým Japonci sú umiernenejší a zvyknutí veľa si nechať pre seba a neventilovať to navonok.
Keď však už u Japoncov povolí tlakový uzáver, tak to už potom stojí za to! Prejavilo sa to celkom nedávno v období 2. svetovej vojny, aj v ďalekejšej histórii, keď vybavovanie účtov viedlo v 12. storočí k nastoleniu siedmich storočí vojenskej nadvlády – šógunátu. A tak má japonská umiernenosť aj svoju tienistú stránku – kataklizmu, keď pohár pretečie, keď sa tlak preženie... Tu potom nastúpi to, čo sa javí ako tendencia Japoncov k extrémom.
Japonská spoločnosť však funguje s prekvapujúcou efektivitou ohľadne toho, ako pozitívne usmerniť nahromadenú ľudskú energiu. U nás to je problém toho, keď ľudia „nevedia, čo so sebou“, „nevedia sa zmestiť do kože“ a podobne. Ostávame nad tým v nečinnom nemom úžase a nechávame to na „slobodu jednotlivca“ a na „prirodzený vývoj“. Japonsko je kultúra, ktorá vždy hľadala spôsoby, ako túto ľudskú energiu uchopiť, ukotviť, urobiť z nej ľudský potenciál a nasmerovať ho priaznivým smerom - tak, aby aj dotyčný človek mal z nej dobrý pocit, aj spoločnosť z nej osoh. Myslím si, že toto je jeden obrovský prínos japonskej kultúry, ktorý by mal skúšať aplikovať celý svet. Žiaľ, nedeje sa tak...
Po znovunastolení cisárskej moci, keď bol šógunát r. 1867 zvrhnutý, sa Japonsko snažilo využiť túto energiu svojho národa pre ideál služby cisárovi. Cisár Meidži, mladý muž bez svojho vlastného názoru (ako o tom svedčí aj poznámka v denníku nášho krajana grófa Zichyho, ktorému sa dostalo v Japonsku audiencie u tohto vladára), len prizeral, čo „tajná cisárska rada“ okolo neho robí. Japonsko sa pustilo na expanziu podľa návodu svojich veľkých vzorov – imperialistickej Británie a USA. Zabralo severný ostrov Hokkaidó, o ktorý sa dovtedy delili s Ruskom bez toho, aby sa domácich praobyvateľov Ajnuov niekto na niečo pýtal. Ajnuovia, prírodný národ spôsobom života podobný Indiánom, stratili svoje územia, svoju kultúru a takmer aj svoju reč – ktorú sa dnes na Hokkaide snažia pestovať v rámci nadšeneckých krúžkov a vydávania etno-exotických učebníc. Následne Japonsko pohltilo svojho južného suseda, kráľovstvo Rúčú (na súostroví Rjúkjú, dnes prefektúra Okinawa), a potom sa pustilo do výbojných vojen o Tchajwan – s Čínou, potom s Ruskom, až napokon anektovali aj Kórejské cisárstvo. Pokračovanie týchto ich výbojov na ázijský kontinent sa už potom prekrýva s 2. svetovou vojnou. Japonsko bolo v tomto období imperialistickou diktatúrou, v ktorej trpeli domáci obyvatelia podobne, ako obyvatelia dobývaných území. A na údajné masakre, ktorých sa japonskí vojaci mali dopustiť v Nanťingu či na indonézskych ostrovoch, si tamojší obyvatelia doteraz rozprávajú hrôzostrašné veci plné zášte a krivdy...
Japonská „porážka vo vojne“ (sensó-ňi maketa) bola pre Japoncov obrovským sklamaním, a americký generál Mac Arthur, ktorý si svoje sídlo zriadil v luxusnom Grandhoteli na brehu čarovného jokohamského prístavu, sa stal de facto „vtedajším kráľom“, ako Japonci spomínajú. Aby zrazil japonskú ideológiu na kolená, dal povyrubovať celé aleje sakúr, keďže kvet japonskej čerešne sa v dobe militarizmu zneužil za symbol vojenskej postsamurajskej udatnosti. Ku sklonku života sám MacArthur priznal, že urobil v Japonsku nejeden unáhlený krok, Japonci však naňho nespomínajú s nenávisťou. Priznávajúc svoj podiel viny, skromne uznávajú, že nejakým spôsobom Japonsko po vojne spravované byť muselo, aj keď sa de facto stalo podriadenou krajinou.
A tu bol zlomový bod, kedy sa v povojnovom zbedačenom Japonsku zasa prejavila tendencia v ich kultúre pozitívne využiť energiu národa: Japonci sa upli na predstavu, že znova vybudujú mocné a prosperujúce Japonsko. A tu sa začala hatarakibačizácia Japoncov: Japonci ako včielky-robotnice. S vervou im vlastnou sa Japonci pustili do budovania svojej krajiny. Nie heslami, nie politikárčením ako u nás, ale osobným nasadením každého z nich. Nedávno zosnulý slovenský misionár, don Foltín, ktorý do Japonska prišiel práve v tomto období a strávil tam potom celý život, hovorieval, že Japonci sú v mnohých ohľadoch ako malé deti: dajú sa nadchnúť. Nepodliehajú nám tak známej európskej skepsi, ktorú máme v krvi zasa my. Tak sa Japonci dajú nadchnúť aj pre kresťanstvo, alebo pre budovanie krajiny, alebo pre pomáhanie obetiam vojen v Kambodži či Iraku. Dajú sa nadchnúť pre dobrú myšlienku...
Dobrá myšlienka „vybudujme si svoju krajinu“ sa oplatila. Do konca 60ych rokov sa Japonsko začalo vynárať na východnom horizonte ako nečakané slnko prosperity, a v 70ych rokoch sa už o ich ekonomickom zázraku hovorilo ako o fakte.
V Japonsku vznikol prepracovaný systém toho, ako sa „o každého postarať“. Pracovník, verne pracujúci vo svojej firme (kaiša), mal zabezpečený dôchodok, a prípadná jeho vdova zasa bola doživotne zabezpečená. Japonský „sararíman“ (biznisman, pracovník firmy) sa neponáhľa tak domov ako Slovák, tešiaci sa na pohodlný večer doma pri telke, a preto ochotne ostal v práci aj nad čas. Takisto si nevyčerpával celú svoju dovolenku, v súlade s japonským zmyslom pre istú umiernenosť – v Japonsku sa nezvyknú veci robiť „nadoraz a úplne“. Pracovný kolektív sa stal pre Japonca akousi druhou rodinou, s ktorou po práci chodieval ešte na pohárik do japonských podnikov, kde sa k pivu či sake podáva aj niečo na zakusnutie ako suši či nejaké to sašimi (krásne naaranžovaná nakrájaná surová ryba). Nočné vlaky vo veľkomestách bývajú plné podnapitých sararímanov, vracajúcuch sa domov, k manželke a deťom, ktoré otca cez týždeň takmer nevidia.
Ekonomický rozmach, postavený na takýchto konkrétnych ľudských osudoch, vybudoval prosperitu, v ktorej sa ľudia, pokiaľ mali voľno, mohli plne a nehatene venovať svojim záujmom, v prostredí, kde služby fungujú príjemne a „všetko je pre ľudí“ (pre Slováka tiež jedno z príjemných prekvapení).
Následkom toho sa vo svete objavil nový úkaz zvaný „japonský turista“. Keďže Japonci mali veľa peňazí a málo času, rozmohli sa výlety do sveta v štýle dve-európske-krajiny-denne, cvak-cvak-cvak japonskými superkvalitnými fotoaparátmi, a naspäť do Japonska, kde potom celý rok rodina spomína, prezerá si fotografie a ukazuje ich priateľom...
Japonci si však zo sveta doniesli aj niečo viac ako hŕby fotografií. Doniesli si myšlienku pohodového trávenia voľného času, po tom, čo tisícky z nich zažili na vlastné oči európsku kultúru posedávania po kaviarničkách. Deti Japoncov, ktorí vybudovali japonský zázrak, už nechceli len peniaze, ale chceli aj niečo iné: čas. Čas pre seba. A priestor, voľnosť, tak ako ju zažili na neuveriteľných diaľavách amerických rovín, niečo nevídané na „úzkych“ japonských ostrovoch s vysokými strmými horami a hlbokými dolinami.
Odvtedy sa japonský ekonomický zázrak začal spomaľovať. Japonci spoznali, že je aj niečo viac ako práca-a-zabezpečenie. Že k prepracovanosti je aj iná alternatíva než len trojdenná cesta okolo sveta či návšteva meditačne upokojujúceho predstavenia klasickej drámy nó. Popri svojej prosperite začali od života čakať aj niečo viac – trochu zo západnej uvoľnenosti - toho, čo nazývajú „nombiri“ a čomu zodpovedá náš výraz „lážo-plážo“. Mladí otcovia chceli tráviť viac času so svojimi rodinami a v 90ych rokoch sa v Japonsku muži prestali ostýchať vyjsť von s kočárikom. Japonské parky sa v sobotné popoludnia začínali plniť mladými rodinkami.
V striktne naplánovanom japonskom spôsobe života – hyperambiciózny vzdelávací systém a na-výkon-zameraná ekonomika – si Japonci vytvorili tú jednu jedinu škáročku, kedy si môžu trošku nombiri užiť život – a týmto medziobdobím je „daigaku“ – vysoká škola. Pre Japonca je „výška“ obdobím, keď si môže vydýchnuť po dovtedajšom behu na dlhé trate, zameranom na to, aby sa dostal na dobrú vysokú školu. Keď tam už je – tak si vydýchne. A užíva si. Nachádza nových priateľov, angažuje sa v študentských záujmových kluboch, chodí na „baito“ (brigády), aby si zarobil na vyžitie a na nejakú-tú cestu do zámoria, ktorá ho obyčajne vyjde lacnejšie než domáca dovolenka. Po vysokej už čaká len – solídna robota, zaviazanie sa pracovnému kolobehu tak, ako ho naprogramovali ich povojnoví dedovia...
Ale už to tak nefunguje. Dá sa povedať, že aj Japonci už spohodlneli, v priamej úmere s tým, ako spoznávajú život v Amerike a Európe, a v posledných desaťročiach aj v Ázii. Už nie sú ochotní tak „pracovať pre krajinu“. Japonsko sa mení. Tókjó je čoraz ozrutnejšia metropola, a hoci je tam stále veľmi dobrý vzduch, nesmierne veľa zelene a blízke more, nie je možné, aby masová produkcia potravín bola schopná kvalitne uživiť toľkých ľudí. Hoci japonské limity kvality sú jedny z najvyšších na svete, predsa len znečistenosť svetových morí nastoľuje otázku, či morské produkty, tvoriace podstatnú časť slávnej japonskej kuchyne, sú stále takou zdravou stravou ako bývali v predchádzajúcich stáročiach... A tak aj výkonnosť japonských včiel-robotníc nepatrne poľavuje, čo pri toľkých miliónoch ľudí a takej obrovskej ekonomike má citeľné následky. Japonci nie len že nie sú už ochotní toľko „makať“ ako predtým, ale ani nevládzu. A problém chronickej prepracovanosti, s jej psychickými aj somatickými prejavmi, je otázkou, ktorá sa v Japonsku otvorene rieši.
Japonci pred problémami nezatvárajú oči. Napokon – ani nemôžu. Problémy sa musia riešiť, aby krajina mohla pokračovať ďalej. Za posledných 20 rokov Japonsko prešlo nadol-smerujúcim vývojom. Dnes už nie všetci Japonci sú tými bezchybne nahodenými snobmi z 80ych rokov a niektoré veci tam už možno kúpiť dokonca lacnejšie ako u nás. Napriek tomu je to stále krajina, ktorá trpezlivo, pomaly – zato však sústavne a pedantne – rieši svoje problémy a spolieha sa na vlastné sily.
Ivan R. V. Rumánek
School of Oriental and African Studies, University of London
