Indický kultúrny priestor pozná mnohé sviatky a deliť ich môžeme podľa rôznych kritérií. Existujú celoindické, regionálne i lokálne, ľudové i štátne, náboženské, dlhotrvajúce i krátkotrvajúce a pod. Sviatočných dní je preto mnoho. Veď uznajte, už len sláviť všetky významné dni hinduizmu, islámu, buddhizmu, kresťanstva, džinizmu, sikhizmu či pársizmu si vyžaduje rezerváciu pomerne veľkého počtu dní v kalendári. A to nehovorím o oslavách historických či kultúrnych hrdinov a iných významných postáv indickej minulosti. Sami Indovia preto sviatky vnímajú skôr pragmaticky ako tie, keď sú zatvorené aj banky, t.j. vo väčšine inštitúcií sa svojich pohľadávok nedovoláte, a potom tie ostatné, keď štátne inštitúcie môžu aj nemusia byť otvorené (v závislosti od ich náplne práce či vzťahu k centrálnej vláde). Zároveň popularita sviatku na rôznych sociálnych úrovniach tiež podmieňuje intenzívnosť jeho oslavovania.
Hólí rozhodne patrí medzi najpopulárnejšie indické sviatky. Neznamená to, že sa dodržiava v každom kúte Indie a s veľkým entuziazmom ho oslavujú všetci, ale nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že málokto v Indii hólí nepozná. Vzhľadom na folklór a náboženské predstavy, ktoré sa na hólí viažu, je možné ho zaradiť medzi sviatky náboženské a ľudové. Obidve charakteristiky sú svojim spôsobom opodstatnené, aj keď voči obom by sa dali vzniesť i námietky. Napríklad náboženský charakter hólí sa tak trochu stráca tým, že na jeho oslavách sa často zúčastňujú aj príslušníci iných náboženstiev (napr. muslimovia). O prívlastok ľudový sviatok prichádza vďaka tým, ktorí nie sú jeho nadšenými fanúšikmi. Takí sa totiž tiež nájdu a pri zohľadnení počtu ľudí v Indii ich nie je úplne zanedbateľné množstvo. Aj napriek všetkému je však hólí v Indii všeobecne obľúbené.
Ešte predtým, ako sa pokúsim popísať dôvody popularity tohto sviatku, povedzme si niečo o tradičných vysvetleniach jeho pôvodu a zmyslu, ktoré, ako to už v hinduizme býva zvykom, sú podané formou príbehu. Azda najklasickejšie a najznámejšie pochádzajú z višnuistickej tradície, t.j. od uctievateľov hinduistického boha Višnua. V prvom z nich sa kedysi dávno, a nebolo to v dnešnom veku úpadku - kalijúge, démon Hiranjakašipu snažil rôznymi spôsobmi zniesť zo sveta svojho vlastného syna Prahláda. Dôvod mal celkom prozaický. Prahlád totiž odmietol akceptovať, že najmocnejší na svete je jeho démonský otec. Takým bol preňho len boh Višnu. Hiranjakašipu teda nahovoril svoju sestru Hóliku, ktorá vďaka svojim magickým schopnostiam bola imúnna voči účinkom ohňa, aby si s malým synovcom sadla rovno doprostred vopred prichystanej vatry. Prečo by Prahlád neuveril svojej tete, keď mu len chcela ukázať, aká je dokonalá? Višnu však svojich oddaných neopúšťa a tak namiesto Prahláda, aj napriek magickej sile démonky, zhorela nakoniec Hólika. A preto sa dnes sviatok víťazstva dobra nad zlom (viery nad mágiou, boha nad démonom a úkladnou zradou) nazýva hólí a slávi sa zapaľovaním vatier.
Druhý príbeh je trocha zložitejší a žiadnu podobnú alegóriu neposkytuje. To však ešte v hinduizme neznamená, že by nemohol byť spájaný s populárnym sviatkom. Hólí sa podľa druhej višnuistickej interpretácie spája s Višnuovým (niektorí tvrdia, že Krišnovým, čo je v zásade jedno, keďže Kršna je vtelením Višnua) víťazstvom nad démonom Madhuom. Opäť teda ide o víťazstvo nad zlom, čo je naopak významný moment, hodný oslavy, aj keď, ako je asi ľahké vytušiť, spája sa aj s mnohými inými hinduistickými sviatkami.
Zhruba toľko nám hovorí pomerne rozšírená višnuistická tradícia. Z iného pohľadu sa dá o hólí hovoriť predovšetkým ako o severoindickom sviatku alebo tiež ako o sviatku árjovskej Indie (na rozdiel od tej južnej, drávidskej). Ak tento pohľad obohatíme o historické správy, možné interpretácie jeho významu sa o trochu rozšíria a získajú aj pre našinca zaujímavé kontexty. Príbehy dávajú vysvetleniam spoločenských zvyklostí epický a iste aj časový rozmer. Málokedy sú však vysvetleniami per se. Pokus o takéto „skutočné“ vysvetlenie sa často spája s ľuďmi, pre ktorých je tradícia cudzia, pretože, na rozdiel od praktizujúcich domácich, oni nemajú príliš na výber, a preto sa jej snažia porozumieť.
Zaujímavé poznatky o hólí nám ponúkajú muslimskí autori. Abú Fazl (z. 1602), minister mughalského cisára Akbara Veľkého, píše, že počas hólí, ktoré je podľa neho sviatkom najnižších vrstiev indickej spoločnosti, sa zapaľujú ohne, hádžu sa do nich všakovaké predmety, panuje všeobecná zábava a radosť a ľudia sa vzájomne ohadzujú farebným prachom. Anglický prekladateľ Fazlovho diela na začiatku 20. storočia dodáva, že Hólika zhorela vďaka trestu od boha Šivu, čím ponúka šivaistické vysvetlenie sviatku. Interpretačne najzaujímavejším autorom je hádam mughalský cisár Džahángír (z. 1627), syn vyššie spomínaného Akbara. Vo svojom denníku, okrem asociácie hólí s nízkymi kastami, ohňom a všeobecnou zábavou, vysvetľuje dôvody pálenia ohňov takmer etnografickým spôsobom. Hólí je podľa Džahángíra priamo spájané s koncom uplynulého roka a začiatkom toho nasledujúceho. Pozor, nový rok, či už podľa perzskej tradície, ktorú nasledoval Džahángír, alebo podľa indickej tradície (ale aj iných), sa začína na jar. Má to svoju logiku, veď po zime prichádza nový život a príroda sa opäť prebúdza. Hólí teda podľa cisára symbolizuje spálenie starého roku. Starý je už mŕtvy a treba sa zábavou prebudiť do nového. Zahnať démonov, rozlúčiť sa so zimou a privítať jar veselosťou. Aj u nás sme Morenu kedysi pálievali, démonov na fašiangy zdravili a s korbáčmi, či s vodou sa zabávali. A niekde tak robíme dodnes. Darmo, ak to aj preženiem a akademici ma pokarhajú za zjednodušovanie a návrat k romantizmu, možno nebolo úplnou náhodou, že nás učení jazykovedci kedysi spojili do jednoliateho celku Indoeurópanov Hólí sa slávi v splne indického mesiaca falgún a väčšinou padne na marec. Aj keď niektoré pramene tvrdia, že sa oslavuje aj pár dní pred splnom, predsa len najdôležitejšie sú dva dni – deň splnu, teda samotné hólí, a deň po splne, ktorý má rôzne regionálne názvy a ja ho poznám pod menom dhulivandan (oslava popolom, popolcová streda? sic! ). Keďže Hólika a démonické sily boli v deň hólí zničené, hinduisti si toto víťazstvo skutočne – a nielen preto, že to píšu muslimskí aristokrati – pripomínajú zapaľovaním ohňov (apropo, aj tie ohne sa nazývajú hólí ). Oheň predsa očisťuje. Niektorí ich len zapaľujú, a iní, rituálov znalejší, do nich aj obetujú ( ghí , teda prevarené maslo, či pár kvetín a iné zaujímavosti). Dnes to už rozhodne však nie je len sviatok nízkych kást, ale aktívne sa doň zapájajú aj ostatní. Veď žiadna obeta nevyjde nadarmo!
Keď oheň zhorí, zostane popol – tá dokonale očistená substancia. A preto na druhý deň (popolový) a na oslavu víťazstva nad zlom prepukne dokonalé šialenstvo. Popolom sa dá predsa krásne zafúľať a tak trochu participovať na vytúženej očiste. Ak doň primiešame vodu a farbivá, je možné ufúľať sa ešte pestrejšie. Dnes už sa popol bežne nepoužíva (aj keď ja osobne som ho dostal za golier aj so štrkom a ľadovou vodou), pretože predsa len práškové farby ponúkajú väčší efekt. Happy Hólí teda znamená minimálne jednu dávku farieb rozmiešaných vo vode – ideálne rovno na tvár. Ubezpečujem vás však, že pri jednej dávke nezostane. Povolené je totiž oplácať! Ak nemáme vodu, dá sa kolegovi chrstnúť do tváre aj prášok!
A ošiaľ je na svete. Počas dhulivandanu farbám jednoducho neutečiete. Ani vaše šatstvo, a preto je rozumné obliecť sa do niečoho, čo už potom jednoducho zahodíte.
A to stále nie je všetko. Tradične sa počas zábavy s farbami, ktoré mimochodom symbolizujú jar, život a prebúdzajúcu sa kvetenu, konzumuje opojný konopný nápoj bháng. Ten spôsobuje, že vzájomné oblievanie a obsypávanie privádza zúčastnených priam do extázy – áno, najmä študentskú mlaď. Aj keď moderná doba stále viac zatláča bháng do ilegality, tradícia kypro bujnie aj ďalej. Neznamená to predsa, že Indovia pijú bháng stále, ale nezabaviť sa na hólí?
Čarovné je aj to, že v prísne hierarchizovanej indickej spoločnosti sa v tento deň spoločenské konvencie strácajú. Oblievajú a obsypávajú sa muži so ženami, dievčatá s chlapcami, starí s mladými, ktorí inak prísne dodržiavajú tradíciou posvätený odstup. Kasty tiež akoby prestali existovať. Veď je predsa jar a nový rok prichádza! Ani vážené pracoviská sa ošiaľu nevyhnú Dodnes si s radosťou spomínam na to, ako som prišiel na univerzitu a v prekvapení zistil, že celá katedra sa doslova máča vo farbách. Dokonca i moja inak konzervatívna školiteľka mala pestro nafarbenú tvár. Moji bangladéšski kamaráti z hostela sa aj napriek svojmu muslimskému vierovyznaniu tiež aktívne zapojili do všeobecnej zábavy.
Chudák ich starší kolega, PhD študent! Ten si to vďaka svojej prestíži a vážnosti rovno zlízol s latexom, ktorý neskôr prácne oškrabával.
Hólí je jednoducho hólí. A preto je stále populárne.
Hólí mubárak!
Dušan Deák
PS: Ospravedlňujem sa za nekvalitu použitých, ale veeeľmi starých fotiek.
