Z okna taxíka, v ktorom zaznievajú arabské melódie, s nadšením pozorujem míňajúce sa ulice, budovy, mešity, minarety - všetko, čo k tomuto veľkomestu patrí a tvorí jeho atmosféru. Po niekoľkých kilometroch sa pred nami objaví Níl v celej svojej kráse a veľkosti. Loďky na vode, kluby, reštaurácie a hotely na nábreží sú farebne vysvietené a hoci je skoré ráno, mnoho ľudí sa stále promenáduje po mostoch. Mám rada tento pohľad na nočný osvetlený Níl, keď tma milosrdne zahaľuje neporiadok, ktorý si cez deň nevšimne len máloktoré oko.
Po takmer trištvrtehodinovej jazde, našťastie vcelku plynulej a nespomalenej žiadnymi „zachmami“ čiže dopravnými zápchami, sa dostávame do štvrte Dokki, kde sme kedysi bývali. Vítajú nás jej malé uličky, po ktorých sme sa často prechádzali. Nezmenili sa, aspoň nie na prvý pohľad. Sem-tam nová budova či obchod, všade veľa zaparkovaných áut. Vystupujem z taxíka a podávam šoférovi vopred dohodnutých 80 egyptských libier. Neviem, či je to veľa, či málo, ale keďže som unavená, nemám chuť zjednávať cenu. Ako to už býva s káhirskými taxikármi, aj tentokrát šofér nemal ani šajnu, kam vlastne chcem ísť, a tak som ho po prejazde ponad Níl do cieľovej zastávky navigovala ja. V tejto nekonečnej spleti bulvárov, ulíc a uličiek by bolo asi nad sily každého normálneho človeka poznať ich úplne všetky.
Taxikár mi pomáha s batožinou a s deťmi vstupujem do budovy, kde sme bývali a máme tráviť našu krátku dovolenku. Premkne ma zvláštny pocit. Akoby sme tu boli stále a vôbec medzičasom neodišli... Všetko tak dôverne známe. Po vybalení najnutnejších vecí a uložení chlapcov tuho zaspávam. Intenzita prvých dojmov po prílete ma úplne zmohla.
Prvé dni trávime zvítaním sa so známymi, ktorí v Káhire stále žijú alebo pôsobia. Privítali nás všetci milo a s prekvapením, keďže o našej návšteve málokto vedel. Moje aké-také znalosti hovorovej arabčiny majú zelenú. Bez tuhého rozmýšľania sa mi dostávajú na jazyk slová, prepla som automaticky. Naozaj sa cítim ako kedysi, keď sme tu žili. Známe miesta, tváre, vône a zvuky, hlavne volanie muezínov k modlitbe. Deti tiež nemajú problém s adaptáciou. V ich pamäti, hlavne toho staršieho, sa povybavujú rôzne zážitky z minulosti.
Druhý deň podvečer sa mi chlapcov podarilo nalákať na plavbu na felúke – plachetnici, na ktorej sa môžete previezť po Níle. Spolu s priateľkou a jej synom sme vyrazili do ulíc, aby sme odchytili nejaký biely taxík. Prečo práve biely a nie čierny? Biele taxíky sú novinkou v káhirskej doprave. Jazdia so spusteným taxametrom, môžete sa v nich pohodlne a v čistom prostredí odviezť, kam potrebujete. Môžete si nechať zapnúť aj klimatizáciu, či normálne otvoriť okno. Nemusí vám pritom taxikár ani podať univerzálnu kľučku. Taktiež neriskujete, že si miesto na sedadlo sadnete do diery, alebo vás bude hádzať ako na trampolíne. Za odvezenie zaplatíte sumu, ktorú ukáže taxameter (v prevažnej väčšine prípadov, ak náhodou taxikár nemá drobné na výdavok, aj tak zaplatíte o niečo viac). Keď sme tu kedysi bývali, zvykla som chodiť čiernymi taxíkmi, kde sme si cenu buď vopred dohodli, resp. častejšie som sa zjednávala s taxikárom až po uskutočnení jazdy.
Keď už konečne sedíte v taxíku, môžete nerušene sledovať pulzujúci život veľkomesta a užívať si mnohokrát dobrodružnú jazdu po káhirských cestách a križovatkách. Platí zásada, že prvý ide ten, kto je asertívnejší. A tak sa všetky autá zhrčia dokopy bez ohľadu na jazdné pruhy, vytrubujú, šoféri ukazujú rukami smer jazdy a kto je dostatočne ofenzívny, prerazí. Kedysi možno fungujúce semafory, už dávno zapadnuté prachom a nečinné, len so smútkom pozerajú na tento chaos. Najlepšie je ho zažiť na vlastnej koži! Všetky tie moderné, staré, rozhegané, húkajúce, svetielkujúce, blikajúce dopravné prostriedky plné pasažierov a hlavne nerešpektujúce žiadne predpisy. Okrem toho tu zaiste uvidíte aj vozy ťahané koňmi či somármi, uháňajúcich motorkárov – dobrovoľných darcov orgánov, ba i celé rodiny prevážajúce sa na jednej motorke. Do toho všetkého ľudia prebiehajúci z jednej strany cesty na druhú, niektorí ledva unikajúci kolesám áut. Našinec by nechápavo kýval hlavou nad touto dezorganizáciou dopravy. Ale akosi to všetko celkom dobre funguje a nikto z domácich s tým nemá problém.
Pomaly sa blížime k malému prístavisku felúk a už sa tešíme na pokojnú podvečernú plavbu po Níle. Mimo hluku a hustého smogu z áut, ktorý tu neustále cítiť. Posedenie na plachetnici je pre nás výborným relaxom po horúcom dni a po jazde taxíkom. Pre deti sa felúka stáva úžasným spestrením a javiskom pre hru na pirátov. Možno po Vikingoch z Asterixa a Obelixa jediných na rieke Níl. Slnko pomaly zapadá a stráca sa za mrakodrapmi. A keď „žera guľavá“, čiže žeravá guľa slovami môjho mladšieho syna úplne zmizne, všetko sa ocitá v zajatí tmy a nespočetného množstva svetielok. Plne si túto atmosféru vychutnávame, lebo onedlho sa naša plavba končí a opäť nás čaká tá menej pohodlnejšia, po káhirských cestách.
Počas našich pár dní v hlavnom meste mi tiež dobre padli večerné potulky obchodnými uličkami neďaleko hlavnej triedy Talaat Harb. Mám rada tú, pre nás zvláštnu, atmosféru nočného nakupovania. Obchody a obchodíky so širokými výkladnými skriňami plnými tovaru sú otvorené dlho do noci, ešte aj na prelome dní sa tu prechádza mnoho Káhirčanov. Nie všetci chcú nakúpiť. Niektorí len so záujmom pozerajú do výkladov, alebo si posedia v niektorej z množstva kaviarničiek. Turistov je tu pomenej; radšej nakupujú v nákupných centrách alebo priamo v hoteloch.
Predavači vás vždy milo privítajú a často sú aj zvedaví, odkiaľ ste. Zároveň nezabudnú pochváliť vašu arabčinu, hoci poviete len pár slov a základných fráz, ktoré už ovládate naspamäť. Sú ochotní poradiť, hneď vás začnú obskakovať, ponúkať a ukazovať svoj tovar. Konkurencia je značná, kupujúcich pomenej a tak sa snažia vyjsť v ústrety aj najnáročnejšiemu zákazníkovi.
Posledný deň dovolenky sa priblížil. Návšteva v metropole na Níle nám ubehla ako voda a pomaly nastáva čas na pobalenie a rozlúčku. Pred odchodom ešte stačíme navštíviť kostol sv. Jozefa na ostrove Zamálek. Potom vedú naše kroky do neďalekej kaviarničky, kde si s chlapcami pochutíme na obľúbených medovo-lekvárových závinoch. Ako vždy, nezabudneme kúpiť vkusne zabalené datle v čokoláde – pochúťku, aj vhodný darček.
No a na záver ešte jedna spomienka. Pamätáte si na Príbeh jednej káhirskej ulice, po ktorej sme chodievali s deťmi do škôlky? Zmenila sa. Oproti štátnej nemocnici práve otvorili novú, elegantnú a iste aj primerane drahú škôlku, pribudli dopravné značenia (či ich niekto rešpektuje, to je už iná vec). Medzinárodná škola pri budove, kde sme bývali, sa presťahovala. Miesto je opustené a na priľahlom chodníku je smetisko. Obyvatelia ulice však ostali. Spoznávam samozvaných posúvačov áut, podaktorí aj mňa i deti a usmejú sa na nás. Zakýva nám sympatický policajt, no starý ujo v gallábéji sa neobjavil. Uvažujeme s deťmi, kde asi je. Možno stále žije skromne za múrmi nedostavaného domu, alebo ho prichýlili nejakí dobrí príbuzní. Najväčšie prekvapenie nás čaká, keď zabočíme k bývalej škôlke. Na jej mieste je prázdne priestranstvo. Dozvedela som sa, že škôlke skončil prenájom a tak si majiteľka musela nájsť iné priestory. Tie pôvodné zbúrali a ktovie, čo tu onedlho vyrastie. Na mieste, kde môj prvorodený zažil prvých zahraničných kamarátov a milé učiteľky.
Mesto sa zmenilo, no vo svojej podstate ostalo rovnaké. Stále pulzujúce životom, voňavé aj zasmogované, elegantné aj jednoduché, moderné aj pýšiace sa históriou. So všetkými svojimi krásami a zaujímavosťami, ktoré stojí za to vidieť. Som rada, že som tu žila a mala možnosť ho poznávať. A nielen Káhiru, ale aj celú krajinu, ktorá má čo ponúknuť. Opúšťam ju s nostalgiou a plná spomienok sa už teraz teším, až ju opäť navštívim.
Simona Hudecová
