Takéto najskvelejšie miesto by Japonci, ktorí si napriek samurajskej kapitole svojich dejín vážia predovšetkým kultúru, kultúrnosť a kultivovanosť, vyhradili nie Svätoplukovi, lež jeho predchodcovi, Rastislavovi. A o tomto Svätoplukovom ujcovi by existovalo ešte viac eposov, viac opier, a mal by postavených oveľa viac sôch než jeho nepredvídavý a preradný synovec.
Japonci majú takých postáv v svojich dejinách viac. Aj Svätoplukov, aj Rastislavov. Všetci o nich vedia, sú spojené s celkovým národným historickým vedomím, sú opradené mýtmi a na každom mieste, ktoré s nimi nejako súvisí, je pamätná doštička, takže človeku putujúcemu po ostrovoch nemôžu nepreniknúť do vedomia.
Jedným z japonských Rastislavov je korunný princ Šótoku, ktorého životná doba obklopovala z oboch strán náš rok 600 západného letopočtu. Časovo bol teda skôr bližšie Samovej ríši než Veľkej Morave, ale jeho prínos pre vlasť, ktorej vládol, bol podobný Rastislavovmu. Obaja nadpriadli diplomatické kontakty s najvýznamnejšou veľmocou svojich čias a svojich koncov sveta.
Šótoku bol synovcom svojej tety - „nebeského vládcu Suiko“: bola to cisárovná vdova, ktorá po manželovej smrti dostala ako prvá žena plnohodnotný titul cisára – „tennó“ čiže nebeský vládca. Takýto prípad ženskej „cisárky“ sa v Japonských dejinách potom opakoval už len 7-krát.
Titul tennó sa zaviedol práve za Šótokuovho pôsobenia ako čínska verzia označenia japonského panovníka, a odvtedy sa používať neprestal. Japonskí cisári ho v jednoliatej genealogickej línii používajú dodnes. Hoci sa však Suiko po smrti svojho manžela stala „Nebeským vládcom“, de facto boli panovnícke povinnosti zverené jej synovcovi.
Zaujímavé je, že na Veľkej Morave tiež vládli nie synovia, ale synovci po praslici – aspoň v tom úseku našich dejín, o ktorom aspoň čosi vieme: Rastislav bol synovcom Mojmíra, a Svätopluk bol synovcom Rastislava. Po Svätoplukovi už vládli jeho synovia, čo poukazuje na zlom vo veľkomoravských dynastických zvyklostiach – ktovie, z akých príčin. Žiaľ, na rozdiel od Japoncov sme u nás nikdy nemali taký príklon k podrobným kronikám, k poriadku a prehľadnosti, takže o tom vieme žalostne málo, aj to je podstatná časť z cudzokrajných zdrojov. To málo, čo sa zachovalo z pera našich krajanov, si odniesli odchovanci konštantínovsko-metodovského učilišťa do iných slovanských krajov po tom, čo ich Svätopluk vyhnal z našej krajiny. Vyhnal ich, a na tisíc rokov tak odsúdil náš národ k tomu, aby nemal svoju literatúru. Svätopluk dal prednosť výbojom a rokovaniam s Nemcami, a tak sa radšej kultúrneho dedičstva po svojom ujcovi Rastislavovi zbavil.
Princ Šótoku vedel od svojich kórejských učiteľov po čínsky a poznal veľa z čínskych učení a múdrostí. Čína sa za jeho života čerstvo zjednotila po niekoľkých storočia rozdrobenosti, a tak predvídavý princ započal korešpondenciu s cisárskym dvorom obnovenej obrovskej ríše. Na označenie svojej krajiny zaviedol čínske znaky, ktoré sa pre „Japonsko“ používajú dodnes: znaky znamenajúce „pôvod-Slnka“ 日本. Samozrejme – pôvod Slnka z hľadiska Číny...
Princ Šótoku spísal - alebo dal spísať - prvú japonskú ústavu. Je to osvietený dokument, pri ktorého čítaní si človek ktorejkoľvek doby musí povzdychnúť, ako by bolo dobre, keby ideály a dobré myšlienky v tomto svete víťazili. V každom prípade sa jeho administratíva usilovala o štát založený na princípoch tejto ústavy. Za Šótokuovej doby sa začali aj organizované kontakty s Čínou: japonské loďstvá v pravidelných intervaloch niekoľkých rokov vozievali na Kontinent ľudí, ktorí sa tam mali učiť všetky možné múdrosti, šikovnosti a remeslá, a naspäť ich privážali takto vzdelaných. Títo ľudia dostávali miesta v štátnej správe, aby sa ich nadobudnuté vedomosti plne zúročili a využili pre dobro celej krajiny. Podľa vzoru Číny sa začali spisovať japonské deje, väčšina z nich však zhorela pri samovražde kancelára Sogu, ale takto založená tradícia viedla o storočie neskôr k spísaniu Kodžiki – najstaršej japonskej mytologickej kroniky a prvého literárneho diela japonskej literatúry (712). Princ Šótoku, ktorý presadzoval aj buddhizmus ako novú alternatívu domácemu náboženstvu, sa pre Japoncov stal aj buddhistickým svätcom.
Podobne ako Rastislav, ktorý je svätcom všetkých Slovanov, ale hlavne tých, čo vyznávajú pravoslávie. Rastislav sa tiež obrátil na najvýznamnejšiu veľmoc svojich čias – na Byzanciu – a pokúsil sa napojiť na jej kultúru aj svoj národ, ktorému vládol. Rastislav totiž nebol len „nejaký knieža“. Bol panovník našich predkov. Slovo „knieža“ je v tomto kontexte dosť mätúce, pretože vo svojom súčasnom význame je ekvivalentom najvyššieho šľachtického titulu (lat. princeps, fr. prince, nem. Fürst). Je zdrobneninou (prebratou z češtiny) od slova „kňaz“, podobne ako české „hrabě“ je zdrobneninou z pôvodného „grab“ – nem. Graf. Samotné slovo „kňaz“ si zachovalo tento svoj význam v ruštine či srbčine (kňaz’/knez), kde znamená „knieža“. Jeho významový posun do cirkevnej sféry je našou západoslovanskou špecialitou!
Stačí však ukázať etymológiu slova kňaz, aby bolo jasné, že Rastislav nebol len nejaký „knieža“, vysoký šľachtic, ale bol panovník: slovanské kъnęzь (/kunen(d)zi/) je totiž poslovančená verzia germánskeho slova kuning-, čo znamená kráľ – pochádzajú z neho nemecké „König“, švédske „konung/kung“ či anglické „king“! Naši predkovia teda svojho panovníka označovali týmto slovom, prebraným kedysi od Germánov, a robili by sme chybu, keby sme svojich dávnych panovníkov považovali za „len“ kniežatá iba preto, že toto slovo postupne zostúpilo na hierarchii a začalo slúžiť na označenie „kniežaťa“ či vojvodu, keď sa vo význame „kráľ“ zaviedlo meno Karla Veľkého – naše dnešné slovo kráľ... Ako vidno, naša ranostredoveká história sa bez nemeckého vplyvu nezaobišla, ale práve Rastislav bol ten, ktorého pričinením mohlo dôjsť k rovnováhe v našej kultúrnej orientícii. Byzancia bola v jeho dobe jedinou právoplatnou pokračovateľkou staroslávnej Rímskej ríše a jej reč – gréčtina – mala ešte významnejšiu históriu ako latinčina. Čo však našim predkom hralo do karát, bolo, že v Byzancii už boli udomácnení aj južní Slovania. Musíme si uvedomiť, že rozdiely medzi vtedajšími slovanskými nárečiami boli oveľa menšie, než sú dnes, a tak keď Rastislav (veľkomoravské pamiatky spomínajú, že to urobil spolu so Svätoplukom, čo nech v tejto fáze slúži ešte-mladému synovcovi na chválu!) oslovil byzantského cisára Michala o pravú vieru „v našom jazyku“, ten sa obrátil na slávneho učenca Konstantina a jeho brata Methodia. „Va že bo jesta Soluňanina...“ – vy (= vy dvaja) veď ste Thessaloničania, a v Thessalonike všetci „čisto slověnьsky glagolętъ“ (= hovoria), ako sa píše v staroslovienskych pamiatkach... Grécka Thessaloniké dnes pravda už slovančinou nehlaholí, ale zato tam majú jej slávni rodáci Konstantinos a Methodios svoje sochy.
Misia korunného princa Šótokua udomácnila v Japonsku cudziu reč prestížnej ríše – čínštinu, a japonskí učenci od tých čias zvykli študovať čínštinu, písať v nej, a spisba v klasickej čínštine tvorí podstatnú časť japonskej literatúry, rovnako ako sa čínske znaky stali neoddeliteľnou súčasťou japonského písma. To, čo priniesol počin Rastislavov, však nemá vo svete obdobu: z najslávnejšej ríše svojich čias, z oblasti, kde Gréci založili prvú kultúru Európy a nikdy tam neprestala prekvitať – nám panovník tejto ríše poslal kultúru a literatúru NIE v tomto ich slávnom jazyku, ale v špeciálne pre nás vynájdenom novom písme a v jazyku (takmer) našom vlastnom – v reči thessalonických Slovanov, ktorá – keď thessalonickí bratia prišli z Byzancie k nám – bola našim predkom taká blízka, že ju bez problémov prijali, len ju trošku „pomoravčili“.
Priznám sa veľmi osobne, že skúmajúc dejiny rozličných národov a vývoj ich domácich jazykov a literatúr, nikdy neprestanem žasnúť, aký obrovský dar dostali predkovia Slovákov a Moravanov práve vďaka Rastislavovej diplomatickej iniciatíve! Konstantinos – Grék, (zrejme tiež polo-)Slovan – preložil do thessalonickej slovienčiny časť Biblie, a hlavne v nej napísal nádherný Proglas, báseň, ktorú by sme sa mali u nás všetci učiť na školách v originále, tak ako sa Gréci automaticky učia Homéra a Japonci svoje tanky! Po smrti brata potom Methodios, spolu so svojimi odchovancami, doprekladal do staroslovienčiny celú Bibliu! Napokon sa stal arcibiskupom v neznámej krajine zvanej Veľká Morava, a tým aj figúrkou v miestnom mocenskom zápase. Na Morave sa totiž medzitým diali čudné veci – Svätopluk vydal svojho ujca nemeckým nepriateľom a Rastislav bol potom umučený na smrť a vypichli mu oči. Keď sa do nemeckého zajatia dostal aj Methodios, to Svätopluk už zakročil. Až neskôr, keď ošemetný arcibiskup z Byzancie skonal, urobil Svätopluk najhorší krok svojej vlády, nešťastný a neospravedlniteľný: vyhnal Methodiových učeníkov zo svojej krajiny.
Dar kultúry, spisovného jazyka, písma a literatúry, ako nám nečakane spadol z neba, tak sme si ho aj pustili. Keby bol Svätopluk prezieravý a inteligentný chlap formátu Rastislava alebo Šótokua, bol by podporoval kultúru svojho národa, naša literatúra by sa bola rozvíjala naďalej, methodiovské učilište by bolo jedným z mála ranostredovekých vzdelávacích ustanovizní a naša reč by bola rečou jednej z najstarších literatúr Európy. Už nehovoriac o tom, že takto kultúrne podkutý národ by celkovo mal úplne iné postavenie a určite aj inak by sa uberal jeho ďalší osud v najbližších aj neskorších dejinách.
Priznám sa, vždy som Japoncom z hĺbky srdca závidel ich Šótokua...
Ivan R. V. Rumánek
