Labrang sa nachádza na severovýchodnom okraji Tibetskej náhornej plošiny v regióne, ktorý Tibeťania tradične nazývajú Amdo. Dnes administratívne patrí do čínskej provincie Kan-su. Kláštor je jednou z najvýznamnejších náboženských inštitúcií tibetskej buddhistickej školy Gelugpa a jeho sláva kedysi siahala aj za hranice Tibetu. Labrang Tašikhjil, čo doslova znamená „Palác lamu - kruh šťastia”, bol založený pomerne neskoro: roku 1709 ho vďaka finančnej pomoci miestneho mongolského náčelníka založil významný učenec Džamjang Žäpa Dordže Ngawang Cöndü (1648-1721) pochádzajúci z neďalekej osady Gängja. Labrang sa čoskoro stal najprestížnejšou kláštornou vzdelávacou inštitúciou v regióne a vďaka svojej geografickej polohe v ňom študovali aj významní mongolskí a burjatskí lamovia a študijné texty Labrangu sa používali v početných buddhistických kláštoroch v Mongolsku a v Burjatsku.
Vzhľadom na to, že kláštor Labrang sa nachádza na severovýchodnom okraji územia osídleného Tibeťanmi, nepodliehal administratívnej autorite centrálnej vlády v Lhase. Kontakty s Lhasou fungovali iba na náboženskej úrovni a dalajlama bol (a aj je) aj tu rešpektovaný ako najvyšší duchovný predstaviteľ Gelugpy, no politický a ekonomický vplyv jeho vláda v Labrangu nemala. Vychádzajúc z tibetskej tradície spojenia náboženskej a politickej moci sa regionálnou autoritou v tejto časti Amda stal najvyšší znovuzrodenec kláštora Džamjang Žäpa (v súčasnosti žije jeho šieste znovuzrodenie) a ním menovaná administratíva kláštora fakticky spravovala aj široké okolie Labrangu. Miestna tibetská populácia musela kláštoru každoročne odvádzať dane - či už v peňažnej forme alebo v naturáliách - a podliehala kláštoru. K jednotlivým kmeňom kláštor vysielal vlastných zástupcov, ktorí reprezentovali záujmy Labrangu. Džamjang Žäpa mal okrem iného aj sudcovskú moc a riešil konflikty medzi nomádmi, ktoré sa zväčša týkali využívania pasienkov. Autoritu Džamjang Žäpu v Amde rešpektovali aj čínske cisárske úrady a neskôr čínska republikánska vláda. Kláštor Labrang tak tradične autonómne pôsobil v mocenskom vákuu v oblasti na čínsko-tibetskom pomedzí, kam nesiahala moc Lhasy ani Pekingu.
V kláštore Labrang žilo pred rokom 1950 približne 3 800 mníchov, ktorí zväčša pochádzali z Amda. Mnísi vstupovali do kláštora v pomerne mladom veku (6-7 rokov) a museli dodržiavať prísny celibát. Všetky významné kláštory v Tibete pozostávali z niekoľkých samostatných kláštorných fakúlt, tibetsky nazývaných dacchang, na ktorých sa vyučovali jednotlivé oblasti tibetského buddhizmu. Po roku 1709 postupne v Labrangu vzniklo šesť dacchangov. Mních sa po vstupe do kláštora stal žiakom konkrétneho dacchangu, ku ktorému patril až do svojej smrti či odchodu z kláštora. Najväčšia a najprestížnejšia kláštorná fakulta v Labrangu sa nazýva Thösamling a študovalo v nej tritisíc mníchov. Tento dacchang sa venoval štúdiu buddhistických sútier a ich komentárov pochádzajúcich z Indie, Číny a Tibetu. Štúdium na tomto dacchangu trvalo vyše desať rokov a adepti sa každoročne museli podrobiť ústnym skúškam. V ostatných piatich dacchangoch študovalo menej mníchov a venovali sa jednotlivým oblastiam tantrického buddhizmu a tradičnej tibetskej medicíne. Výučba vo všetkých dacchangoch prebiehala trikrát denne počas celého roka s výnimkou krátkych období voľna v lete a po novom roku.
V jednotlivých chrámových budovách Labrangu sa nachádzajú vzácne sochy zakladateľa buddhizmu, Buddhu Šákjamuniho, bódhisattvu súcitu Avalókitéšvaru, buddhu budúcnosti Maitréju, zakladateľa školy Gelugpa, Congkhapu a ďalších buddhistických božstiev, pred ktorými stále horia obetné lampy s jačím maslom. Do kláštora Labrang prichádzali veriaci zo širokého okolia. Na pútnickom okruhu možno aj dnes vidieť početné skupinky tibetských laikov, ktorí ráno a večer krúžia okolo kláštora vytrvalo opakujúc slová mantry „om mani padme hum”, ktorou vzývajú Avalókitéšvaru. Najmä počas tradičných náboženských sviatkov sa kláštor zaplní tisíckami tibetských nomádov zo širokého okolia. Dvojtýždňové oslavy losaru, tibetského nového roku (Tibeťania používajú lunárny kalendár a začiatok roku pripadá na prelom januára a februára), sú príležitosťou, keď sa v Labrangu zhromaždia Tibeťania zo všetkých častí Amda. Tibetskí laici prídu navštíviť príbuzných, ktorí žijú v kláštore ako mnísi. V minulosti bolo pravidlom, že jeden z troch synov vstupoval do kláštora. Tento zvyk uľahčoval ekonomickú situáciu rodiny a mnísi mali v tradičnej tibetskej spoločnosti vysoký spoločenský status. Púť do kláštora býva v Tibete zväčša spojená aj s obchodnými aktivitami, takže aj v blízkosti kláštora Labrang vznikol už začiatkom 19. storočia známy trh, na ktorom nomádi vymieňali svoje produkty (maslo, mäso, kože) za obilie, bavlnu a predmety dennej potreby. S rozvojom obchodu sa do oblasti začali sťahovať aj čínski muslimovia, Chuejovia, tí si koncom 19. storočia neďaleko kláštora postavili mešitu, do ktorej sa dodnes chodievajú pravidelne modliť. Napriek tomu, že Chuejovia vyznávajú iné náboženstva, v minulosti takisto rešpektovali autoritu buddhistického hodnostára, Džamjang Žäpu, a odvádzali mu dane.
Po roku 1949, keď sa aj táto časť Tibetskej náhornej plošiny stala súčasťou Čínskej ľudovej republiky, prešiel Labrang mnohými dramatickými zmenami, ktoré napokon viedli k likvidácii kláštora a jeho mníšskej komunity v polovici 60. rokov. Od 80. rokov sa aj v Labrangu začala rozsiahla náboženská obnova, vďaka ktorej sa zašlú slávu kláštora čiastočne podarilo obnoviť aj v podmienkach dnešnej Číny.
Martin Slobodník
