Obed bol výborný (opak býva v Thajsku zriedkavosťou), obsluha rýchla a prívetivá a pod neustálym dohľadom decentného supervízora, ktorý dbal na reprezentatívny charakter reštaurácie. Mojím spoločníkom bola moja študentka doktorandského štúdia, úspešná žena v stredných rokoch, s diplomom z jednej prominentných amerických ekonomických univerzít , majiteľka prosperujúcej firmy v Bangkoku, s vlastnou TV show, v ktorej vysvetľuje Buddhovo učenie a možnosti jeho aplikovania v každodennom živote. Program je pomerne populárny, s množstvom telefonátov od divákov. Nerád to hovorím – jej pálijčina je lepšia než moja a pred pár týždňami sa vrátila z Oxfordu, kde študovala tento mŕtvy jazyk kanonických textov Théravádového buddhizmu u jedného z popredných lingvistov.
Naša diskusia pri obede akosi nesedela s týmto obrazom úspešnej ženy: ako doktorandku ju dekan posiela na seminár do Indie; seminár je k téme, ktorá nemá nič spoločné s predmetom jej štúdia, študentka o seminár nemá záujem a navyše – má si sama zaplatiť letenku. Moja rada nemohla byť iná než – nechoď. To isté jej pred časom povedal jeden z mojich amerických kolegov a tiež ten lingvista z Oxfordu.
„Vy neviete, čo to znamená byť khon Thaj (Thajčan). My nemôžeme len tak odmietnuť, keď nás žiadajú o pomoc.“ – bola jej odpoveď.
„Toto nie je žiadosť o pomoc ani „thajská kultúra“, ale čisté zneužívanie. Dekan ťa nemôže nútiť, aby si za vlastné peniaze letela niekam, kam nechceš ísť, a vynechala výuku, za ktorú si platíš len preto, lebo tam chce mať niekoho, kto vytvorí pozitívny obraz o fakulte. Tu si ty klient.
„Ale on ma prijal na štúdium.“
„Ty si predsa splnila podmienky pre prijatie. Nikto ťa osobne neprijal.“
„Ale toto je thajská kultúra. Tu je všetko osobné.“
Ako mnoho ľudí so „západným“ zmýšľaním, aj ona má problém s „thajskosťou“, hoci môže byť prekvapivé, ako niekto môže mať problém s niečím, čo nejestvuje. Od 19. storočia, keď sa Thajsko otvorilo západu a začalo s modernizáciou, boli historické štúdiá v rukách členov kráľovskej rodiny. Hoci mnohí z nich vykonali kus dobrej práce, mnoho z toho, čo dodnes Thajčania v školách a z médií dostávajú, je ideológia. Potom tu boli iné záujmy, a nielen vnútroštátne, ktoré menili históriu a prítomnosť na mýtus. Národné a historické vedomie je všade budované na mýtoch, niekde je však možnosť kritického pohľadu na toto budovanie mýtov blokovaná viac než inde.
Idea „Thajčanov“ ako takmer nadľudských bytostí, „bezstresých“ bytostí plných úsmevov, dobrej nálady, vyrovnanej mysle, milujúcich monarchiu, autoritu a ťažné zvieratá, ktoré im pomáhajú s prácou na poli, je výsledkom dlhoročnej neprerušenej snahy o formovanie ľahko zvládnuteľných občanov. Nadriadený alebo spoločensky vyššie postavený je nekontrolovateľný, nekritizovateľný a „udeľujúci“ . Je to vždy on, nie nastavenie systému, kto udeľuje benefity. Napriek monotónne opakovanému buddhistickému učeniu o neosobnej sile karmy, ktorá garantuje dobré dôsledky dobrých skutkov a zlé dôsledky zlých skutkov, spoločenský život je ovládaný osobnými rozhodnutiami a pravidlá nie sú systémové, ale vždy personálne a idiomatické.
Tu, viac než kdekoľvek inde, sa mi ťažko odháňa myšlienka, že idea národnej hrdosti je len rafinovaným (a nie dosť sofistikovaným) spôsobom, akým hochštapleri môžu parazitovať na práci a skutkoch tých, ktorým, skôr než sa stali úspešnými a zmenili sa z ľudí na symboly, ktoré si možno privlastniť, hádzali polená pod nohy.
Miloš Hubina, Mahidol University, Bangkok
