Moja osobná indispozícia, ako sa mi práve v tejto chvíli zdá, pramení v pocite, že by som mal opäť napísať pár riadkov na „orientálnu nôtu“, v pocite akejsi bezmocnosti pred kričiacou väčšinou. Viem, že sú mnohí, ktorí čítajú texty o Oriente pre radosť, zo záujmu a bez potreby niečo si dokazovať. Vďaka za tento prístup. Chcem však dnes adresovať pár riadkov tým ostatným. Tým, ktorým rozumiem menej, ale pevne verím, že sa o to snažím. S akým predsavzatím číta človek informácie o krajinách Orientu, ktoré mnohokrát z vlastnej skúsenosti nepozná, keď je schopný reagovať na Emírin text o mešite v Kajrawáne spôsobom „Jeruzalem bol centrom židovstva o pár storočí skôr, ako sa objavil Mohamed. Ale to nevadí islamistom v tvrdení, že je to tretie najdôležitejšie centrum islamu?“ – teda úplne od veci, predpojato a s neochvejnou neochotou aspoň trochu porozumieť, že na svete naozaj môžu byť ľudia, pre ktorých toto miesto (a nezáleží na tom či Jeruzalem alebo Kajrawán) niečo znamená, alebo že jestvujú takí, ktorí sa o ňom radi niečo bližšie dozvedia? Napríklad len to, že existuje.
Ľudia, to je to slovo, s ktorým si neviem rady. Humanitné vedy, sociálne vedy a asi aj všetky vedy - každá nám o ľuďoch čosi vypovedá. Zmyslom nášho „odborného“ blogu by malo byť priblížiť Orient, Áziu, či jednoducho východné kultúry vzdialené tej našej. Sú svetom exotiky, ktorú mnohí u nás majú radi na tanieri, na obrázku, v pekných šatách, v meditatívnej či rytmickej hudbe a možno aj v dokumentárnom filme. Na druhej strane máme pred nimi rešpekt a niektorí aj strach. Veď v ázijských krajinách sa môžeme stretnúť s despotizmom, násilím, chudobou, špinou a všetkým tým, čo tak radi nazývame protikladom k európskym hodnotám. Mnohé z toho je len predsudkom z nepoznania alebo predsudkom tradovaným a udržiavaným už po stáročia a mnohé aj premenlivou realitou, ktorú si zakúsi každý, kto niekedy zavíta na juh a na východ od Európy. Áno, medzi „tamojšími“ sa skutočne môžu skrývať teroristi, aj tí, čo „nás“ nenávidia. A mnohí z nich vyznávajú niektoré úplne odlišné hodnoty. Presne tak, ako medzi „nimi“ nájdeme tých, čo vyznávajú hodnoty podobné „našim“, či azda aj totožné, aj tých, čo „nás“ majú radi nie preto, že sme to akísi „my“, ale jednoducho preto, že tak ako „my“ aj „oni“ sú ľudia. A našťastie ešte ľudia zvyknú mať ľudí radi.
Ľudia snáď všade na svete však majú radi aj jednoduchý pohľad na vec, napriek tomu, že svet je zložitý (o čom paradoxne tiež nezvyknú pochybovať). Milujú „my“ a „oni“, aby si potvrdili to „svoje“. Je zaujímavé a zároveň veľavravné, ako sa vieme medzi sebou onálepkovať. Niektorí si na nálepkovanie spomínajú s hrôzou až dodnes. Na druhej strane nálepkovanie neprestáva byť hitom, pretože je hitom už stáročia. Dobre sa ním získavajú priaznivci aj eliminujú nepriatelia. Orient je tajomný, exotický, duchovný, ale aj nebezpečný, násilnícky a zlý k ženám. Pardon, aj toto sú len „nálepky“. Prečo? Pretože zovšeobecňujú pestrosť sveta ľudí v Ázii, či Oriente. Zovšeobecňovanie však ľuďom pomáha prežiť a nestratiť sa v detailoch bežného dňa. A svet je tiež potrebné nejako zmysluplne roztriediť. Rozhodne preto zovšeobecňovanie nechápem iba negatívne. Ťažko by sa bez neho žilo.
Jeho temnejšia stránka však niekedy začína byť pre mňa až neznesiteľne zjavná. V diskusiách, ktoré priam prekypujú „odborníkmi“ a sprostredkovateľmi najzaručenejších správ a skúseností, sa neraz, ako v posledných dňoch, preberajú muslimovia – ďalšia pekná „nálepka“. Dobre. Niekto pracoval v Londýne, niekto pracovne navštívil Sýriu, iný bol na dovolenke v Egypte a Tunisku a niekto si niečo prečítal. Muslimovia pre nás nemusia byť úplne neznámi. Už menej z nás však vie že, najviac muslimov žije v Južnej Ázii, t.j. v krajinách, ktoré sa ešte pred sto rokmi nazývali jedným slovom - India. Čert to ber, niekto vie a druhý vie niečo iné, ale o kom potom vlastne hovoríme? O akých muslimoch? Ak o Iračanoch, tak o tých, ktorí by si vo Švajčiarsku želali mešitu (a koľko Iračanov je vlastne vo Švajčiarsku?), či o tých zabitých a zmrzačených? O Afgancoch, ktorí po stáročia nemali problém s Buddhovou sochou, alebo o tých, čo si ten problém našli?
Viem, je až neuveriteľne náročné rozlišovať, kedy je zovšeobecnenie adekvátne a kedy ním ubližujeme. Kde sa však vo všetkých tých diskusiách stratil človek? Prečo ho málokto vidí medzi muslimami či Rómami? Veď vidieť v človeku človeka ešte neznamená vidieť náš osobný ideál. Pokojne ho nemusíme mať radi, ak nám niečo na ňom vadí. A môžeme sa mu aj v rámci možností vyhnúť. A tiež ho nemusíme hneď pozývať domov na návštevu. Nemyslím si preto, že obhajujem nejaký naivný altruizmus, či intelektuálny humanizmus alebo tzv. multi-kulti. Len sa snažím pochopiť jednu zo základných ľudských vlastností: prehliadať detaily podľa toho, ako sa nám to hodí. Nie je to len naším špecifikom, aj keď tento text je skôr o „nás“ (V Pakistane po zničujúcich povodniach najprv tiež odmietli indickú pomoc, ale zdravý rozum naštastie predsa len zvíťazil nad susedskými spormi; o nich viac tu). Pokiaľ však najprv vidíme „nálepku“ a priraďujeme význam ešte predtým, ako poznáme jeho nositeľa, tak robíme, podľa mňa, chybu. Takú istú, ako keď zaradíme medzi blbcov vodiča rútiaceho sa auta, ktoré nás predbieha a v ktorom môže pokojne sedieť syn vezúci svoju mamu na urgentný príjem do nemocnice, alebo podobnú chybu, ako keď si nevšímame, že niekto trpí, aby sme vzápätí, keď si vystrieľal svoje nešťastie na ulici, znovu za všetkým hľadali „vinníkov“ a „motívy“ a nie konkrétnych ľudí a ich osudy.
Pôvodne som chcel napísať niečo úplne iné, ale dokázal som len toto. Ukončím však svoj pokus o zosúladenie nesúvislých myšlienok a pocitov z predchádzajúcich dní príbehom, aby som predsa len zostal trochu v Oriente.
Hovorí sa, že mughalský cisár Akbar Veľký sa jedného dňa rozhodol spoznať muža, o ktorom sa šírili fámy, že prináša nešťastie. Nechal ho teda priviesť na cisársky dvor. Po krátkom rozhovore však prišiel na to, že ide len o obyčajného a nezaujímavého človeka. V ten istý deň mal množstvo neľahkých štátnických povinností a musel riešiť veľmi nepríjemné veci. Ani len najesť sa poriadne nestihol. Čo to len bol za deň, povzdychol si pred spaním. Tu si spomenul na ranné stretnutie s neborákom, čo prináša nešťastie. Aha, tu je príčina môjho zlého dňa, povedal si Akbar a vzápätí rozkázal, aby toho chudáka, ktorý svojou prítomnosťou na svete ohrozuje šťastie v jeho ríši, okamžite popravili. Bírbalovi, Akbarovmu múdremu ministrovi, však bolo muža ľúto, pretože poznal Akbarovu náchylnosť narýchlo uveriť takmer hocičomu. Pred popravou cisárovi povedal: Môj pane, nerozumiem, kto tu vlastne nosí nešťastie. Ráno ste uvideli tohto chudáka a mali ste ťažký, ba možno aj zlý deň. On však ráno uvidel vás a jeho deň sa končí smrťou. Kto z Vás dvoch teda prináša smolu? Ako to už v príbehoch býva, Akbar sa ospravedlnil, bohato obdaroval „nešťastného“ muža a nechal ho ísť.
Ako vytriezvieť z predsudkov tak, aby čo najmenej ľudí bolo nešťastných?
Dušan Deák
