Výpočet tridsiatich dvoch znakov je v pálijských aj sanskrtských textoch v zásade identický, s drobnými rozdielmi v usporiadaní poradia znakov. Tu je niekoľko príkladov týchto znakov:
1. chodidlá bez vyklenutia (ploché nohy)
2. znaky kolies na chodidlách
3. jemné a nežné ruky a nohy
4. sieť medzi prstami na rukách a nohách
5. tvar nôh podobný antilopím nohám
6. ruky siahajúce až ku kolenám
7. zlatistá a zlatá farba pleti
8. symetrické proporcie tela; dĺžka tela je identická s obvodom paží
9. okrúhle ramená
10. chumáč bielych chĺpkov medzi obočím
11. výstupok na temene hlavy (ušníša)
Ako poukázal Alfred Foucher a ďalší autori, niektoré z týchto znakov vznikli v dôsledku chybných interpretácií a prekladov textov. Tak napríklad „sieťkové ruky“ boli pôvodne presvetlené línie, ktoré vznikli, keď mahápurisa zdvihol dlaň s prstami tesne pri sebe oproti slnku a podobne.
K ďalším znakom štandardne spájaným s Buddhom, ktoré však nie sú už znakmi mahápurisi, sú predĺžené ušné laloky (odkaz na kráľovský pôvod, teda na ťažké náušnice, ktoré Siddhattha nosil ako princ), tri záhyby na krku symbolizujúce mocný hlas, ktorým Buddha zvestoval svoje učenie, a hádam najcharakteristickejší dištinkčný znak Buddhu, výstupok na temene hlavy – ušníša. Pôvodne zachytávala spôsob uväzovania vlasov, neskôr dostala symbolický význam.
K štandardizácii zobrazovania Buddhu patrili aj pozície, v akých mohol byť Buddha zobrazovaný. Dodnes sú dovolené štyri polohy: sediaca, ležiaca, stojaca a kráčajúca.
V prvom prípade sú akceptovateľné tri pozície:
a.) hrdinská (vírásana), známa poloha s prekríženými nohami, keď je jedna noha položená na druhej
b.) diamantová (vadžrásana), podobná predchádzajúcej s tým rozdielom, že obidve chodidlá ležia na stehne druhej nohy
c.) „pralambanásana“ bežná „západná“ sediaca pozícia, keď Buddha sedí v kresle alebo na inom vyvýšenom mieste s nohami pri sebe
Zakázaná je rádžalilásana: jedna noha pokrčená a druhá vystretá, v ktorej sú často vyobrazované hinduistické božstvá.
Pozície rúk (mudrá) rovnako podliehajú štandardizácii a majú symbolickú funkciu. Vychádzajú z indického dramatického umenia, tradičného tanca a odkazujú na špecifické udalosti Buddhovho života.
K šiestim najrozšírenejším mudrám patria:
Abhája mudrá – upokojujúce ochranné gesto zaháňajúce nebezpečenstvo alebo strach (obr.1), bhúmiparša mudrá – „dotknutie sa zeme“, gesto odkazujúce na prizvanie (bohyne) zeme za svedka, že Siddhártha získal v predchádzajúcich životoch dostatočné množstvo karmických zásluh a blíži sa k dosiahnutiu buddhovstva (obr. 2, 3), dhjána mudrá – meditácia, dharmačakra (pravartana) mudrá – „roztočenie kolesa zákona“, odkazuje na prvú kázeň Buddhu v Gazeľom háji v Sárnáthe; varada mudrá – charita, dávanie, tiež akceptovanie daru, vitarka mudrá – „premýšľanie, tiež inštruovanie“. K štandardizácii gest dochádza až vo štvrtom-piatom storočí n.l. Dovtedy systém gest vykazoval znaky inkonzistencie. V najranejšom období umelci zobrazovali Buddhu najčastejšie v pozícii s pravou rukou zdvihnutou do výšky ramien, s mierne pokrčenými prstami. Išlo o všeobecne používané žehnajúce gesto, ľahko zameniteľné so známou abhája mudrou. V prípade jednotlivých krajín, kultúrnych prostredí, historických epoch ako aj umeleckých škôl sa preferovali niektoré z gest a k drobným odlišnostiam dochádza dodnes aj v ich interpretácii. Navyše, niektoré z gest majú dvojaký význam a umelec až prostredníctvom ďalších znakov špecifikuje okolnosti, ktoré pozícia predstavuje.
Vizuálna kontinuita je dôležitým zdrojom magickej sily (T. saksit) podobizne, ktorá môže byť ďalej prenášaná na ľudí alebo iné objekty.
Mnohé z týchto magických sôch slúžili ako palladia (ochranné sochy) miest. V tejto viere možno podľa mnohých odborníkov vidieť dôvod, prečo buddhistickí panovníci plienili navzájom svoje svätyne napriek tomu, že zdieľali spoločné náboženstvo. Medzi obzvlášť významné palladia patrí predovšetkým slávny tzv. Smaragdový Buddha, umiestnený v chráme Veľkého paláca v Bangkoku, ktorý je dnes považovaný za hlavné palladium Thajského kráľovstva.
Sochy Buddhu však nie sú len materializovaním podoby Buddhu Sakjamuniho, ale sú samotným živým Buddhom. Prostredníctvom rituálu „ovárania očí“, vynikajúco popísanom a analyzovanom Donaldom Swearerom v jeho knihe Becoming the Buddha: The Ritual of Image Consecration in Thailand, sa neživá hmota stáva živým prítomným Buddhom. Obrad oživovania Buddhu v podstate spočíva v metaforickom prepojení príbehov zo života Buddhu s materiálnym objektom a následnom „nabití“ sochy buddhovskou podstatou skrz metonymický kontakt sochy s mníchmi, ktorých neprerušená ordinačná línia siaha (teoreticky) až k samotnému Buddhovi. Ľudova viera hovorí, že na konci tohto veku sa všetky živé sochy vznesú k nebesiam a kúsky buddhovskej mysle prítomné v sochách sa opäť spoja do jedného celku.
O hlavných umeleckých formách zobrazovania Buddhu nabudúce.
Miloš Hubina, Mahidol University, Bangkok
