O sviatkoch mája

Hovorí sa, že máj je najkrajším mesiacom v roku. Hoci je to veľmi častý výrok, vôbec ho nepovažujem za klišé a plne sa podeň podpisujem. Totiž kdekoľvek som v máji bol, nádherný rozpuk prírody mi znova a znova potvrdzoval, že v tomto období je krásne azda kdekoľvek na svete - na Slovensku, v Japonsku, a tiež v Anglicku: Londýn, kde teraz pôsobím, venujúc sa výskumu klasického japonského divadla, je teraz vyslovene rajskou rozprávkou, so svojimi zelenými parkami plnými kvitnúcich stromov a záhonov, dych vyrážajúcimi prepletencami popínavej vistérie a tmavolesklými húšťavami kamélií, ktoré patria k mojim najobľúbenejším kvetom. Možno práve preto, lebo pochádzajú z Japonska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Tento nádherný mesiac v roku, pomenovaný kedysi dávno v Ríme podľa antickej bohyne jari Maie, je oddávna mesiacom slávnych sviatkov. Tu na britských ostrovoch, kde kedysi prevládala keltská kultúra, sa vždy oslavoval prvý máj ako začiatok „svetlej polovice roka“. Dnes je najznámejší pod jeho írskym gélskym názvom Bealtain (vysl. [bjaulheň]). V angličtine sa nazýva samozrejme May Day, a pod týmto názvom si získal ďalšie, nie najpriaznivejšie konotácie, keď si ho za svoj zvolili po „proletároch všetkých krajín“ aj rozličné protestné hnutia... O vyše týždňa nato má už oslava ukončenia najhoršej vojny v dejinách ľudstva oveľa pozitívnejší nádych, podobne ako ostatné májové sviatky, o ktorých Vám chcem porozprávať.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvý aj ôsmy (či v Česko-Slovensku tradične deviaty) máj sú termíny solárneho kalendára. V orientálnych civilizáciách sa zachovala kultúra kalendára lunárneho, ktorého princípom je, že mesiace sa riadia fázami Mesiaca: vo väčšine tradícií sa kalendárny mesiac začína novom Mesiaca a spln tvorí jeho presnú polovicu. Práve na máj obyčajne pripadá spln indického mesiaca vaišákhah (vésakh), ktorý sa oslavuje vo všetkých krajinách s buddhistickou tradíciou ako Buddhov deň – Vaišákha-púdžá: oslavuje sa Buddhovo narodenie kňažnej Máji, aj jeho odchod z tohto sveta, no predovšetkým v túto splnovú noc mesiaca vaišákhah mal vraj Buddha v meditácii pod obrovským stromom figovníka posvätného dospieť k svojmu veľkému „Prebudeniu“ (Bódhih), poznaniu, ktoré potom zosystematizoval do učenia, šíriaceho sa po celej Indii a neskôr do celého sveta.

Skryť Vypnúť reklamu

Na máj obyčajne pripadá aj ďalší orientálny lunárny sviatok súvisiaci s transcendentálnym zvestovaním. Letnice, či po grécky Pentékosté, tj. „Päťdesiaty (deň)“, je magický termín „sedem sedmičiek“ – sedem týždňov – 49 dní - od termínu Pesachu či Veľkej noci. V židovskej tradícii sa ním ako sviatkom Šavuot slávi Mojžišov zážitok na vrchu Sinai, kde mu Boh zveril Desatoro prikázaní; v kresťanskej tradícií je vyvrcholením mystických udalostí Veľkej noci, výročím zoslania Svätého Ducha na Ježišových učeníkov, ktorý sa prejavil ako „hovorenie jazykmi“. Tento sviatok ma ako človeka so záujmom o cudzie jazyky vždy fascinoval práve oným záhadným úkazom „hovorenia jazykmi“. Ani v mojich obdobiach najhorlivejšieho kresťanstva ma takýto dar Boží nikdy nenavštívil, a tak všetky jazyky, ktorými som sa v živote zaoberal, boli produktom driny a drilu, i keď, pravda, som túto námahu podstupoval ochotne, hnaný zvedavosťou a dychtivosťou poznávať nepoznané. Vždy ma tiež zaujímalo, či môže existovať nejaký prapôvodný súvis medzi konármi lipy, ktorými si „na Ducha“ u nás ozdobujeme príbytky, a májovým velebením Buddhovho figovníka posvätného, „Stromu Prebudenia“ (Bódhi-vrkšah) v buddhistických krajinách. Je tu totiž jedna zaujímavá okolnosť, a to, že v severnejších buddhistických krajinách, kde sa subtropickému figovníku posvätnému nedarí, sa namiesto neho velebí ako „Strom Prebudenia“ práve lipa! V Japonsku sa dokonca „lipa“ a „figovník posvätný“ pomenúvajú rovnakým slovom – bodaidžu, doslova „strom prebudenia“... Pripisujem to podobe listov oboch stromov, avšak napr. taká osika, ktorá rastie aj v Japonsku, sa listami na figovník posvätný podobá oveľa väčšmi než lipa. Prijatie práve lipy ako náhrady posvätného buddhistického stromu mohlo mať teda aj iné, hlbšie dôvody. Predpokladal by som, že lipa musela byť nejakým spôsobom velebená aj v Číne, keď sa jej dostalo pri príchode buddhizmu cti stať sa miestnou reprezentantkou posvätného stromu... A že to bolo zrovna v máji, tak ako u nás? Veľký otáznik... poukazujúci na to, že napriek vekom a diaľkam, oddeľujúcim jednotlivé kultúry, sa ľudia vždy stretali a myšlienky aj tovary nepretržite šírili, a neraz aj nepatrné podobnosti, zdajúce sa ako náhoda, môžu byť reliktom dávnych súvislostí oveľa širších rozmerov, svedčiacich o tom, že ani hory ani moria, a tobôž hranice, nebránili v transkultúrnych procesoch tam, kde sa ľudia chceli stretávať a boli úprimne zvedaví, čo má jeden pre druhého nové...

Skryť Vypnúť reklamu

Zakončím toto zamyslenie ešte jedným veľmi špecifickým májovým sviatkom, ktorý sa síce vymyká tomu, čo som práve povedal - existuje len v Japonsku, zato však sa vinie celými jeho dejinami a pretrváva dodnes v rovnakej sláve a velebnosti ako pred tisíc rokmi. Poskytuje tiež ďalší zaujímavý príklad náhradného riešenia posvätnej rastliny – tentokrát nie z klimatických, ale z ekologických dôvodov. Ide o Aoi macuri, Sviatok kopytníkových listov.

Patrí k trom najveľkolepejším sviatkom Kjóta, je jedným z lákadiel tohto úžasného mesta, úzko súvisiacim s jeho cisárskou históriou. Dnešné cisárske sídlo Tókjó je totiž hlavným mestom Japonska až od roku 1868. Dovtedy bolo po väčšinu japonských dejín sídlom cisára Kjóto a Sviatok kopytníkových listov neoddeliteľnou súčasťou jeho kultúrneho diania. Dnes sa koná niekoľko dní okolo 15. mája (pôvodný termín bol „stredný kurací deň štvrtého lunárneho mesiaca“). Popri dávnych šintóických rituáloch je pastvou pre oči veľkolepý sprievod v starovekých kostýmoch kolujúci v severnej časti mesta medzi Hornou Kamoskou svätyňou a Dolnou Kamoskou svätyňou. Hlavný voz sprievodu vezie „kráľovnú sviatku“ - saió. Za túto kráľovnú sviatku, odetú v rúchu princeznej z 11. storočia, každý rok volia iné mladé dievča spomedzi popredných kjótskych rodín. Výber a spôsob voľby sú pre nezasvätenca tajomstvom, zohrávajú však v nich vraj veľkú úlohu konexie, vplyv a presviedčanie rozličnými rafinovanými kjótskymi spôsobmi. Kráľovná sviatku je modernou ozvenou tradície Princeznej uctievačky, panny z cisárskeho rodu, ktorú do Hornej Kamoskej svätyne posielali z Cisárskeho paláca, aby tu slúžila miestnemu božstvu Slnka, ochrancovi Cisárkeho mesta Kjóta.

Skryť Vypnúť reklamu

Cisársky dvor sa rozhodol do oblasti dnešného Kjóta presťahovať r. 784. Ale sviatok tam už vtedy mal dvestoročnú tradíciu. V severných končinách Kjótskej kotliny totiž rod Kamo uctieval slnečného roľníckeho boha (vrátane jeho predkov) v svojej rodovej svätyni ako prejav vďaky za to, ako toto božstvo okolo r. 550 zažehnalo niekoľkoročnú neúrodu a hladomor: tajomné orákulum si vtedy vyžiadalo, aby sa z vtedajšieho cisárskeho sídla ďalej na juhu, v Narskej kotline, vypravil nábožný sprievod s hudbou a v prasačích kostýmoch do Kamoskej svätyne na severe. Tento sprievod potešil tamojšie božstvo natoľko, že lejaky ustali, ukázalo sa Slnko a pohroma bola odvrátená. Odvtedy sa každý rok táto šťastná udalosť v Kamoskej svätyni pripomínala sviatkom. A keď sa r. 794 cisársky dvor definitívne presťahoval do týchto končín vybudovaním pýchy japonského staroveku – veľkolepého Cisárskeho mesta Heian, moc a vplyv rodu Kamo sa prejavil aj v tom, že sa Kamoský sviatok zvolil za oficiálny cisársky sviatok a posielala sa sem cisárska panna ako Princezná uctievačka rovnako ako do ďalekej svätyne Ise, kde cisársky rod uctieval svoju mýtickú pramatku, bohyňu Slnka Amaterasu.

Podľa legendy Kamoská bohyňa nariadila svojmu božskému synovi, aby vždy, keď ju bude uctievať, si ozdobil hlavu čelenkou „apu pi“. Toto starojaponské slovo, znamenajúce „stretanie Slnka“, znamenalo aj kopytník japonský – drobnú rastlinku kjótskych hôr (príbuzný druh rastie aj v slovenských lesoch), ktorej listy si účastníci sprievodu dodnes pripínajú na hlavu. Starojaponské apu pi sa v dôsledku jazykového vývoja v modernej japončine vyslovuje „aoi“ a stalo sa názvom tohto sviatku – Aoi macuri. (Slovo aoi sa však vyskytuje aj v názvoch iných druhov rastlín, ako ibiš či slezová ruža, čo spôsobilo, že v angličtine je sviatok známy ako Hollyhock Festival, pretože hollyhock je slezová ruža. Táto rastlina však so samotným sviatkom nemá nič spoločné, je to len botanický prekladový omyl. Botanicky správne by sa po anglicky mal sviatok volať Wild Ginger Festival.) A keďže kjótske hory neposkytujú dostatok svojich mäkkých srdcovitých lístkov pre každoročný početný sprievod, prijal sa zvyk používať namiesto kopytníka listy cercidovníka (kacura), ktoré sa kopytníkovým veľmi podobajú a keďže ide o strom, je možné ich získať dostatočné množstvo.

Ako vidno, ekológia zasiahla aj do najtradičnejších aspektov japonských tradícií. Nečudo, veď za jednu z príčin, prečo r. 784 padlo rozhodnutie presídliť cisárske mesto ďalej na sever, do kotliny rieky Kamo, bola situácia v kotline starého cisárskeho mesta Nara. Lesy tamojších okolitých hôr boli zdevastované kvôli metalurgii obrovskej bronzovej sochy Slnečného Buddhu v narskom kláštore Tódaidži a rieky vraj boli zanesené nezdravým odpadom z tohto technického podujatia. Kolosálnou sochou chcel japonský cisár dokázať vzácnym hosťom z ďalekej Číny, že jeho krajina dokáže tiež vytvoriť obdivuhodné veľdiela. Kjóto sa však ukázalo ako dobrá voľba. Cisársky dvor tam pretrval 1000 rokov, vytvorila sa tu unikátna tradícia japonskej dvorskej kultúry, a sviatok, spojený so samými počiatkami tohto mesta, tam pretrval dodnes, rovnako úspešný a obľúbený ako pred tisíc, ba tisíc päťsto rokmi...

Ivan R. V. Rumánek, School of Oriental and African Studies, Londýnska univerzita

Orient

Orient

Bloger 
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Spája nás FascinÁzia; kultúry a krajiny Orientu sa stali súčasťou našich životov. Spolupracujeme v rámci OZ Pro Oriente (www.prooriente.sk) Zoznam autorových rubrík:  Blízky východĎaleký východIndiaJuhovýchodná ÁziaVšeobecnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu