Pre mňa osobne je pojem „Orient“ predovšetkým rozprávková predstava perzských kobercov a tepaných kovových nádob, exotickej „orienálnej“ hudby. (Už stačí len pridať klasické Kristiánovo „kde vzduch voní skořicí a kávou...“) Hoci som sám japonológ, Japonsko mi do predstavy „Orientu“ nikdy akosi nepasovalo. Takisto ani Čína. Keď som sa prvýkrát v turistických sprievodcoch dočítal, že Kráľovský palác v Krung Théb (= Bangkoku) je stelesnením „orientálneho“ čara, zarazilo ma to – a to mi ukázalo, že mne pod prvotný vnem „Orientu“ nespadá vlastne ani Juhovýchodná Ázia. Kam by teda siahal „Orient“ ako psychologická veličina? Povedal by som, že od arabského sveta (vrátane severnej Afriky) cez Irán po Indiu. Zaujímalo by ma, či tieto predstavy zdieľam s väčšinou ľudí, alebo sú len moje vlastné...
Každopádne, „Orient“ je europocentrická predstava. Jej náplň vyplýva aj z pôvodného latinského významu = Východ. Lenže, ak orientálnym svetom je hlavne arabská kultúra, tak potom v čase, keď Arabom patrila aj väčšina Španielska, bol „Orient“ aj na západe Európy! To už je paradox dejín. Napokon, so zaguľatenosťou Zeme sa západ a východ môžu voľne stretať.
Pre najstaršiu dodnes žijúcu kultúru Európy – Grécko – bol „Východom“ – Anatolé – protiľahlý breh Egejského mora. Nazývali ho Áziou. „MY – a na východ od nás Ázia“ – to bola základná geografická predstava, na ktorej vlastne európsky pojem Orientu spočíva dodnes.
Kým sa Gréci snažili od doby okolo r. 1000 pnl dobýjať protiľahlé „ázijské“ brehy a usádzať sa tam, predstavoval Východ túžbu a ctižiadosť. Trója, ako jedno z najmocnejších miest tejto Ázie, predstavovala baštu, ktorú bolo treba zdolať. Dobytie Tróje bolo asi najväčším vojenským podujatím v archaických dejinách Grékov, preto predstavovalo v ich literatúre taký mocný prúd, ktorý ostatná – tá neskoršia – Európa zdedila po nich; po dobytí Tróje sa začalo hojné usídľovanie Grékov na ázijských brehoch. Kultúra, ktorú tam zaviedli – v severnejšiejších končinách „aiolská“, v južnejších „iónska“ - predstavovala pre Grékov v starej západnej vlasti niečo exotické: „iónske“ metrum v athénskej tragédii vystihovalo nezvyklú reč Peržanov a iných cudzincov a iónske stĺpy Artemidinho chrámu v Efese, zakončené hlavicou s fičúrskymi volútami, museli byť v starej vlasti spočiatku módnou novinkou, a tá sa veľmi rýchlo ujala.
No od roku 500 boli Gréci nútení konfrontovať sa s nečakanou výbojnosťou mladej ríše, ktorej zakladatelia boli len nedávno predtým bezvýznamnými kočovníkmi. Išlo o Peržanov, a vďaka nim začal pojem Ázia získavať trpkú príchuť. Viac či menej úspešný vzdor Grékov voči nevídaným mnohonárodnostným armádam, na lusknutie prsta podriadeným perzskému kráľovi, trval pol storočia, a spôsobil, že Gréci si pomaly začali hovoriť o „východných despociách“ ako o niečom zavrhnutiahodnom. Už v najstaršej dochovanej athénskej tragédii Persai (Peržania) od Aischyla je pôsobivá scéna, keď sa perzská kráľovná matka Atossa vypytuje svojich radcov, kto sú to vlastne tí Gréci a ako to, že aj "naša miliónová armáda" má problém ich zdolať. A radcovia odvetia, že tajomstvo nezdolnosti Grékov spočíva v tom, že sú slobodní, a preto keď bojujú, nie je to v mene nejakého kráľa, ale v mene vlastnej osobnej slobody každého z nich. Vzápätí na to prijachá zničený posol a zvestuje kráľovnej matke hrôzostrašnú novinu o tom, ako Athénčania zmasakrovali perzskú armádu pri Salamíne...
Samozrejme, hra je patriotická, tendenčná a mala Athénčanom osem rokov po tejto udalosti dokazovať ich vlastnú chrabrosť. Ukazuje však to, ako sa Aischylos ešte dokázal na Peržanov pozerať ako na ľudí – na ľudí na tej druhej strane, a opísať, ako kráľovná Atossa tŕpne pre svojho syna a perzské manželky o osud svojich mužov rovnako, ako tŕpli ženy grécke. S pamiatkou na vojny s Peržanmi a s totalitou athénskej démokratie v priebehu 5. storočia však narastá obraz Peržana ako jednoznačného zloducha, a s ním pojem „Ázia“ ako oblasť nepriateľa. Oblasť, ktorú treba dobyť, aby nedobyli oni nás.
Na vendetu sa podujal o vyše storočia na to Alexander Makedónsky, a kráľovský palác „Persepolis“ („mesto Peržanov“ – Peržania ho nazývali Apadana) dal vypáliť rovnako, ako Peržania r. 480 zrovnali so zemou athénsku Akropolis. Popri tom je však zaujímavé, že palác Apadana so svojím impozantným stĺporadím bol inšpirovaný práve nedávno predtým dokončeným efesským Artemisiom, s ktorým sa Peržania zoznámili pri dobýjaní Iónie, a keď perzské vojsko v predvečer osudnej bitky pri Salamíne zničilo „starý Parthenón“ na Akropole, tak nový majestátny Periklov projekt – dodnes stojaci ako symbol západnej kultúry – bol vlastne athénskou odozvou na perzský palác Apadana. Pozoruhodný príklad kultúrnych prúdov: od iónskych Grékov k Peržanom a od nich naspäť ku Grékom do Athén...
Napriek tomu, že Gréci pod vedením makedónskeho panovníka dobyli rozsiahle oblasti západnej Ázie, čo - vojenské útrapy na oboch stranách ponechajúc bokom - viedlo k nesmiernemu kultúrnemu obohateniu, v myslení Grékov sa „nedôvera voči Ázii“ uchovala a od nich sme ju zdedili ako priam inštinktívny základ európskeho myslenia. Ázia bola niečo, čo treba dobyť, aby nás nezachvátila „orientálna despocia“. Pritom sa zdá, že zriadenie v narýchlo pozliepanej Perzskej ríši možno nebolo až také „despotické“, ako sme ho v Európe chápali, a athénska démokratia vôbec nepredstavovala ideál občianskej spoločnosti, aký sme si nostalgicky vysnívali.
Nedôvera medzi dvoma brehmi Egejského mora sa teda traduje už od čias archaického Grécka a – žiaľ – trvá podnes. Za Egejským morom sa pre nás Európanov začína „Ázia“, je tam „Orient“, sféra „nie NÁS, ale TÝCH DRUHÝCH“.
Pred istým časom sa v Európe orientalistické pracoviská začali premenúvať na „orientalisticko-afrikanistické“. Znamenalo to, že pojem „Orient“ už prestal stačiť. Ešte v prvej polovici 20. storočia predstavoval Orient všetky tie polobájne končiny, ktoré v túžbe po nepoznanom, ako aj po bohatstve, Európania preskúmavali a dobývali. Z „úzkeho prvotného Orientu“, ktorý predstavoval pre križiakov predovšetkým Levant, pre Marca Pola už aj Mongolmi ovládaná Perzia a Čína plus India, neskôr zasa končiny Osmanskej ríše, sa s tým, ako sa náš európsky obzor rozširoval, stával čoraz väčší a šírejší Orient (navyše viac a viac splývajúci s pojmom „kolónie“), s tým, ako ďaleko sme prenikli. Po Japonsko, a po južnú Afriku. Až oveľa neskôr sa Afrika vymanila spod začleňovania pod „Orient“ a tak aj londýnska School of Oriental Studies sa premenovala na School of Oriental and African Studies. Hoci dnes sa tu už zaoberajú aj takými „okcidentálnymi“ exotikami ako sú juhoamerické pôvodné jazyky...
„Orient“ vzbudzuje túžby, zvedavosť, ale aj nedôveru a strach. Hlavne u tých, ktorí tam nikdy neboli. Nepoznané vždy pôsobí obavy, a ľudia, s ktorými sa nemôžem porozprávať, sú oveľa potenciálnejšie nepriatelia než tí, s ktorými môžem komunikovať. Dnes je našťastie už celý svet spojený angličtinou (len azda ešte Francúzi a Nemci váhajú, či uznať tento jazyk za svetový, a my Slováci by sme si tiež ešte najradšej „vyberali“, či sa naše deti majú ako prvý svetový jazyk učiť angličtinu, alebo radšej tú starú dobrú nemčinu, klasickú francúzštinu alebo blízku ruštinu). Svet sa otvára – teda, lepšie povedané svet je dokorán otvorený, zdalo by sa, že ľudia sa voľne pohybujú z jedného konca na druhý vďaka extenzívnemu využívaniu fosílnych palív. Je to dobrá doba – neviem, ako dlho vydrží. Keď sa o zopár dekád vyčerpajú zásoby ropy (hádam ešte všetko predčasne nevytečie do vôd Mexického zálivu!), asi sa skončí toto milenniové sťahovanie národov a ľudia sa podľa mňa znova usadia vo svojich obciach, budú pracovať na vzdialenosť pešej chôdze od svojho domova a diaľky medzi kultúrami sa zasa „prirodzene“ predĺžia tak, ako to bolo počas väčšiny dejín ľudstva. Asi by sme si teda mali vychutnať túto jedinečnú dobu, pretože je možné, že nepotrvá dlho. Možno som skeptik – je pravda, že ľudia sa budú veľmi ťažko vzdávať naučeného večného „labzovania“, a keď nebude ropa, vymyslia niečo iné. Možno. Ale - čo ak nie? Čo ak máme jedinečnú príležitosť žiť práve v tejto dobe, keď sa svet tak neprirodzene zmenšil? Je to výborná príležitosť nachytať veľa sviežich podnetov a naučiť sa plno nových vecí. Bodaj by všetky boli ku prospechu všetkých, pravda...
Na druhej strane, v tomto celoplanétnom svete naopak silnejú aj obavy, keďže „cudzincov“ je naraz všade plno... Celý svet by sa rád natlačil do Európy, USA či Austrálie. Európa sa zjednocuje a váha, či prijať Turecko – je to predsa už „Ázia!“, navyše ešte - muslimská krajina. Dve pomenované nedôvery, a koľko ich je ešte nepomenovaných. Iste, mnoho Turkov dúfa, že sa raz stanú súčasťou Európy, vysnívaného politického klubu. Otázne je, či by jeho prijatie nespôsobilo Turecku také isté dopady, aké cítiť v terajších štátoch zjednotenej Európy: skepsu, zhoršovanie medziľudských vzťahov, ústup morálnych hodnôt v prospech veľkolepých fráz... Vo svetle takéhoto vývoja duchovného prostredia v Európe sa mi nevidí vôbec nemožné, že pre nejedného Európana bude ešte náprotivný breh Egejského mora vítaným útočiskom pred touto európskou skepsou – to však samozrejme až potom, keď mu začlenenie Turecka do EU umožní reálne uvažovať o takejto možnosti...
Ivan R. V. Rumánek, SOAS, University of London
