Sakura v Japonsku predstavuje názov nielen pre kvet, ale aj samotný strom (桜 alebo staršia podoba znaku 櫻; v hiragane さくら), latinský názov čerešne pílkatej je Prunus serrulata. Čerešňový plod sakuranbo (桜んぼ,) však pochádza z iných druhov čerešní. Takže ak Vám budú v obchodoch predávať tovar, ktorý má zaručenú príchuť japonskej čerešne (s nádhernou čerešňou nášho typu na obale), vedzte, že sa nejedná o čerešňu zo stromu sakury. Sakurové stromy majú len zakrpatené plody, bez poriadnej dužiny, ktoré by sme rozhodne nepoužili do žiadnej bublaniny, či kysnutého koláča, tobôž na vytvorenie čerešňovej príchute.
Sakurový strom je v Japonsku veľmi silným symbolom, dokonca možno povedať až japonským národným symbolom, v ktorom sa metaforicky odráža povaha japonskej kultúrnej tradície, tak často spájanej s buddhistickým vplyvom – o prchavej povahe života. Predstava pominuteľnosti sakurových kvetov, ich extrémna krása a rýchla smrť zodpovedá myšlienke mono no aware (pojem v 18. st. prvýkrát použil učenec Motoori Norinaga vo svojej literárnej kritike klasického diela Murasaki Šikibu - Príbeh princa Gendžiho) – empatia k veciam, či lepšie povedané vnímanie pominuteľnosti vecí a s tým spojený sladkobôľny pocit z ich odchodu.
Sakurový kvet sa považuje aj za osudové znamenie šťastia, je symbolom lásky a reprezentuje jar. Sakurové kvety sú svojou povahou trvalou metaforou pre prchavú povahu života a ako také sa často znázorňujú v umení - dali podnet pre mnohé umelecké prejavy. A nielen umelecké.
Toto sa najmarkantnejšie a žiaľ najpoľutovaniahodnejšie prejavilo počas 2. svetovej vojny, keď sa symbol sakurového kvetu použil, aby motivoval japonský ľud, posilnil nacionalizmus a militarizmus. Ešte pred vojnou boli tieto nežné symboly jari použité v propagande snažiacej sa inšpirovať japonskú myseľ a dušu, ako to bolo v piesni o japonskom mladíkovi, ktorá mala „rozjasať“ a nadchnúť bojovníkov pripravených ako myriada sakurových kvetov, aby sa rozleteli na svoje vojenské misie. Japonský kvet sa objavoval na bokoch bojových lietadiel, aby symbolizoval silu a pominuteľnosť života. Tu sa symbolika prelínala s buddhistickou filozofiou - vtedajšia vláda podporovala ideu, že duše zostrelených bojovníkov boli reinkarnované v sakurových kvetoch. Koľká poetika na ospravedlnenie prízemného pudu zmocniť sa, podrobiť si, ukázať silu a nadradenosť...
Lenže všetko má aj svoj „líc“ - našťastie pre tento svet. Čerešňové kvety sú mimoriadne symbolické a často využívané v japonskom umení. Či už v populárnych manga, v scénach filmov (napr. film Gejša) alebo ako súčasť hudobných predstavení, kde efektne a súčasne decentne dotvárajú umelecký výjav. Sú nekonečnou inšpiráciou pre umelcov, a to už v heianskej dobe (794 – 1185), keď sa výraz hana (kvet) spájal v japonských básnických dielkach tanka a neskôr (od 17. st.) aj haiku s kvetmi sakury.
Sakura bola tiež vďačným námetom pre ľudové alebo moderné piesne. Snáď najznámejšou je starobylá pieseň Sakura sakura, ktorá je často interpretovaná tradičnými japonskými nástrojmi šakuhači (bambusová flauta) a strunovým nástrojom koto.
Motív sakury nájdeme aj na viacerých konzumných tovaroch v Japonsku (kimono, látky, papiernické predmety, kuchynský riad...). No a k úplnému výpočtu oblastí bežného života, v ktorých sa sakura presadila, respektíve ktoré inšpirovala, treba spomenúť japonskú kuchyňu. Čerešňové kvety, ako aj listy sú jedlé a oboje sa používajú ako prísady v japonskej kuchyni.
Za všetky výrobky, v ktorých sa kvet sakury alebo sakurový list vyskytuje, spomeniem sakurača (v soli nakladané kvety sakury, zaliate horúcou vodou), viac ako osviežujúci a chutný nápoj, ktorý je zaujímavý svojím estetickým až efektným prevedením – v čírej slankastej vode pláva doplna rozvinutý bielo-ružový kvet sakury. Nečudo, že sa takýto nápoj využíva pri slávnostiach, ako sú zásnuby, kde nahrádza inak obľúbený zelený čaj.
Sviatok hanami je oslavou efemérnej krásy čerešňových (sakurových) kvetov a pre mnohých je to šanca dopriať si trochu relaxu (v dnešnom hektickom svete – v Japonsku to platí dvojnásobne, pozri blog Hatarakibači – Japonci „včielky robotnice“) a užiť si nádherný pohľad na stromy, ktoré pôsobia, akoby šlo o biele/bieloružové obláčiky. Ide o istý druh piknikovania pod rozkvitnutými sakurami (ak je pekné počasie, vo februári sa obdobný zvyk piknikovania praktizuje pod rozkvitnutými stromami ume), kde často vo veselej nálade napríklad v čase obedňajšej prestávky konzumujú Japonci svoje obentó, alebo vo voľných dňoch popíjajú sake. V posledných desaťročiach sa tieto slávnosti využili na neviazané popíjanie (takže naše opíjanie sa počas sviatkov Veľkej noci, či kedysi počas MDŽ, možno vyvolané eufóriou z príchodu jari, sa vyskytuje aj v Japonsku). Každopádne, Japonci sa radi a vo veľkých počtoch zhromažďujú s rodinou alebo priateľmi pod sakurami v parkoch, svätyniach či chrámoch.
V Japonsku sa zvyk hanami objavuje už v prvých storočiach nášho letopočtu. Kroniky Nihon Šoki (日本書紀) z 8. st. hovoria, že tento sviatok Japonci poznali už v 3. st. n. l. Vtedy zrejme išlo o import z kontinentu, kde sa pod stromami ume (ktoré majú oproti sakurovým kvetom ešte aj nádhernú, intenzívnu vôňu) poriadali posedenia, pri ktorých sa zajedalo a tvorilo – hrali sa skladby a skladali básne.
V období Nara (710 – 794) došlo zrejme k zlomu, keď kvety ume ustúpili do úzadia a nahradili ich sakury, ktoré viac lahodili ľudskému zrakovému vnemu svojou až ostentatívnou krásou. Do začiatku obdobia Heian to už teda bola sakura, ktorá vzbudzovala viac pozornosti, a hanami sa spájalo s týmto stromom. Ktovie, či k tomu neprispel aj fakt, že posedenie pod rozkvitnutým stromom je príjemnejšie koncom marca, respektíve začiatkom apríla, ako niekedy v januári/februári, keď kvitnú ume. Sklon k poetickosti pri posedeniach pod sakurou sa prejavil aj v Japonsku a nie je prekvapením, že počas týchto slávností sa zložilo niekoľko krásnych básní. Takúto scénu približuje aj Karel Fiala vo svojom preklade japonského starovekého románu Příběh prince Gendžiho v kapitole „Hostina pod sakurovými květy“.
Tento zvyk oddávania sa relaxu a zábave pod kvetmi obťažkanými konármi sakúr bol pôvodne určený len pre elitu cisárskeho dvora. Čoskoro sa však rozšíril v komunite samurajov a v období Edo (1603 – 1868, obdobie šógunátu) bola táto tradícia už aj medzi obyčajnými ľuďmi. Tokugawa Jošimune (1684 – 1751) nechal dokonca vysadiť týmto stromom celé oblasti, aby podporil túto tradíciu.
Najobľúbenejším druhom sakury je somei-jošino (v Japonsku sa vyskytuje vyše 200 kultivarov), podľa dediny Somei (dnes časť Tošima v Tókju), ktorého kvety sú takmer čisto biele, len pri stonke jemne zafarbené najsvetlejším odtieňom ružovej. Rozkvitnú a zvyčajne aj opadajú v jednom týždni.
Zakončím starou japonskou básňou, ktorá stelesňuje tento pocit Japoncov z krátkej nádhery sakúr. Napísala ju Ono-no Komači v 9. storočí:
ach už vybledla
farba kvetu sakury!
kým som hľadela
ako moja mladosť mi
spŕcha dažďom márnosti
(preklad Ivan R. V. Rumánek in Kvety srdca. Petrus,Bratislava 2004)
Ján Pánik
