Poskytnutie potravy a ďalších základných vecí „svätým mužom“ je najtypickejšou náboženskou aktivitou buddhistov v Juhovýchodnej Ázii. Doslovný preklad slova pre buddhistického mnícha – bhikkhu je „žobrák“. Z pohľadu doktríny však mnísi v žiadnom prípade nežobrú. Kódex 227 pravidiel mníšskeho správania sa to zakazuje. Akt je interpretovaný ako príležitosť pre laikov nazbierať zásluhy (dobrú karmu) pre lepšie znovuzrodenie. Mnísi teda prechádzajú ulicami, kde na nich čakajú laici aby im naplnili misky a prijali požehnanie. Samotný akt odovzdania daru však postačuje a požehnanie nie je nevyhnutné. Mnísi nesmú vyjadriť vďačnosť. Ide o symbiotický vzťah.
Napriek rozšírenej predstave, mnísi v juhovýchodnej Ázii nie sú vegetariáni a Buddha vegetariánstvo dokonca vyslovene odmietol. Nariadil mníchom jesť len to, čo dostanú bez výberu a uprednostňovania jedla alebo darcov. Mäso musia odmietnuť len vtedy ak vedia, že zviera bolo zabité špeciálne kvôli nim. (Vinaya II., 171- 172)
Starostlivosť o psov je zas nasledovaním predpisu starať sa o „nižšie“ živé tvory. Jeden z príbehov z minulých životov Buddhu hovorí o tom, ako budúci Buddha obetoval svoje telo tigrici, aby ním nakŕmila hladné mláďatá. Návštevníci Bangkoku v 19. storočí popisovali kláštor Wat Saket, dodnes stojaci pod Zlatým vrchom - jednou z dominánt metropoly - ako „najväčší škandál mesta“: tu zosnulí dostávali poslednú príležitosť nadobúdania zásluh odovzdaním častí svojho tela pripraveného ku kremácii čakajúcim psom a mrchožrútom.
Viac než 120 000 túlavých psov dnes pobehuje ulicami Bangkoku a situácia je obdobná na ostatných miestach Thajska. Predstavujú tak problém pre správu mesta, ale tiež náboženský fenomén. Ja som tu spojil mníchov so psami aj preto, lebo chcem hovoriť o „živej forme budhizmu z „mäsa a kostí“. Je ľahké nadchnúť sa buddhizmom napríklad pre jeho etické učenie, a je rovnako ľahko ho škandalizovať, keď nevhodné správanie mníchov a nedostatky mníšskej obce (sangha) vystupujú s týmto učením v ostrom kontraste. Priblížiť sa k buddhizmu nezaujatou strednou cestou vyžaduje bdelú pozornosť a možno tiež ostré kontrasty, ktoré narušia predstavu buddhizmu ovládanú stereotypmi „pokojného náboženstva v mene ktorého sa nikdy neviedli vojny“ a podobne. Budem tiež venovať tejto téme viac než jeden blog.
Buddhizmus Juhovýchodnej Ázie (tzv. théraváda) zvykne byť popisovaný ako „ortodoxná“ forma buddhizmu. Čím skôr však na výraz ortodoxia zabudneme, tým budeme bližšie k realite.
Znovuzrodenie je pojem, pod ktorým sa buddhizmus na západe asi najčastejšie predáva a je tiež motiváciou mnohých buddhistických náboženských aktov. Myšlienku znovuzrodzovania však nie celkom bez výhrad prijímajú všetci buddhisti. Napríklad významný thajský buddhistický mysliteľ Buddhadása Bhikkhu, v podstate jedna z najvplyvnejších postáv súčasnej théravády, toto učenie vyslovene odmieta a hovorí, že je to hinduizmom zdeformované pôvodné učenie Buddhu. Americký misionár Jesse Caswell, súkromný tútor buddhistického reformátora a budúceho thajského kráľa Mongkuta, ktorý sám bol pred nástupom na trón dlhé roky mníchom a založil reformný rád Thamakáj, v jednom zo svojich listov z Bangkoku napísal: “Po šiestich mesiacoch blízkeho priateľstva s obyvateľmi tohto kláštora musím povedať, že vnútri tejto novej školy mníchov je silná tendencia odmietať v náboženstve všetko to, čo má nadprirodzený pôvod. Buddhista je ipso facto ateista, nakoľko neuznáva Tvorcu a zvrchovaného Pána sveta. Napriek tomu je v tomto náboženstve veľa nadprirodzeného. … Ak sa však nemýlim, tak princ (Mongkut) a jeho nasledovníci majú silný sklon popierať existenciu neba a pekla a akéhokoľvek druhu ďalšej existencie po tomto živote.“
Správy zvyčajne predpojatých misionárov patria k tým najmenej spoľahlivým. Jesse Caswell by však mohol byť výnimkou. Bol to osobitý, veľmi priamy človek a ku kráľovi mal, na rozdiel od podstatne slávnejšej Anny Leonowens - autorky knihy, podľa ktorej bol nakrútený film Anna a kráľ s Jodie Foster v hlavnej úlohe, skutočne blízko. Nech už bol názor kráľa na znovuzrodenie akýkoľvek, faktom zostáva, že časť súčasnej théravády sa bez znovuzrodenia zaobíde.
Čítať Mongkutove texty, kde vysvetľuje, že nemôže akceptovať ideu Boha, ktorý je všemohúci a zároveň nedokáže ovládať svoj hnev ani tak, ako to dokážu nedokonalí mnísi, alebo odsudzuje na večné zatratenie bytosti, ktoré sám stvoril a v ktorých, napriek všetkému zlému, je vždy aj niečo dobré, lebo v každom je aj niečo dobré, alebo, že Buddhistický zákon karmy je „vedeckejší“ než idea všemohúceho boha je zábavné a ukazuje rozdielnosť pozícií, z ktorých misionári a bangkokská elita pristupovali k náboženstvu.
V celom Thajsku dnes stojí viac než 30 000 kláštorov. Priemerná vzdialenosť deliaca dva kláštory je len niečo málo cez 4 km. V hustote kláštorov sú však výrazné regionálne rozdiely. Zatiaľ čo v Bangkoku je to 28-30 kláštorov na 100 km2, v hornatých častiach severu alebo na prevažne moslimskom juhu krajiny stojí na tej istej ploche len jeden kláštor. Počas obdobia dažďov kedy sa muži nechávajú dočasne ordinovať za mníchov, aby takto vytvorili zásluhy a zabezpečili lepšie znovuzrodenie pre svojich rodičov, hostia kláštory celej krajiny viac než 300 000 mníchov.
Motivácia pre vstup do mníšskeho rádu býva rôznorodá. Pre chudobných chlapcov, najmä zo Severovýchodného Thajska, je to napríklad často jediná cesta ku vzdelaniu (Mahidol Univerzity trebárs poskytuje bezplatné vzdelanie mníchom. Poplatky hradia bohatí mecenáši, pre ktorých je to forma každodennej „almužny“ pre mníchov.) Vzdelanie by však bolo tou najneškodnejšou postrannou motiváciou. Materiálny profit je ďalšou z nich.
Buddhistický kánon zakazuje mníchom dotknúť sa peňazí a vykonávať obchodné transakcie. Dnes je tento predpis dodržiavaný najmä v zmienenej reformnej sekte Thamajutnikáj, ale ani tam zďaleka nie bez výnimky. Verejnosť v drvivej miere akceptuje, že mnísi – v dôsledku nových podmienok moderného sveta - disponujú peniazmi. Peniaze sú chúlostivá téma a mnísi o nej neradi hovoria. Z mojich rozhovorov s mníchmi, ktorí sa stali mojimi priateľmi, však vyplynulo, že na každodennej rannej pochôdzke dostane mních priemerne 100 bahtov (2,5 EUR). Suma sa však môže podstatne v závislosti od lokality kláštora podstatne zvýšiť a mnísi dostávajú extra peniaze pri výkonoch rituálov.
Adepti nie sú pri vstupe do mníšskeho rádu nútení vzdať sa svojho bankového konta. (To by bezpochyby výrazne znížilo počet mníchov v krajine.) Takže rituálnemu znečisteniu peniazmi môže zabrániť bankomatová karta, ktorú mních podá niekomu, kto transakciu vykoná.
Treba povedať, že mnísi, a nie kláštory, majú zakázané manipulovať s peniazmi. Podľa článku uverejneného v The Bangkok Post, 11. Marca 1988, buddhistické chrámy majú v komerčných bankách krajiny uložených minimálne 200 miliárd bht a najprominentnejšie chrámy majú viac než 10 miliárd v aktivitách spojených s finančnými pôžičkami. Známy je prípad opáta istého chrámu, v ktorého chyži sa po jeho smrti našla voľne uložená suma 6 000 000 bht.
Sexuálne škandály, magické praktiky, drogová závislosť patria k temným stránkam buddhistickej sanghy rovnako ako túžba po moci a pozíciách v cirkevnej hierarchii. Mníšska obec je bezpochyby v kríze, ktorá sa drží pod pokrievkou kým nevybuchne ako tá ekonomická a politická. Volanie po náprave však prichádza aj z prostredia obce samotnej a sústrediť sa len na tieto škandály by ponúklo rovnako pokrivený obraz sanghy ako ich ututlávanie. Preto o buddhizme a mníchoch aj nabudúce.
Miloš Hubina
