Zenová oáza v lone japonských hôr

Po niekoľkých blogoch o japonskej realite dneška by som sa rád s Vami podelil o nevšedný zážitok spred mesiaca, keď mi bolo dopriate nadýchnuť sa starých čias a hlbokej japonskej religiozity.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Kláštor Eiheidži je významný pojem pre všetkých, ktorí sa zaoberajú zenom a tiež dejinami čajového obradu. Stojí však mimo hlavných ciest, a preto nie je ľahké sa tam dostať. Skrýva sa v historickej japonskej provincii Ečizen, ktorej meno preslávilo svojráznu kultúru, založenú sčasti na napodobňovaní kultúry Cisárskeho mesta Kjóta, a sčasti na vidieckej odľahlosti. Provincia Ečizen, dnešná prefektúra Fukui, totiž leží na severovýchod od Kjóta a od jazera Biwa a rozkladá sa v „opačnom Japonsku“ (ura-Nihon), čo je pomenovanie severozápadných brehov ostrova Honšú, obrátených smerom ku Kórei a Sibíri. Táto oblasť je známa zimami s hlbokými záľahami snehu, ktorý je zasa na juhovýchodnom pobreží Honšú skôr vzácnym úkazom. Napriek zdanlivej odľahlosti však tieto kraje boli vždy v kontakte s centrom kultúrneho diania – s Kjótom, dokonca čerpali z jeho tradícií, pretože nekonečnekrát sa opakoval známy scenár: kto z rozličných príčin nemohol zotrvať v Kjóte, často hľadal útočisko práve v Ečizene. Dalo sa tam doplaviť loďou cez jazero Biwa, potom presmykmi cez vysoké pohoria, ktoré ho lemujú, a odtiaľ už len ísť dole údoliami riek, ktoré sa ženú na severozápad do Japonského mora...

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Takýmto spôsobom sem osud zavial aj zenového mnícha Dógena, keď mu tu jeho bohatý priaznivec poskytol časť svojich lesov, aby na svahu hôr založil nový kláštor. Dógen ho pomenoval Eiheidži, Kláštor éry Eihei, podľa vladárskeho obdobia, ktoré bolo v Číne práve v dobe, keď tam Dógen okolo r. 1225 študoval nové zenové učenie.

Dógen sa narodil roku 1200 a o jeho pôvode sa veľa nevie – kolujú rozličné verzie o jeho ušľachtilom pôvode z rodičov kjótskej aristokracie, ktorí však skoro zomreli a Dógen vyrastal ako sirota v opatere rozličných ľudí, až sa dal v skorom veku na život buddhistického učeníka. Najprv sa zaujímal o nový buddhistický smer zvaný zen, ktorý nedávno priniesol z Číny mních Eisai. Zen bol pre Japonsko novým, oživeným prúdom buddhizmu, keďže „staré sekty“, zavedené takmer štyri storočia predtým, boli vysoko inštitucionalizované, ich religiozita bola zameraná hlavne na okázalú obradnosť a často aj miešanie sa do politiky.

Skryť Vypnúť reklamu

Avšak „zen“ ako taký nebol ničím novým. Dokonca svojimi koreňmi siaha priamo k počiatkom buddhizmu, pretože kladie dôraz na meditáciu – základný a hlavný prostriedok, ktorým Buddha Šákjamunih menom Siddhárthah Gautamah dosiahol v Indii svoje veľké Poznanie, metódu, ktorú učil aj svojich učeníkov. Indické slovo pre meditáciu, v sanskrte znejúce „dhjánam“, sa potom, niekedy okolo r. 450 nl, dostalo do Číny, keď legendárny Ind Bódhidharmah priniesol tradíciu buddhistickej meditačnej školy do Číny. Tam sa slovo zmenilo na staročínske „džian“ či „žiän“ (v modernej pekingskej čínštine „čchan“), a toto slovo potom priniesli do Japonska, kde sa vyvinulo do starojaponského „žen“, v modernej výslovnosti „zen“.

Skryť Vypnúť reklamu

Dógen sám cítil potrebu spoznať pravý zen, a tak upriamil všetku svoju pozornosť na získanie možnosti dostať sa do ďalekej Číny. Toto jeho odhodlanie sa napokon splnilo a strávil v Číne niekoľko rokov a navštívil rozličné buddhistické strediská. Nespokojný s učením kláštora, v ktorom sa učil jeho velebený predchodca Eisai, objavil tam novú, v Japonsku dovtedy neznámu podobu zenu – smer cchao-tungský, ktorý potom uviedol vo svojej vlasti. Najprv pôsobil v Kjóte, ale keď sa tam stretol s odporom etablovaných kláštorov „starých siekt“, rozhodol sa prijať ponuku jedného zo svojich prívržencov a založil kláštor v horách provincie Ečizen.

Skryť Vypnúť reklamu

Už niekoľkokrát som sa rok po roku pracovne dostal do Fukui, hlavného mesta dnešnej rovnomennej prefektúry, ale môj pracovný program operného turné bol vždy tak nabitý, že mi nikdy nevyšlo pozrieť sa na toto slávne miesto. Až tento rok. Vybrali sme sa tam spolu s pani Hirai Masako, mojou dlhoročnou priateľkou z Ósaky. Superrýchlikom to mala len dve hodinky - z Ósaky do Fukui, so zastávkou v Kjóte, a tak sme sa v dohodnutú hodinu stretli na recepcii môjho hotela a vydali sme sa miestnym autobusom do hôr za mesto. Tých dvadsať minút, kým sme sa z mestských štvrtí na prímorskej rovine zarezávali hlbšie do údolí prudkých svahov japonských hôr, nám ubehol v príjemnom vymieňaní si zážitkov, čo má kto nové za ten rok, čo sme sa nevideli, a potom sme už vystúpili v mestečku, ktoré trošku pôsobilo ako horská vieska v niekde Tatrách, len samozrejme s inou úrovňou služieb a celkovým iným vyznením. Pritom sme ale ani vysoko v horách neboli, bolo to len hádam 30 km od pobrežia, ale svahy sopečných japonských vrchov sú strmé a husto porastené lesmi stromu „hinoki“: jeho slovenský botanický názov znie trošku nepatrične - „cypruštek japonský“, keďže ide o majestátne velikány so štíhlymi kmeňmi a vždyzelenými kužeľmi aromatických korún, prevoniavajúcich japonské hory.

Každé japonské pamätné miesto má nejakú svoju gastronomickú špecialitu. Japonci sú veľkí gurmáni a japonská kuchyňa zďaleka nie je len o ryži a surovej rybe. Pravé japonské lahôdky často voňajú domácou útulnosťou a pôsobia veľmi prosto, pritom kombinácia chutí je nesmierne zladená a pri väčšine z nich si môžete byť istí, že sú veľmi prospešné organizmu a nepriberiete z nich.

Hirai-san, ktorá v Eiheidži bola „kedysi pred 50 rokmi“ (táto pani bola prvá Japonka, ktorá mi ešte ako študentovi ukázala, že aj Japonci majú zmysel pre humor, a vie sa zasmiať hlavne na sebe), ma pozvala na „oroši-soba“. Zaradoval som sa. „Soba“ sú totiž pohánkové rezance, ktoré milujem (okrem toho, že sú ohromne zdravé!), a vždy mi je vzácne, keď ich môžem ochutnať. Eiheidžiská oroši-soba bola miska s týmito „slížami“, ktoré sa namáčali do veľmi chutnej omáčky – akejsi hustej polievky zahustenej „oroši“ - jemne nastrúhanou bielou veľkoreďkovkou daikon. Obedové menu dopĺňal ešte (znova super-zdravý) dezert – sezamové tófu preliate sladkoslanou omáčečkou. No boli to hody pre labužníka ako ja, a po nich sme sa vydali na potešenie oka, duše aj ducha – stúpali sme strmou cestou k hlavnej bráne slávneho kláštora.

Oroši-soba, špecialita Eiheidži
Oroši-soba, špecialita Eiheidži 

Oroši-soba, špecialita Eiheidži

Kláštor je postavený na svahu a jeho jednotlivé pavilóny stúpajú jeden nad druhým, súc prepojené sústavou krytých chodieb. Medzi každými dvoma pavilónmi je stúpajúci svah upravený do krásnej zenovej záhrady, každý raz inej.

Záhrada na prvom nádvorí Eiheidži
Záhrada na prvom nádvorí Eiheidži 

Záhrada na prvom nádvorí Eiheidži

Dokonca tu pestujú aj posvätné lotosy, ktoré však, žiaľ, ešte nekvitli. Lotosový kvet je oveľa impozantnejší než lekno, za ktoré sa na Západe často zamieňa, na rozdiel od neho listy aj kvety lotosu doslova „trčia“ z vody, čnejú sa nad jej hladinou aj v metrovej výške a poskytujú nádherný pohľad. Biely lotos (pundaríkam) má len jemnú vôňu „vegetácie“, kým ružový lotos (padmam) príjemne sladko vonia. Lotosy v Eiheidži však ešte potrebovali zopár dní na rozkvitnutie...

Kláštor je od Dógenových čias živých strediskom zenu smeru sótó (= japonská výslovnosť čínskeho slova „cchao-tung“). Jeho pavilóny zabezpečujú všetko pre život tamojších mníchov, ktorých všade vidno pri práci, obrade či meditácii. V ubytovni Sódó má každý mních svoju pričňu so skrinkou na osobné veci a s meditačným vankúšikom pod zadok.

Prične mníchov v Sódó
Prične mníchov v Sódó 

Prične mníchov v Sódó

Kuchyňa, umyváreň, záchody, meditačná sieň, a na samom vrchu areál uzatvára hlavný chrám Hattó (Dharmová sieň), kde sa mnísi každé ráno stretávajú na obrady. Vedľa Hattó sa nachádza nenápadný menší pavilónik Džójóden, ktorý je chrámom Dógenovho hrobu. Tam, niekde vysoko na oltári, zahalené závesom, spočívajú kremačné kosti výnimočného človeka, ktorého odkaz tu na tomto mieste neustále žije. Sótósky zen je zameraný na bezobjektovú meditáciu „šikan-taza“ (= niečo ako „nič len sedieť“). Keď uprostred meditácie dostane mních klepnutie latou po pleci od svojho duchovného vodcu, môže sa stať, že takýmto spôsobom sa mu v mozgu udeje žiadaný momentálny zvrat „prebudenia“ satori, ktoré je cieľom každého buddhistu, a podľa Dógena je cesta k nemu veľmi prostá, lebo každý z nás toto prebudenie v sebe nosíme, len si ho správnou metódou musíme zrealizovať.

Okrem sótóskeho zenu vďačí japonská a svetová kultúra Dógenovi za ďalší prínos: pri svojom putovaní po zenových kláštoroch Číny bol svedkom obradného pitia nového typu čaju, aký v Japonsku vtedy nepoznali. Čaj sa celkovo v čínskych zenových kláštoroch tradoval už od samotného Bódhidharmu, ktorý ho podľa všeobecne známej povesti objavil, keď si na Šaoline odrezal viečka, aby už nezaspal pri nočnej meditácii. V Dógenových dobách sa v čínskych zenových kláštoroch pripravoval tento nápoj neobvyklým obradným spôsobom, ktorý bol súčasťou meditácie: zelený čaj, rozomletý na jemný prášok, sa rozšľahával v miske s horúcou vodou bambusovou metličkou. Túto etiketu zaviedol Dógen aj doma, dokonca priniesol aj semienka odrody čajovníka, obzvlášť vhodnej na výrobu tohto mletého čaju – mačča. V Japonsku sa tak začala slávna tradícia čajového obradu čanoju. V Číne sa v chaose ďalších dynastií, hlavne po mongolskom dobytí o necelé storočíe, tento spôsob prípravy čaju vytratil a zabudlo sa naň. Až v 19. storočí, keď sa kultúrne styky medzi Čínou a Japonskom zintenzívnili, čínski vzdelanci ostali prekvapení, keď zistili, že v Japonsku sa ešte stále traduje toto starobylé pitie čaju, o ktorom sa v Číne už vedelo len z dávnych kroník...

Dógen zanechal aj významné spisy týkajúce sa meditácie a buddhistickej praxe. V múzeu kláštora možno zhliadnuť aj originál jeho vlastnoručného rukopisu spred osemsto rokov, spolu s jeho najstarším zachovaným portrétom. Budovy, z ktorých kláštor pozostáva, však nie sú pôvodné, ale prestavujú sa podľa potreby, v závislosti od toho, ako si to vyžaduje ich stav, prípadne ak ich poškodí požiar či zemetrasenie, vždy však v pietnom zachovávaní pôvodného štýlu. A tak kláštor Eiheidži aj dnes sprostredkúva dávnu pokojnú atmosféru vekov, preklenutých neprerušeným úsilím celých generácií mníchov o osobný duchovný rast ako aj o harmóniu a dobré karma pre všetky živé bytosti.

Ivan R. V. Rumánek, SOAS, Londýnska univerzita

Orient

Orient

Bloger 
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Spája nás FascinÁzia; kultúry a krajiny Orientu sa stali súčasťou našich životov. Spolupracujeme v rámci OZ Pro Oriente (www.prooriente.sk) Zoznam autorových rubrík:  Blízky východĎaleký východIndiaJuhovýchodná ÁziaVšeobecnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu