Krehká stabilita v Tibete, kde sa od začiatku deväťdesiatych rokov čínskym úradom darilo predchádzať väčším prejavom odporu, sa skončila v marci roku 2008. Desiatky demonštrácií v Tibetskej autonómnej oblasti i v priľahlých regiónoch Amdo a Kham, osídlených početnou tibetskou populáciou, čínskej vláde i verejnosti ukázali, že nezanedbateľná časť Tibeťanov naďalej podporuje myšlienku samostatnosti, ako najvyššiu autoritu rešpektuje 14. dalajlamu a odmieta čínsku politiku v tejto oblasti. Masové protesty boli prejavom dlhodobo neriešených sociálno-ekonomických problémov aj pocitu ohrozenia vlastnej kultúrnej identity. Okrem politickej agendy (požiadavky nezávislosti Tibetu, návratu dalajlamu z exilu, rešpektovanie ľudských práv a náboženských slobôd) , rastúci počet Chanov, majoritného etnika v ČĽR, v tibetských oblastiach vyvoláva u mladšej generácie Tibeťanov pocit sociálnej a ekonomickej marginalizácie. Zvýšený príliv Chanov do Tibetskej autonómnej oblasti (podľa neoficiálnych odhadov predstavujú približne 15 percent z 2,7 milióna obyvateľov a žijú najmä v Lhase) je dôsledkom úsilia pekingskej vlády politikou „veľkého rozvoja západných oblastí“, ktorá bola vyhlásená koncom roku 1999, dynamizovať hospodársky rast v Tibete prostredníctvom investícií (vyše 20 miliárd USD) do budovania infraštruktúry a priemyslu, čo si vyžaduje veľké množstvo kvalifikovaných pracovníkov, ktorí v Tibete – aj kvôli vzdelávaciemu systému preferujúcemu výučbu v čínštine – nie sú k dispozícii.
Reštriktívna náboženská politika uplatňovaná od začiatku deväťdesiatych rokov takisto prispela k zosilneniu protičínskych nálad, keďže tieto administratívne opatrenia zasiahli Tibeťanov na citlivom mieste – tibetský buddhizmus pre nich predstavuje najdôležitejší zdroj identity, mnísi majú v spoločnosti významné postavenie a tradične, pred rokom 1951, sa angažovali aj v politickom živote.
Protesty z jari 2008 sa čínskej vláde podarilo potlačiť rozsiahlym nasadením ozbrojených bezpečnostných zložiek: podľa tibetských exilových zdrojov prišlo o život asi dvesto Tibeťanov a uväznených ich bolo niekoľko tisíc. Čínske oficiálne miesta uvádzajú vyše dvadsať obetí, väčšinu z nich tvorili chanskí obchodníci, ktorí prišli o život pri rabovaní obchodov demonštrantami v Lhase. Z plánovania demonštrácií obvinili dalajlamu, čínski politici ho označili za „vlka v mníšskom rúchu, démona s ľudskou tvárou a zvieracím srdcom“. Pekingská vláda sa vo svojej politike voči Tibetu a kritike 14. dalajlamu môže opierať aj o verejnú mienku: čínska verejnosť pokladá Tibet za neoddeliteľnú súčasť územia Číny a principiálnu otázku národnej hrdosti. Nezávislosť Tibetu odmieta aj väčšina čínskych opozičných skupín. Jeden z mála umiernených čínskych hlasov predstavuje otvorený list dvadsiatich deviatich čínskych intelektuálov z marca 2008, vyzývajúcich štátne orgány, aby predložili dôkazy o tom, že tieto nepokoje zosnoval a riadil dalajlama, ako opakovane tvrdili oficiálne miesta, a podporujúcich priamy dialóg s dalajlamom. Možno predpokladať, že ani prípadná demokratizácia čínskeho režimu nebude znamenať zmenu vnímania Tibetu aj ďalších okrajových, národnostnými menšinami obývaným oblastí, ako súčastí Číny. Reakcie čínskej verejnosti a Číňanov žijúcich v zahraničí dokumentovali aj silnejúci čínsky nacionalizmus, ktorý sa vymedzuje voči Západu.
Pekingská vláda po demonštráciách z jari 2008 vypočula výzvy zahraničných politikov na dialóg so zástupcami dalajlamu. Už v rokoch 2002–2007 sa uskutočnilo šesť kôl čínsko-tibetských rozhovorov, ktoré však neprispeli k zblíženiu protichodných stanovísk. Tri stretnutia zástupcov dalajlamu a čínskej vlády v máji, júli a novembri 2008 mali v prvom rade zlepšiť imidž čínskeho vedenia v zahraničí a ťažko sa dalo očakávať, že v nervóznej atmosfére po marcových demonštráciách bude čínska strana pripravená na akékoľvek ústupky. Ani posledné stretnutie z januára 2010 neprinieslo nijaký pokrok.
Tibetská exilová vláda v úsilí dosiahnuť konkrétne výsledky predložila na novembrovom rokovaní Memorandum o skutočnej autonómií Tibeťanov, v ktorom sa odvoláva na garancie Ústavy ČĽR aj ďalších zákonov a argumentuje, že požadovaná vyššia miera samosprávy v oblastiach ako vzdelávanie, používanie jazyka, postavenie náboženstva, ochrana životného prostredia či hospodársky rozvoj je v súlade s platným právnym poriadkom ČĽR a neoslabila by čínsku suverenitu v Tibete. Tibetská strana sa v tomto dokumente vracia aj ku koncepcii uplatňovania skutočnej autonómie nielen v Tibetskej autonómnej oblasti, ale aj v priľahlých oblastiach, kde žije 2,7 milióna Tibeťanov a tvoria administratívne súčasti provincií Čching-chaj, Kan-su, S‘-čchuan a Jün-nan. Vízia „veľkého Tibetu“ je však pre Peking neprijateľná a tieto oblasti ani pred pričlenením Tibetu k ČĽR v rokoch 1950–1951 politicky nepodliehali tibetskej vláde v Lhase. V týchto periférnych oblastiach sídlia početné komunity Chanov a Chuejov, čínskych muslimov, ktorí sa tam usádzali už od 19. storočia.
Oficiálni čínski predstavitelia tento tibetský návrh neprijali: podľa ich interpretácie je skutočným cieľom memoranda nezávislosť Tibetu, a tak odmietli koncepciu vytvorenia jedného administratívneho celku zahŕňajúceho všetky Tibeťanmi osídlené oblasti ČĽR. Pekingská vláda nie je pripravená na akékoľvek kompromisy v otázke Tibetu, nemá záujem na dialógu s dalajlamom, keďže Tändzin Gjamccho, ktorý má od konca osemdesiatych rokov otvorené dvere k vplyvným svetovým štátnikom, predstavuje pre ňu silného protihráča a čaká na jeho ďalšie znovuzrodenie.
Protesty v Tibete v roku 2008 zároveň ukázali, že dalajlamova „stredná cesta“ (požiadavka skutočnej autonómie Tibetu a zrieknutie sa koncepcie samostatného Tibetu, nenásilný politický boj, dialóg s Čínou) má v exile aj svojich odporcov, keďže za tridsať rokov nepriniesla nijaké reálne výsledky. Niektoré radikálnejšie skupiny požadujú návrat k programu nezávislosti a v exile sa ojedinele objavujú aj hlasy volajúce po zrieknutí sa politiky nenásilného odporu. Preto v druhej polovici novembra 2008 exilová vláda a parlament zvolali do Dharamsaly zástupcov Tibeťanov žijúcich v exile v rôznych krajinách sveta, aby diskutovali o ďalšom smerovaní tibetskej exilovej politiky. Toto stretnutie vyjadrilo podporu dalajlamovej politike, ale jeho účastníci v záverečnom dokumente zároveň nevylúčili možnosť príklonu k stratégii nezávislosti, ak politika „strednej cesty“ v blízkej budúcnosti neprinesie nijaké výsledky. Zároveň sa prihlásili k nenásilnej ceste politického zápasu ako k jedinej alternatíve.
Predmetom čínsko-tibetského sporu sú principiálne otázky (dodržiavanie ľudských práv a uplatňovanie náboženských slobôd v praxi, administratívne postavenie oblastí osídlených Tibeťanmi v ČĽR), ktoré sa dotýkajú samotnej povahy súčasného čínskeho režimu, a je nerealistické očakávať, že by súčasní čínski predstavitelia boli ochotní pristúpiť na zásadné kompromisy vo svojej politike voči Tibetu, keďže sa okrem iného obávajú separatistických nálad medzi muslimskými Ujgurmi v Sin-ťiangu v západnej Číne (masové demonštrácie v Urumči v júli 2009 názorne ukázali nespokojnosť Ujgurov). Zmenu postavenia Tibeťanov v Číne môže priniesť iba demokratizácia režimu v Pekingu, ktorý raz bude rešpektovať ľudské práva aj náboženské slobody všetkých obyvateľov Číny a zároveň kultúrne špecifiká nečínskych etník vrátane Tibeťanov. Neschopnosť formulovať novú politiku voči Tibetu a iným oblastiam osídleným etnickými menšinami však zároveň znamená, že národnostné napätia môžu aj v budúcnosti vyústiť do protestov a „tibetská otázka“ sa bude naďalej negatívne premietať aj do zahraničných vzťahov ČLR.
Martin Slobodník
