Už niečo vyše mesiaca sa doťahuje Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici (UMB) s celou laickou i odbornou verejnosťou o informácie ohľadom rigorózneho konania, práce a skúšky Andreja Danka.
Škola, lepšie povedané jej vedenie, nereaguje na žiadne výzvy na zverejnenie informácii, ktoré nemá prečo ani na základe žiadneho paragrafu či zákona utajovať. Aj by som tie otázky zopakoval, ale je to už ako nosenie vody do mora, všetci ich dobre poznajú, aj vedenie UMB. Na rozdiel od nás, verejnosti, vedenie UMB tvrdí, že pozná aj odpovede, ale nemôže ich povedať. (Ak to niekomu pripomína to detinské "viem, ale nepoviem!", nie je ďaleko od pravdy.)
V skutočnom svete takýto postoj a zarputilé zotrvávanie na ňom väčšinou znamená len dve veci - odpovede nepozná ani vedenie UMB, alebo sú odpovede tak škandalózne, že sa jednoducho boja ich povedať. Oba varianty sú takým veľkým "prúserom", že bolenie hlavy či brucha zo situácie sú tie najmenšie dopady.
Vývoj situácie ukazuje aj oveľa horšie dopady a súvislosti. Prečo mlčia iné univerzity, iné vysoké školy, prečo mlčia akademickí funkcionári, Akreditačná komisia, Rada vysokých škôl, Študentská rada, fakulty, senáty??? (Akokoľvek to môže niekomu znieť teraz ako klišé, treba vzdať česť výnimkám - a nie je ich málo, hoci, čím vyššie sa v akademickej hierarchii pozrieme, tým je tých výnimiek menej. Prečo?) Toto už dávno nie je problém iba UMB, od zatiahnutia Univerzity Komenského do problému rozhovorom A. Danka v novinách sa problém zdanlivo týka "až" týchto dvoch univerzít. Ale mlčanie iných môže byť iba mlčaním "vši pod chrastou", hraním "mŕtveho chrobáka" v nádeji, že na nich si nikto nespomenie, u nich nikto podobný problém hľadať nebude.
Nie, tento problém určite nie je iba problémom UMB a UK, je problémom celého vzdelávacieho systému (trúfam si povedať aj nižších stupňov škôl, kde akurát nie sú tak viditeľne konfrontovateľní s výstupmi).
Naše školstvo opäť prišlo na križovatku. (Koľkú už?)
Každý, kto aspoň trochu cestuje vie, že križovatky znamenajú "výzvu" vybrať si, kadiaľ ďalej. Ak si vyberieme nesprávnu cestu, musíme sa neskôr buď vrátiť na tú križovatku - alebo nedôjdeme do cieľa. Nie je hanbou zle odbočiť, zablúdiť, priznať si, že som išiel nesprávne, hanbou je nedôjsť do cieľa kvôli pýche a neschopnosti sa vrátiť a napraviť zlé rozhodnutie. Áno, to priznanie môže bolieť, môže priniesť straty - lenže bolesť sa neodstraňuje podaním analgetika, ale spoznaním príčiny, pomenovaním a odstránením príčiny (lekári tomu hovoria kauzálna liečba, podávanie analgetika je iba symptomatická liečba, tá môže krátkodobo prekryť bolesť a skryť pravú príčinu, ale bolesť sa s vyprchaním účinku analgetika vráti a jediným výsledkom je strata času).
Zdá sa, že univerzity a vysoké školy prišli na križovatku, kde okrem výberu Kadiaľ ďalej? zároveň "zvoní aj hrana". Je na vás, Magnificencie, Spektability a Honorability, aby ste vybrali kadiaľ ďalej chcete viesť svoje školy, svojich pedagógov a vedcov a najmä svojich študentov a či tá hrana zvoní čnostiam z perexu, alebo ich opaku.
Čakáme - a čas sa veľmi kráti.
