Primárka po návrate z vizity začína so mnou spisovať chorobopis. Diagnózu som sa nedozvedel. Na vyšetrovni povinne odovzdávam občiansky preukaz, holiace potreby, dobrovoľne peniaze. Ošetrovateľ ma neznámymi schodišťami, chodbami a chodbičkami zaviedol do beznádejne uzatvoreného oddelenia. Tu sa musím celý vyzliecť a nahodiť psychiatrický mundúr, ktorý pozostáva zo starého saka a nohavíc, košele, trenírok a ponožiek. Len prezuvky a najnutnejšie osobné veci mi zostávajú.
A potom nasledoval pobyt - neviem, ako to správne nazvať - v kultúrnej miestnosti, jedálni a telocvični zároveň. Vyplašený sedím za stolom, ohmatávam okolie, ktoré na oplátku robí to isté so mnou. Musím nejako vydržať do 20. hodiny, kedy sa mreže vkusne obložené drevom otvárajú, aby sa pacienti-psychotici z uzavretého oddelenia, ktoré je na prízemí a sčasti aj v podzemí, mohli dostať na otvorené oddelenie na prvom poschodí určené neurotickým pacientom a alkoholikom, lebo práve tam sa nachádzajú izby pacientov. Spomínam si na ubezpečenie primárky, že nemusím mať strach, žeby ma niekto v noci klepol po hlave. Vraj sa to stáva len veľmi, veľmi zriedka. So všelijakými len nie dobrými pocitmi si obzerám svoju izbu, tváre štyroch spolubývajúcich a odhadujem šance na prežitie. Líham si na posteľ, ktorá je neprirodzene mäkká; prehýba sa natoľko, že je na nej možné ležať len na chrbte. Hoci som prvýkrát v živote spal v kaštieli, bola to čudná noc. Pacient Štefan trpí na chronickú čkavku. Nanešťastie ho neopúšťa ani v noci.
Deň druhý
Ráno mi sestrička zasvieti baterkou do tváre a vyzve ma, aby som odovzdal časť vzácnej tekutiny. Vlastne, ako vysvitlo neskôr, chcela odo mňa dve. Po rannej hygiene som zostúpil do dolného uzavretého oddelenia. Na raňajky mám makového slimáka, kakao a maslo, ktoré je naložené na jednom tanieri v štyroch kôpkach. Ale nože hľadám márne. Chvíľu rozmýšľam, čo s tým. Obzriem sa po zaslúžilých pacientoch a očami hľadám radu. Pri susednom stole si pacienti maslo rozotierajú prstami...
Nasledovala rozcvička, ktorú schizofrenik Laco - muž s elegantnou chôdzou - permanentne bojkotuje. Nazval som ho tak preto, lebo má veľmi zvláštnu chôdzu. Ľavou nohou našľapuje normálne na pätu, ale pravou na prsty, čím jeho chôdza dostáva doslova tanečný charakter. Miesto cvičenia sa radšej vyzlečie do pol pása, otvorí okno a vystavuje telo mrazivému vzduchu prúdiaceho do miestnosti. Po rozcvičke sa konala komunita, na ktorej sa rozoberali záchody. Jeden pacient sa posťažoval, že ktosi robí na záchodoch mláky, ktoré znemožňujú ostatným rozumným pacientom prístup k záchodovým misám.
Pacienti odišli na pracovné terapie, ktoré sú od 8,30-11,30. Ja ešte nie som nikde zaradený, preto musím čakať za mrežami. Po obede už môžem opustiť veľkú klietku a odchádzam do pavilónu v strede krásneho parku. Venujem sa maľovaniu a keramickému modelovaniu. Od 16,30 je povolené sa venovať športovým aktivitám. Patrí medzi ne - vzhľadom na zimné ročné obdobie - stolný tenis, biliard, posilňovanie, karty a spoločenské hry, ba i pozeranie do blba.
Pracovné terapie i športové aktivity sú spoločné s pacientkami ženského oddelenia. Kto neverí, že láska sa rodí na najnemožnejších miestach, nech číta ďalej. Venoval som sa akejsi jednoduchej športovej činnosti, keď ku mne pristúpila pacientka Eva. Predtým som s ňou prehodil len pár nevinných slov. Teraz teda prišla ku mne a strčila mi do ruky poskladaný list papiera. Po večeri vyberám z vrecka list a púšťam sa do dešifrovania kostrbatého a detsky neohrabaného písma. Vyznala mi lásku. Vraj sa k sebe perfektne hodíme a budeme navždy šťastní. Zajtra čaká odo mňa odpoveď.
Deň tretí
O pol siedmej ráno som sa postavil do radu a čakám na vydanie holiacich potrieb. Sestrička si každého poctivo zapíše a potom z príslušnej zásuvky si vyberám holiace potreby. Po oholení musím všetko vrátiť.
Po raňajkách som odišiel do pavilónu na pracovné terapie. O niekoľko minút sa v pavilóne objavila Eva. Vysvetlil som jej, čo som vysvetliť musel - že z toho žiaľ nič nebude. Odvtedy ma prestala zdraviť. Až ku koncu pobytu ma opäť pozdravila. Ale to si vraj našla nového frajera.
Štefan - muž, ktorému sa čká - je nadrogovaný. Utlmili mu celé telo, aby sa utlmila aj bránica.
Deň štvrtý
Štefan celý deň leží, je apatický, dostáva infúziu. Ponúkol som mu sucháre, aby do seba dostal aspoň trochu pevnej potravy. Rannú komunitu som absolvoval u alkoholikov. Pani primárka zo ženského oddelenia, ktorá vedie sedenia alkoholikov, sa mi tiež tak trochu zdá na konci s nervami, lebo akosi čudne gúľa očami, povedal by som, že ich neprirodzene vyvracia dozadu.
Na športových aktivitách som hral stolný tenis a prehral všetko, čo sa prehrať dalo. Dokonca aj jasne vyhratý zápas. Znechutene prenechávam raketu inému. Psychotik Vlado - koluje o ňom chýr, že je dvojnásobný vrah - sa ponúkne, že mi zajtra pomôže pri kúpaní. Piatok je veľký deň sprchovania. V duchu ďakujem nebesiam, že odchádzam na víkend domov. Teraz je večer, sedím na chodbe a píšem si denník. Muž, čo sa večne usmieva, sa mi bol pred chvíľou pochváliť s bábikou, ktorú vyhral v tombole. Ubezpečil som ho, že je krásna.
Deň piaty
Tento deň bol veľmi krátky. Na vyšetrovni som si bol po priepustku. V podzemí som si vyzdvihol šaty a odišiel som na víkend domov.
Deň šiesty
Príchod do psychiatrickej liečebne po víkendovej priepustke je už skoro rutina. V podzemných šatniach si pýtam vešiak číslo 6, na ktorom spoznávam svoje sako a nohavice. Idem na izbu, aby som vyčkal do obeda. Je tam aj Štefan, ktorý sa stále lieči. A keďže mám veľa času, začínam Števovi klásť otázky: aké je hlavné mesto Slovenska, na ktorom kontinente leží, s ktorými štátmi susedí, atď. Zistil som, že nič z toho nevie. Rozhodol som sa, že ho začnem učiť. Potom som ho až do svojho odchodu skúšal. Určite sa mi ho podarilo naučiť, že hlavné mesto Slovenska je Bratislava, že slovenský prezident nie je Mečiar ani Havel, že Slovensko neleží v Afrike, ale v Európe. Na vyvrátenie jeho domnienky, že južný sused Slovenska sú Spojené štáty som už nemal síl.
Deň siedmy
Na komunitu som zavítal opäť k psychotikom. Reč sa zvrtla - akože ináč - na záchody. Vina sa zvalila na Vlada. Schizofrenik Laco mal dnes niekoľko zaujímavých vstupov do diskusie. Na adresu Vlada napriklad poznamenal, že nechodí na rehabilitačné cvičenia obratnosti, čo je podľa neho asi dôvodom, že nevie trafiť do misy. Potom sa prešlo na problém chrípok. Vedenie liečebne zakázalo do odvolania návštevy. Laco na margo toho poznamenal, že sestry by mali zavolať ministrovi zdravotníctva, aby uzatvoril hranice so susednými štátmi.
V pavilóne som požiadal jedného pacienta, aby mi napísal báseň. Mám rád výtvory nevšedných ľudí; vzrušovala ma myšlienka, že v ňom objavím Ivana Blatného. Ale to, čo mi napísal, bolo tak neskutočne vulgárne, že báseň je absolútne nepoužiteľná. A tak mi neostáva iné, len sa kochať obrazmi pacientov, ktoré sú rozvešané po chodbách. V pavilóne visí portrét schizofrenika. Na tomto obraze veľmi pochmúrnych a tmavých farieb sú jasne rozoznateľné oči, nos, ústa, vlasy, ale kontúry tváre sú akoby neohraničené, rozmazané a strácajú sa v priestore.
Deň ôsmy
Na športových aktivitách som hral stolný tenis a opäť som všetko prehral. Radšej som si potom ťukol partičku s jedným dedkom-alkoholikom. Konečne ma ovlažil pocit, že ping-pong aspoň trochu ovládam.
Chudák Števo. Začal zvracať, dokonca krv. Akoby nestačilo, že sa nevie zbaviť čkavky.
Deň deviaty
Stačilo mi. Odchádzam. Prevliekol som posteľné prádlo, odovzdal psychiatrickú rovnošatu a obliekol sa do civilu. Primárke a riaditeľovi som som napísal sľúbenú správu. Na mojej poslednej komunite som sa rozlúčil s personálom i úžasnými pacientmi. A oni sa rozlúčili so mnou. Môj počiatočný strach a obavy sa ani v najmenšom nenaplnili. Duševne chorí ľudia žijú svoj život sťažený bremenom, ktoré sa bežnej predstave vymyká. Ale v priestore, ktorý im zostal, sa snažia žiť najlepšie, ako sa dá.
