Spoznal som ho na vojenskom cvičení v severozápadných Čechách. Rozkaz znel vo dvojici strážiť prístupovú cestu do výcvikového priestoru. Strieľalo sa ostrými granátmi zo sovietskych a československých tankov. Nikto nepovolaný nesmel prejsť. Kvôli utajeniu i nebezpečenstvu. Bol chladný november, sneh ešte nenapadol, ale zimu už bolo cítiť v kostiach. Bez akéhokoľvek prístrešia sme päť nocí spali na lôžku z čečiny na kraji lesa.
Stravu a čaj nám vozili vo veľkých varniciach. Strážnych stanovíšť bolo viac, to naše bolo na konci okruhu. Obed prichádzal o štvrtej, večera o deviatej. Mladý nadporučík nám sľúbil, že to s vodičom na ďalší deň otočí a rozdávanie stravy začne u nás. Sľub dodržal a my sme si po dlhom čase užili teplé jedlo. Bol to dobrý chlap.
Pri jednej neskorej večeri pod žiariacimi hviezdami nás prekvapil otázkou: Pánové, umíte rozeznávat souhvězdí na obloze? - Ne, soudruhu nadporučíku. - Ani ja nie, súdruh nadporučík. Nebol sklamaný. Len sa chcel stať žiakom a poslušne počúvať. Jeho bystrý duch sa nevtesnával do uniformy. Zväzovala ho a občas hľadal nepatrný únik z role dôstojníka. Aspoň krátkym rozhovorom s ľuďmi, pred ktorými sa odvážil máličko poodhaliť.
Keďže sme ho o súhvezdiach nemohli poučiť, poučil on nás: Já znám pouze Velký vůz a souhvězdí Orionu. Támhle, podívejte se! Nadporučík ukázal prstom na hviezdnaté nebo: Ty tři jasně zářící hvězdy v jedné řadě, to je pásek Orionu. Držiac v jednej ruke ešus a v druhej lyžicu sme zaklonili hlavy. Tri jasne žiariace hviezdy boli vskutku nádherné. Ich krása bola v hlbokom protiklade s tým, čo nás obklopovalo a čím sme boli pohltení. Sme na vojne, na ostrom cvičení, ďaleko od domova, spávame na posteli z ihličia, je nám zima, sme špinaví, konzumujeme nevalnú armádnu stravu a my upierame oči k hviezdam. Nevnímame ostrú paľbu v diaľke. Všetko je nám jedno. Oriónov opasok sa stal centrom našej duševnej pozornosti. Energia sústredná na univerzálnu hodnotu ľudí magicky zbližuje. Našli sme nečakaný priestor, kde sme si boli o čosi bližší, kde sa zotrel rozdiel medzi frčkami a hviezdičkami.
Nadporučík v živote niečo hľadal. Pripomínal tuláka, čo nespokojný so všednosťou brázdi svety, aby raz doputoval k hranici prijateľného. Hľadal niečo, čo sa nachádza veľmi ťažko, ale čo život vo vzácnych chvíľach ponúka ako dar. A myslím, že nadporučík to na krátky okamih našiel: odrobinku šťastia - v tú noc, na kraji lesa, pod súhvezdím Orióna.
Po krátkom zasnení sa vrátil späť k svojim reťaziam. Let slobody sa skončil. Padli slová rozlúčky a nastúpil do auta, s ktorým odišlo svetlo sprevádzajúce jeho prítomnosť. Zanechal nás osamotených v tme, len v spoločnosti malej baterky a obľúbenca bohyne Artemis...
x x x
Odvtedy poznám súhvezdie Orióna. Vlastne iba jeho opasok. Syn Poseidóna mi stále zostáva utajený pre nedostatok predstavivosti. Ale verím, že tam na oblohe niekde prebýva, že má ruky a nohy, štít a meč. Že opasok sťahuje atletický driek lovca. Nepochybujem o jeho čestnom mieste na nočnom nebi, lebo verím ľuďom, čo ho tam videli na vlastné oči.
