Z východu ma čakala cesta naprieč Slovenskom. Pridal som sa k Poltárčanom, rodine ženícha, a nasadol som do autobusu hostí vracajúcich sa domov. Po pretancovanej noci ma premáhal spánok. Ach, na chvíľu zatvoriť oči a odpočinúť si! Ale Poltárčania mi nedovolili odísť do ríše snov. Celú cestu spievali, hrali na akordeón, nalievali si pohárik za pohárikom. Tí krásni rozradostení ľudia vidiac moje ochabnuté viečka priskočili ku mne ako k chorému na pomoc. Strčili mi do ruky štamprlík a prinútili vypiť medicínu. Podarilo sa, záchranári ma bezo zbytku vyliečili z driemot. Už som sa nebránil novému prílivu nákazlivej radosti a dal som si naliať ešte jeden. A s teplom, čo sa rozlievalo v útrobách, mi hlas výčapníka pripomínal mudrca hlásajúceho životnú pravdu. Nedá sa ináč v takýto veľký deň, len veseliť sa, veď:
Svaďba je svaďba.
