Jeden z nás pritisol hlavu k bočnému oknu na strane vodiča, rukami si zaclonil tvár a odčítaval rýchlosť. „Koľko ťahá?“ – „Dvesto... dvestoštyridsať!“ Závratná rýchlosť. Pre autá našich otcov – Škodovky, Wartburgy, Trabanty, Lady, Žiguláky, Moskviče, Zastavy, Dacie a poľské Fiatky – to bolo čosi nepredstaviteľné. Auto zo Západu sme vnímali ako posla z iného sveta. Učebnice občianskej výchovy ho nazývali prehnitým kapitalizmom. Tá hniloba sa nám páčila a vôbec nesmrdela; liahli sa z nej krásne a rýchle autá.
O ten rozdiel v rýchlosti medzi západným autom a vozidlom vyrobeným v socialistickom tábore išlo. Presne o ten rýchlostný rozdiel sme vnímali Západ pred nami. Videli sme iba jeho chrbát a zdal sa nám zúfalo nedosiahnuteľný. A tak veľmi sme ho chceli vidieť, na chvíľu sa doň ponoriť. Uvidieť aspoň raz ten farebný svet reklám, prebytku a rýchlosti.
Odvtedy sa veľa udialo a naša krajina sa premenila na Západ. Všetkého máme dosť: reklamy, prebytku i rýchlosti. Preto sa dnes už na tachometre nepozerám. Nie je pre mňa rozhodujúce, ako rýchlo sa niekam dostanem, ale či mi stačia sily na dosiahnutie cieľa. Netúžim po šialene rýchlej jazde na dlh, pri ktorej tachometer života ukazuje hodnoty nad jeho možnosti. Na ukazovateľoch sledujem údaj o spotrebe duchovného paliva, aby som nezapadol na polceste.
A nevadí mi, že aj naďalej vidím chrbty uháňajúce predo mnou.
