remember 1948 - 1989

Keď pomerne nedávno zomrel bývalý viceprokurátor Štátnej prokuratúry Anton Rašla, ktorý podobne ako Karel Vaš prispel koncom 40. a začiatkom 50. rokoch k nejednej justičnej vražde, médiá si spomenuli len na skutočnosť, že bol žalobcom v prípade J. Tisa. Že ako prokurátor pomáhal dostať na šibenicu Jaška, Kalinaja, Púčika, Tunegu, Tesára (o. i. bol od roku 1949 referentom pre trestné veci proti duchovným), médiá akosi pozabudli. Rašlu neskôr (podobne ako Vaša) zomlel systém, ktorý pomáhal budovať a odsedel si rok vo väzení. Po rehabilitácii sa však vrátil na právnickú fakultu UK vychovávať ďalších komunistických prokurátorov a sudcov, pôsobiacich v súdnictve dodnes. Na UK učil dlhé roky trestné právo Ivan Gašparovič, ktorý si tiež vyberá poradcov z radov prokurátorov, ktorí posielali za mreže nevinných (pozri http://www.tyzden.sk/nazivo-doma/stat-zlocincov.html ) a boli ich ochotní poslať aj na šibenicu.

Prípadov ako horeuvedená rodina z Kroměřížska boli aj u nás na Slovensku desaťtisíce. Niekomu zobrali byt a presídlili ho na koniec republiky do polorozpadnutej chatrče, inému znárodnili statok, ďalšieho umiestnili do tábora nútených prác, alebo rovno do väzenia. Cirkvi vzali všetko, kňazov a rehoľníkov pozháňali ako dobytok, internovali do táborov a tích odbojnejších do väzenia. Zopár biskupov odsúdili na doživotie. Potom celú krajinu obohnali drôtom napusteným elektrinou. Áno, stačí jednu päťročnicu venovať zničeniu životov zopár desiatkam tisícom ľudí, aby tí ostatní (až na zopár výnimiek) ostali ticho.

Ešte horšie však je, že mnohí režimom potrestaní ľudia po 89. neboli schopní prijať zmenu. Stretol som takých osobne. Režim z nich urobil zastrašené, rezignované trosky a túto mentalitu preniesli na svoje deti. Ani sa im nečudujem, kto mlčí, prežije. Kedysi prenasledovaní cirkevní predstavitelia* si podávali v 90. rokoch ruky s komunistom Mečiarom, dnes si jej predstavitelia podávajú ruky s komunistom Ficom (s Ficom verejne obdivujúcim priameho likvidátora cirkvi v 50. rokoch V. Clementisa). Slovenská spoločnosť nebola schopná sa efektívne vyrovnať s nespravodlivosťou, v ktorej žila dlhé desaťročia. Vládnu nám bývalí komunisti a nimi vychovávaní kariéristi bez chrbtovej kosti, platení postmečiarovskou oligarchiou s komunistickou minulosťou, využívajúcej služby bývalých členov ŠtB, súdi nás komunistické súdnictvo, dozoruje komunistická prokuratúra fungujúca podľa sovietskeho modelu od 50. rokov bez zmeny, vážnosti a finančného ocenenia sa u nás dostáva prostredníctvom štedrých výsluhových dôchodkov bývalým príslušníkom ŠtB. Zato politickí väzni... škoda slov. Nechcem robiť paniku, ale neznamená to náhodou, že žijeme v komunizme? Len s trochu inou rétorikou? Už nie Gottwald, ľud a všetkým patrí všetko, Husák, ľud a so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, ale Fico a sociálne istoty? Už nie Sovietsky zväz a snaha byť dobrým komunistom, ale Európska únia a snaha byť dobrým európanom? Nech to stojí, čo to stojí, aj pád ťažko vybojovanej vlády, ako sa zhodla tzv. pravica (česť výnimkám) a spoločne s Ficom zadĺžila budúce generácie Slovákov až nad hlavu príspevkom do Eurovalu, aby sa mohli vopchať Bruselu tam, kam sa pchali komunisti Moskve?

Pravicová politická scéna je v rozklade. Gorily, šašovia a zlodeji, väčší, či menší, sa bijú o zbytky padajúce z Ficovho stola. Politici KDH by nemali problém ísť so Smerom kedykoľvek, Nová väčšina sľubuje ľuďom "právo na prácu", iniciátori Occupy GP žiadajú znárodnenie strategických podnikov... komunistické slogany, ktoré v praxi nefungovali, sa vracajú do módy. Vrátiac sa o pár rokov dozadu, máločo pôsobilo trápnejšie ako Šťastný (večne bojujúci proti Širokému) na predvolebnom bilboarde s kariérnym komunistickým diplomatom Kukanom, ktorý slúžil KSČ podobne ako rozviedčik Široký. Kukan bol navyše osobou oficiálne reprezentujúcou totalitný režim...

Slovensko stále má veľkú mieru slobody. Slobodu voliť, akú takú slobodu slova. Diskusia o komunistickej minulosti žijúcich prokurátorov a sudcov na Slovensku však de facto neexistuje. A ak áno, je okamžite likvidovaná zo strany dotknutých. Určite si spomeniete na súdny spor Harabin vs. denník SME, v ktorom Harabin vyhral odškodné 33 tisíc eur za článok pojednávajúci o odsúdení kňaza Cyrila Janíka v roku 1985.

Slovensko má čiastočne aj ekonomickú slobodu. Po približne desaťročnom období rovnej dane ju začala znižovať Radičovej vláda absurdnou "daňou z Fica" a súčasná Ficova vláda tento trend využila v ešte väčšej miere. Vyššie dane a väčšia byrokracia nikdy neznamenali väčšiu slobodu, práve naopak. Garota sa sťahuje a každému človeku musí byť jasné, že čím viac peňazí štát človeku zoberie, tým menej slobody (nielen ekonomickej) mu necháva.

Od prenasledovania slušných ľudí predstaviteľmi komunistického režimu sme sa nakoniec prepracovali k stupňujúcemu sa vykorisťovaniu slušných ľudí tvoriacich hodnoty politikmi zvyšujúcimi dane. Oba príklady sú o peniazoch. Komunisti museli po februári 1948 násilne ukradnúť ľuďom všetko, aby si mohli kupovať nohsledov a rozdeliť zastrašeným občanom druhej kategórie toľko, aby prežili (keď neposlúchali, nemali šancu nájsť si prácu v krajine so 100% zamestnanosťou). Urobili to naraz, rýchlo a efektívne, kdežto dnešní socialisti zvolili metódu postupného varenia. Fico od nového roku zrušením rovnej dane zobral produktívnym ľuďom opäť trochu viac, aby si mohol kúpiť hlasy dôchodcov, ktorých z roka na rok pribúda, dať istoty tým správnym ľuďom a zalíškať sa Bruselu prispením na nezodpovedné štáty EU. Nehovoriac o znásilňovaní zákonov s pomocou pohrobkov komunizmu a mečiarizmu, či už vo funkciách prezidenta, prokurátorov, alebo sudcov.

Budúcnosť sa nejaví práve žiarivo. Klesajúca pôrodnosť, zlá vymožiteľnosť práva, zadlžovanie, starnutie populácie, zvyšovanie ekonomickej neslobody, neokomunistické "elity" na čele... A keďže ľudstvo sa pravidelne dopúšťa rovnakých chýb, nejaký -izmus si nás pri súčasnom vývoji veľmi rýchlo nájde. A väčšina z nás si bude tiež musieť nejaký nájsť. Najlepšie masochizmus.

*oprava, pôvodný text (Kedysi z časti prenasledovaná, no z časti aj s komunistami kolaborujúca cirkev etc.) bol výrazne historicky nepresný, kolaborácia sa týkala iba hnutia Pacem in Terris, ktoré nereprezentovalo katolícku cirkev.