Dôvera
Existuje zvláštny moment v živote každého pacienta.Moment, keď pochopí, že jeho zdravie už nie je v jeho rukách.
Ležíte na posteli, oblečený v nemocničnej košeli, a okolo vás sa pohybujú ľudia v bielych plášťoch. Oni rozumejú snímkam, výsledkom, latinským názvom diagnóz. Vy rozumiete len jednej veci – bolesti.
A tak urobíte to jediné, čo môžete.
Začnete veriť.
Po prvej operácii som si myslela, že to najťažšie je za mnou. Lekári predsa vedia, čo robia. Tak sme vychovaní. Veriť im.Lenže doma som veľmi rýchlo pochopila, že niečo nie je v poriadku.V spálni som nedokázala spať. Posteľ bola príliš nízka. Dostať sa do nej znamenalo boj s vlastným telom. Presťahovala som sa do detskej izby. Potom do obývačky.Noci sa zmenili na nekonečné hodiny hľadania polohy, v ktorej by bolesť aspoň trochu ustúpila.Nedokázala som si ani poriadne ošetriť ranu. Aj obyčajné prelepenie obväzu bolo zrazu nad moje sily. Točila sa mi hlava. Bola som tak slabá, ubolená, zúfalá. Potom prišli horúčky. Už som strácala prehľad v tom, kedy som si dala poslednú tabletku. Štyri dni doma a bolesti, ktoré sa nedali ignorovať.Stále som nedokázala normálne chodiť.
Nakoniec musela prísť pohotovosť.
A napriek tomu všetkému som stále počúvala tú istú vetu:„Všetko je v poriadku.“ Tak to po operácii býva. Vydržte, bude dobre.
Nebolo .
Zas som bola v ambulancii zoči voči mužovi- lekárovi, ktorý všetky moje slová otáčal na výčitky
Videl, že ma do tej miestnosti doslova dovliekli. Nohy zostávali za mnou ako handrovej babike a s pravou nohou je to tak doteraz. Občas mi pri chôdzi zostane zabudnutá. Podotýkam, že ešte nemám ani 50 a už ma všetci pripravili na to, že to tak zostane. A bude horšie. Aspoň v tomto mám jasno.
„Vy ste pred operáciou?“ spýtal sa.„A prečo idete až teraz?“Preštudoval dokumentáciu a poslal ma na lôžkové oddelenie.
Zbláznim sa . Veď to akoby ma posielal pešo z Bratislavy do Košíc. Čo nevidel ako som do tej ambulancie prišla??
V tej chvíli som si uvedomila zvláštnu vec.Pre lekára som bola jeden pacient z mnohých. Ja viem, že si nemôže budovať vzťah s každým pacientom, ale hovoriť so mnou menej arogantne by mohol. Mali v rukách celý môj budúci život. Poslali ma do čakárne, vraj niekoho z oddelenia pošlú po mňa.
V čakárni som čakala viac než hodinu. Nemohla som si sadnúť. Po operácii to ešte stále nebolo možné. Stála som opretá o stenu a snažila sa vydržať bolesť. Miestami som už omdlievala. Nakoniec prišla sanitárka s nemocničným lôžkom. Ešte pol hodiny premýšľala, ako sa s tým lôžkom do tej čakárne vôbec dostane.
"No len aby ma neviezla už rovno do márne" - , keď som pozrela na kolieska Dve boli vo vzduchu a dve na úzkom schodisku Posteľ stála krivo. Už mi to bolo všetko akosi aj jedno. Hlavné , že už nemusím stáť.
Magnetická rezonancia potom ukázala niečo, čo by ma ani vo sne nenapadlo.Z jednej vysunutej platničky boli zrazu tri.Primár bol nahnevaný. Lekár, ktorý ma operoval, bol odmeraný. Slová z neho vychádzali pomaly, akoby každé vysvetlenie bolo nepríjemnou povinnosťou. Nevedel to pred primárnom ani obhájiť tak sa vyjadril, že som mala ležať a nie hneď vysávať a upratovať. Tam niekde medzi riadkami zaznelo, že chyba je vlastne na mojej strane.Už som začala o sebe pochybovať aj ja.
Možno som naozaj niečo urobila zle.Možno som sa zle pohla.Možno som nedodržala pokyny. Možno....možno som aj vysávala a neviem o tom !! Toto sa naozaj deje iba mne?! Nasledovala druhá operácia.Na pár dní sa zdalo, že sa veci zlepšujú. Chôdza bola o niečo istejšia. Bolesť ustúpila.Ale ten vnútorný pocit nezmizol.Niečo stále nebolo v poriadku.
Pri kontrole mi lekár povedal, že som na seba príliš citlivá. Že sa príliš sledujem. Že by som možno mala navštíviť psychiatra.Je zvláštne, ako rýchlo sa z pacienta môže stať problémový pacient, keď sa nevzdáva otázok.Keď cíti, že jeho telo hovorí niečo iné než lekár.
Nakoniec som sa rozhodla urobiť krok, ktorý by možno mal urobiť každý človek keď cíti, že odpovede neprichádzajú.
Vyhľadať druhý názor.
Iná nemocnica.Iné mesto.Iný neurochirurg. Ten istý snímok. Po prvom vyšetrení ma okamžite hospitalizovali.Tretia operácia bola urgentná.Lekár mi povedal vetu, ktorá mi zostala v pamäti:
„Bez tejto operácie by ste sa už pravdepodobne nikdy nepostavili na nohy.“Operácia trvala štyri hodiny.Moju chrbticu museli doslova zošróbovať, aby držala. Môj chrbát už bol samá jazva Keď sa dnes občas vrátim k tým snímkam, stále mi napadne jedna otázka.Ako je možné, že dvaja lekári sa pozerajú na ten istý obraz a vidia v ňom úplne inú realitu?
Jeden vidí problém.Druhý vidí pacienta, ktorý si vraj za všetko môže sám.A niekde medzi týmito dvoma pohľadmi stojí človek ktorý len dúfa, že ešte bude chodiť.
Tak málo.
A pritom tak veľa....
