Po návrate z kúpeľov som dúfala, že sa môj stav konečne začne zlepšovať.Lenže namiesto toho som mala opäť ten známy pocit.Ten tichý hlas niekde vo vnútri, ktorý mi už niekoľkokrát v živote našepkával, že sa niečo kazí.Bolesti sa zhoršovali.Opiáty mi lekári postupne zvyšovali.Neuropatia v pravej nohe bola čoraz výraznejšia. Niekedy mi noha jednoducho „zaostala“, akoby nepatrila k môjmu telu. Nedokázala som ju ovládať tak, ako by som mala.
A tak sa začal ďalší kolotoč vyšetrení a hľadania pomoci. Lenže tentoraz bol svet akýsi zastavený a dostať sa k lekárovi bolo zrazu oveľa ťažšie.Nová neurologička sa snažila pomôcť. Dostávala som infúzie, jednu za druhou.Okrem toho, že som bola celá zavodnená, som však necítila žiadnu úľavu.Ak by niekto z vás, milí čitatelia, vedel o niečom, čo by mohlo pomôcť pri takejto bolesti, bola by som vďačná za každú radu.Pretože úprimne — už som naozaj nevedela, čo robiť.
Jedným z návrhov bol neurostimulátor.Lekár, ktorý mi robil poslednú operáciu chrbtice, v tom však až taký dobrý nápad nevidel. A ja som zrazu stála medzi dvoma názormi.Potrebovala som počuť jasné „áno“ alebo „nie“.Lenže namiesto toho často prišlo len pokrčenie plecami a veta:„Skúste.“Lenže ja nie som lekár.Ja som pacient, ktorý sa v bolesti chytá každej slamky. A keď vám niekto povie len „skúste“, neviete, ako sa rozhodnúť.Aspoň trochu mi pomohlo prichádzajúce teplejšie počasie.Keď som už opustila byt a horko-ťažko zvládla schody, chcela som zostať vonku čo najdlhšie.
Bola jar.Chcela som si aspoň naplniť truhlíky a zasadiť niečo, čo mi bude robiť radosť.Máme doma psíka. Krásnu vlčicu, ktorá akoby vždy vedela vycítiť, keď človek nemá dobrý deň. Vždy ma vítala pri bránke, keď som sa vracala z nemocnice.Aj v ten jarný deň som sa z nej chcela tešiť.Bežala po dvore a nevedela, čo mi skôr prinesie.Cesty sa nám skrížili.A v jednej sekunde mi zozadu podobrala nohy.Pamätám si len zvuk.Praskanie kostí v mojom ľavom členku.Letela som na zem, priamo na dlažobné kocky.Ona stála vedľa mňa a pozerala na mňa s takým smutným pohľadom, akoby presne vedela, že sa stalo niečo zlé.Možno viac než zvedavá suseda za záclonou, ktorá síce pohla závesom, ale na pomoc neprišla.V tom šoku som ani necítila bolesť v nohe. Celou silou som na ňu tlačila rukou. Bála som sa ju pustiť.Viac než členok ma desil chrbát po operáciách.Už som nevládala ani plakať.Sused z vedľajšieho dvora, ktorý pracoval v záhrade, počul moje volanie o pomoc. Preskočil plot a snažil sa ma dostať aspoň z ostrého jarného slnka.Ale ja som sa bála postaviť.Chcela som, aby jediný človek, ktorý so mnou pohne, bol lekár.Keď som volala záchranku, zložili mi telefón hneď, ako počuli, že som si zrejme zlomila členok.„Nebudeme predsa posielať sanitku ku každému výronu,“ zaznelo.Ani som nestihla vysvetliť, že sanitku volám kvôli chrbtici. Že som len pár mesiacov po troch operáciách a bojím sa pohnúť.A že pravá noha je znovu ako z gumy.Sanitku som dostala až na tretí pokus.Na urgente mi urobili röntgen chrbtice. Zdalo sa, že sa nepohol.Aj keď pravá noha bola stále nehybná, snažila som sa riešiť tú druhú — zlomenú.Nielenže bola vyvrtnutá.Zlomila som ju na štyrikrát.
Na urgente sa odohrala zvláštna scéna. Sanitár sa postavil za mňa, chytil ma za ramená a pritiahol k sebe. Lekár si členok ešte raz pozrel.Na akýsi tichý signál mi ho prudko napravil.„Tak… to by sme mali. Už len operácia.“Operácia?Zasa?Členok mi medzičasom opuchol tak, že bol veľký skoro ako moja hlava.Stalo sa to o desiatej dopoludnia.O štvrtej popoludní som bola stále na urgente.Na krátke predoperačné vyšetrenie a EKG som čakala štyri hodiny. Členok pulzoval bolesťou a chrbát nezaostával.Poprosila som ľudí, či by mi uvoľnili dve sedadlá.Ležala som tam v bolestiach, bez liekov, bez jedla. Len s fľašou vody.Lieky som mala v taške na izbe.Lenže ja som bola o dve poschodia nižšie.Nedalo sa stáť.Nedalo sa sedieť.Nedalo sa ležať.A chodiť už vôbec nie.Na izbu som sa dostala až o deviatej večer.Na nohe sadrová dlaha.Bol štvrtok. V piatok už boli operácie naplánované, takže som musela čakať.Pri neuropatii ma najviac bolela pravá noha — tá, ktorá mala byť pokojne položená na posteli. Úľavu som cítila len vtedy, keď som ju spustila dole.Lenže ľavá zlomená noha musela byť kvôli opuchu vysoko a chladená.Štyri dni ležať v tejto polohe bolo nad moje sily.Operáciu naplánovali na pondelok.Lenže telo bolo vyčerpané.Bola som anemická, chýbalo mi železo, vitamíny. Museli mi podávať krvné konzervy. Operáciu museli odložiť.Keď sa môj stav stabilizoval, operovali ma až v stredu.Ujal sa ma lekár, ktorý v našom meste ako zdravotník spolupracoval s futbalistami.Bol milý, usmiaty a ľudský.Po všetkom, čo som zažila predtým, to bol malý kúsok svetla v tých dňoch.Aj tak ma však viac než samotná operácia desilo to, čo bude potom.Jedna noha ako končatina handrovej bábiky.Druhá v sadre.Spať sa nedalo.Jedna noha na troch vankúšoch, druhá zvesená z postele. Bez šance otočiť sa na bok alebo na brucho.Psychicky som bola len veľká kopa nešťastia.Snažila som sa aspoň trochu cvičiť.Tak, ako mi hovorili.Ale všetko bolelo.Každý pohyb, každé otočenie, každý pokus postaviť sa bol malý boj, ktorý som často prehrávala ešte skôr, než sa začal.
Postupne sa zo mňa vytrácal úsmev.Iskričky v očiach.Zrkadlo mi ukazovalo ženu, ktorú som skoro nespoznávala.O osem kilogramov menej.Vpadnuté líca.Svaly, ktoré slabli rýchlejšie, než som dokázala zastaviť.Najťažšie však bolo vidieť vlastnú rodinu.Znova ma videli ležať.Znova videli mamu, ktorá nevládze.Ženu, ktorá kedysi všetko zvládala, a zrazu potrebuje pomoc aj pri najobyčajnejších veciach.Bez nich by som to nezvládla. No práve toto bolelo ešte viac, že ma takto vidia.A niekde hlboko vo vnútri sa začalo ozývať niečo, čo som dovtedy nepoznala.Nie len bolesť tela.
Ale únava zo života, ktorý sa zmenil na nekonečný kolotoč nemocníc, operácií a otázok bez odpovedí.Začala som strácať úsmev.Začala som strácať iskru.A niekedy… aj chuť ďalej bojovať.Sedela som potichu, počúvala vlastné myšlienky a v hlave sa mi stále vracala tá istá otázka.Jednoduchá.Krátka.
Ale ťažšia než všetky diagnózy dokopy.Kedy sa toto konečne skončí?
