Popadané lístie.

Mám pomalý krok o ktorom si myslím, že je istý. A pes si ma vôbec nevšíma.
Ale ja si všímam, že nemá náhubok a ani obojok.
Rukou vo vrecku žmolím papierik. Je to lístok z autobusu číslo deväť.
Úplne mi vypadlo kam som chcel ísť, tak som radšej vystúpil.
Vraciam sa späť odkiaľ som prišiel. Celkom zábavná činnosť, keď človek nemá nič iné na práci.
Ten pes aj napriek tomu, že je starý a sivý vyzerá pekne. Pôsobí tak múdro a priateľsky.
Veď sa aj vraví: pes najlepší priateľ človeka. Tak to nejako asi bude.
Z krabičky som premiestnil cigaretu do úst. Zapaľovač si zabojoval chvíľu s vetrom a fajčím.
Na popadané lístie dopadá z balkóna na treťom poschodí biela košeľa, ktorú doma nezadržal štipec.
Pes si ju všíma, pomaly sa k nej priblíži a oňucháva.
Z toho istého balkóna sa vykláňa žena a prosí ma či by som jej tú košeľu nepriniesol. Je mladá, celkom pekná a bez jednej košele.
To je hneď vidieť. Prečo nie vravím si.
Medzi tým sa pes do košele zahryzol. Prikročil som k nemu.
Daj tú košeľu psíček. Chytil som druhý koniec a ťahám.
Žena z balkóna si myslí, že by som ju nemal dotrhať. Ale to psisko ju nechce pustiť.
Áu, už ju pustil, ale zato chytil moju ruku. Na starého orecha má riadny stisk.
Kdesi mi vypadla cigareta a ja padám za ňou. Zvalil ma na zem a hryzie kde dočiahne.
Je to divný pocit. Pravú ruku necítim a ľavou pátram v tráve po spadnutej cigarete.
Dosť to celé bolí.
Teraz mi pre zmenu kusol do tváre.
Ešte som si stihol všimnúť, ako žena na balkóne zašla dovnútra. A potom sa mi do očí vliala krv. Tak to divne trhá, ako keby sa vo mne niekto nožom špáral.
Po chvíli som si uvedomil, že to vlastne ani tak veľmi neboli. Jednoducho som si zvykol.
Človek si vždy časom zvykne.
Á mám tú cigaretu. Už je dobre.
Dofajčím a pôjdem.