Čo sme kto za ľudia

Ale predsa, čosi mi udrelo do očí. Chalanisko ozrutného vzrastu a aj vzhľadu a ak k tomu pripočítame vyholenú lebku dostaneme celkom jasný zaver. A hneď na prvý pohľad bolo badať, že je riadne ožratý. Značne ho prezrádzal kolísavý postoj. Alebo skôr výkyvy s miernymi náznakmi rovného státia.
V jeho tesnej blízkosti sedeli instantný RAP-eri, ktorí by za iných okolností tomuto priestoru vládli hlasitým a vulgárnym sa správaním. Ale teraz nie sedeli tam ako poslušne a tiché deti.
Aj fajčili len tak jemne potichu a pohľadmi si strážili špičky topánok. Boli smiešny.
Ale smiešny nebol veľký chlapec s holou hlavou a mohutným obočím, ktoré ešte viac vynikalo.
Naklonil sa nad jedného krotkého baránka a húpal sa striedavo k nemu a od neho s cigaretou v ústach, čo mu poskytla krabička, ktorá už ležala pokrčená na chodníku.
„Hovädo“ pomyslel som si. A dobre som ho sledoval čo bude robiť.
Všímal som si ako sa okolitý dav snažil tohto výtržníka nevšímať.
Cigareta mu už horí, začína nadávať a vykrikovať na chlapca čo mu pripálil cigaretu alebo nadával len tak do vetra?
Začal sa motkať po zastávke chodil okolo ľudí, ktorí odvracali zrak a tvárili sa, že tam nie je a že sa nič vlastne nedeje. A on nadával.
Rozmýšľal som prečo mu nik nič nepovie, prečo mu ja nič nepoviem?
Prečo sa tak veľa ľudí bojí takéhoto nedokojenca, vagabunda? To mu určite iba dodáva odvahy, a má potom pocit že je nedotknuteľný.
Môže si robiť čo len chce nič sa mu nestane. Je boh.
A my mu k tomu len pomáhame.
"Ha možem vám nadávať, môžem vás biť a vy nič", iste si myslí.
A potom takýto kus. Vám znásilní dcéru, alebo ubije syna. Prečo? Preto lebo môže, lebo sa mu chce.

A pokračoval tak, že sa nahol nad staršieho pána, ktorý sedel na lavičke a sypal naňho nadávky a vyhrážky. Pán sa snažil nevšímať si ho. Vo mne to vrelo a to nie som agresívny človek. Sakra ľudia je nás tu 40 a on iba sám prečo sa ho bojíme? Stačilo by keby ho niekto okríkol a potom ešte niekto ďalší. A aby sme mu ukázali, že sa ho nebojíme a že si nemôže robiť čo chce.
Len smola je, že nik nemá istotu, že sa ho niekto zastane.
Každý sa spolieha na toho druhého, každý si povie mňa sa to netýka, nie je to moj problém.

Zrazu som si uvedomil, že ma niečo ťaží v ruke. Stan, hm celkom pevný a ťažký. Až som sa sám seba zľakol, naozaj by som to dokázal? Áno! Ak by sa niekoho dotkol zahnal by som sa a udrel. Naozaj to vo mne vrelo.

Vláda a štát nám svojimi rozhodnutiami ničia a sťažujú život.
Veľké a bohaté spoločnosti nás oberajú o peniaze. Veď ako keby to nebolo dosť, ešte takýto magori. Zaujímalo by ma, kedy to v takom bežnom človeku prekypí a pukne. Kedy sa to v ňom, v nás zlomí? Máme zle pochopenú demokraciu to je daň za našu hlúposť, každý chce byť pánom, každý chcem vládnuť a mať moc.
Prišli nejaké autobusy. RAP-eri zahasili cigarety a naskákali do svojich čísel.

Opilec sa pridružil k nejakej dievčine. Pôsobil už krotko. Napadlo ma zavolať políciu, ale načo, kým prídu. A prišiel môj autobus č. 80. Nastúpil som. A opitý chalan po čase cez clonu, ktorú mu alkohol vytváral na očiach tiež rozlúštil číslo autobusu. Áno poctil náš spoj svojou prítomnosťou. Stal na schodoch pred dvermi. Celú cestu striedavo nadával na niekoho imaginárneho s ktorým viedol rozhovor a búchal hlavou o sklo na dverách. Prial som si aby nevydržalo. Málo kedy sa mi však stáva to čo si želám.
Sem tam sa tupo zahľadel na panie, ktoré stali vedľa neho a počastoval ich prívetivými pozdravmi a lásky plnými slovami.
Keď už, ale začal pľuť na dvere autobusu som nevydržal a opýtal sa ho či sa nevie ovládať?
Zamrmlal len: „to čo si povedal?“ A obzeral sa netušiac z ktorej strany to išlo.
Myslím si, že vtedy by stačilo, keby ho ešte niekto ďalší upozornil a potom ešte ďalší.
Nestalo sa tak, škoda.
Kamienok, ktorý som hodil do vody nevytvoril žiadne kruhy.
Konečne som s priateľkou vystúpil. On vystúpil tiež, skôr vypadol.
Takže toto býva kdesi blízko nás no to mám radosť. Pomyslel som si. Budem si naňho dávať pozor a trochu ho sledovať. Bolo by fajn vytvoriť takú fungujúcu občiansku domobranu.

Lebo takáto zberba nám ničí majetok, rozbíja výklady, sklá vo vchodoch, niektorý si myslia že sú "graffitáci" tak striekajú svoje nevkusne a škaredé podpisy na steny a dopravné prostriedky.
Podpísať sa viem aj ja a nikomu sa s tým nechválim.
Navrhujem, aby sa nad každé takto počarbane miesto vyvesila tabuľa s nápisom „Umelecká galéria primitívov“
Nedávno som počúval rozhovor v rádiu s jedným sprejerom, ktorý to obhajoval ako umenie.
Pozrite si steny historických domov v podhradí. Podla mna je to arogancia umenia a historických pamiatok.

Keď tak veľmi túžia vyjadriť svoje „umelecké“ cítenie, tak nech to povedia doma rodičom určite ich vnútorné pnutie pochopia a podporia. A nech doma si rozbíjajú okna, dvere. Nech mame a otcovi v spálni vymaľuje stenu svojimi podpismi nech sa vo svojej izbe realizuje. Som zvedaví ako sa potom bude v takom bordeli cítiť. A čo mu na to povedia rodičia. Namiesto povybíjania okien na vlakovej súprave a postriekania MHD nech sa vyblázni na otcovom aute. Určite bude naňho pyšný a zvýši mu vreckové. A nám ostatným, klesnú ceny za cestovné.
Alebo aspoň manažment v MHD by mal pekné Vianoce.

Keď prídu domov sú dobrí a poslušní chlapčekovia. A ich mamy si myslia, že si holia hlavu preto lebo začali predčasne plešatieť.

©Pa4k