Predstavte si spomenutú čivavu pri členkoch a pri nej poriadnu dogu, ktorá Vám hľadí priamo do očí. Za rádovo tisíc rokov ľudského pôsobenia a vyberania vhodných čŕt sme vytvorili plemená, ktoré sa prakticky nemôžu krížiť. Vytvárame umelo nové druhy, populácie zvierat so spoločným predkom, ktoré už ale geneticky takmer neprichádzajú do kontaktu. Fakt, že mnohé pochádzajú iba z niekoľkých jedincov so žiadanou črtou (vysoký/nízky vzrast, rýchlosť, farba a štruktúra srsti ...) im spôsobuje množstvo závažných genetických ochorení a porúch. Umelo sme obmedzili genetickú rôznorodosť psovitých a toto je daň. Evolúcia života mala na prácu oveľa, oveľa viac času. Nepostupuje cielene, zato eliminuje prírodným výberom vetvy s vážnymi poruchami či neschopné v danom prostredí prežiť. Keď si celé dejiny selektívneho šľachtenia psov ľuďmi (teda rádovo 1000 rokov) predstavíme ako 1cm, vývoj života na Zemi by zodpovedal vzdialenosti z Trnavy do Piešťan (asi 35km).
V roku 1928 sa Flemingovým objavom Penicilínu začali dejiny iného selektívneho šľachtenia. S použitím prvých antibiotík (ATB) na hubenie rôznych druhov baktérií, ako sú stafylokoky, streptokoky, bacily a podobne, sme začali ovplyvňovať aj ich evolučné pochody. V dekádach po objave nás antibiotiká vyliečili z odporných, často smrteľných chorôb, no ich masová produkcia a neuvážené predpisovanie, pretrvávajúce do dnešných dní, si začínajú vyberať svoju daň. Doslova sme si vyšľachtili baktérie voči týmto liekom odolné.
Ako vlastne ATB baktérie zabíjajú? Najčastejšie im liečivo zabráni vytvoriť si bunkovú stenu. Tá im dosť chýba, a tak zahynú. Niektoré lieky u nich dokážu priamo spustiť programovanú predčasnú bunkovú smrť. Zaujalo ma, že na to, čo dokáže, nie je molekula Penicilínu chemicky extrémne komplikovaná. Je to vlastne len spojenie dvoch základných aminokyselín: cysteínu a valínu. Z nich, a im podobných, sa skladajú všetky bielkoviny našich tiel. Asi aj vďaka tomu je takáto zlúčenina účinná proti baktériám, ale nie je vážne toxická pre človeka.
Predstavte si teraz seba, ako ležíte v horúčkach so zápalom priedušiek. V nich prebieha párty miliárd, väčšinou nepriateľsky naladených, baktérií. Po tom, čo sa namnožili z pár tisíc kusov obsiahnutých v slinách šéfa, ktorý na Vás doobeda prskal, v príhodnej chvíli vyhodnotili chemicky svoju silu a spustili útok. Ako odvetu užijete Penicilín. Baktérie kapú po miliónoch. Niekoľko málo z nich ale dokáže vďaka pôvodne náhodným mutáciám Penicilín rozložiť, alebo šťastnou zmenou svojich génov a následne enzýmov zabrániť jeho naviazaniu na správne účinné miesto. Čo bude výsledkom? Kým drvivá väčšina druhov baktérií skutočne zahynie, Váš zápal priedušiek prežije práve populácia takýchto rezistentných mutantov. Na opätovný útok je ich málo, tak tiahnu ďalej. Keď ATB užíva väčšina z nás, šľachtíme si týmto spôsobom odolné, rezistentné druhy mikróbov. Nestačí ani, že vy osobne ich neužívate často, iní áno a tu ide o celkové populácie baktérií, ktoré v ľudskej populácii úspešne prežívajú ďalej. Najbližšie sa teda nakazíte zmesou, ktorá bude obsahovať o čosi viac rezistentných jedincov ako minule. Nehovoriac o situácii, keď ide o infekciu vírusovú. Vtedy sa, ako je známe, ATB míňajú celkom účinku a v najlepšom prípade liečia sekundárne problémy po hlavnej invázii vírusov, ktoré si z lieku nič nerobia.
Tak sa stalo, že kým v roku 1943 bol Penicilín fantasticky úspešný a masovo produkovaný aj užívaný, o necelých 10 rokov už bolo 40% bakteriálnych druhov voči nemu odolných. V roku 1960 to už bolo 80% a dnes je pôvodný Penicilín prakticky neúčinný a musel byť nahradený inými ATB, ktoré baktérie ešte nepoznajú a dokážu ich teda zahubiť.
Antibiotiká už zachránili milióny životov a nemali by sme sa ich vzdať. Sú a zostanú mocnou zbraňou proti neustálym inváziám mikroorganizmov. Ľudstvo ale dostáva lekciu z toho, že mocné zbrane sa nemajú používať bezhlavo a neuvážene. Ich zneužívaním totiž môžeme jednak nechtiac posilniť protivníka (patogénne mikroorganizmy), ale aj zahubiť drobných, životne dôležitých pomocníkov - prospešné kultúry baktérií v našich telách. O nich viac v blogu Márie Džunkovej.
Zostáva len na nás, či sme poučiteľní.
P.S. 10.4. - práve som si so záujmom prečítal tento veľmi zaujímavý rozhovor na tému ATB.
