Každý rok to bol rovnaký rituál. Na jar sme pripravili deväť, či desať vriec „sadziakov“. Potom prišiel chlapík s koňom, ktorý ťahal za sebou pluh. Do vyoranej brázdy sme v pravidelných vzdialenostiach kládli zemiaky a pluh ich pri ďalšom prechode pekne zasypal.
Na jeseň to bolo pre nás, brigádnikov, horšie. Koňa s pluhom nahradili motyky. Zemiaky bolo treba opatrne vykopať , pre každý jeden sa zohnúť a rozdeliť ich na tri kopy: drobné, bežné a budúcoročné sadziaky. Konské sily tam zúfalo chýbali a naše odhodlanie rýchlo ubúdalo. Na konci sme sa o to viac tešili z úrody. Od jari do jesene sa vždy stal zázrak. Keď bol dobrý rok, z desiatich vriec bolo razom šesťdesiat. A z času na čas aj oveľa viac.
Pri tom kopaní som mal dosť času rozmýšľať nad všeličím. Jemne potužený pálenkou som viackrát riešil otázku, prečo pôdy na poli výrazne neubúda, keď je taký nepomer medzi objemom toho, čo sa na pole na jar doviezlo a toho, čo sa z neho na jeseň odviezlo. K dovezeným zemiakom som zarátal aj hnoj, ale aj tak mi to nevychádzalo. Čo je teda za tým?
Mal som si popri tom dumaní spomenúť na fotosyntézu a ďalšie bunkové procesy, o ktorých sme sa kedysi učili v škole.
Fotosyntéza je jednou z pre život najdôležitejších chemických reakcií. Rastliny za pomoci slnečného svetla dokážu spracovať oxid uhličitý z atmosféry plus vodu z pôdy a premeniť ich na cukry. Tie potom bunky použijú na produkciu bunkovej energie a tiež bielkovín, ktoré sú základným stavebným materiálom všetkých živých organizmov.
Rastliny dokážu takýmto spôsobom zachytiť z atmosféry významné množstvo oxidu uhličitého a premeniť ho na organický materiál . Keď odumrú, buď sa dostanú do pôdy alebo sa stanú potravou živočíchov. Aj tie keď odumrú, skončia v pôde. Všetok organický materiál, ktorý sa dostane do pôdy sa skôr či neskôr rozloží. Rozkladom rastlín a živočíchov vzniká oxid uhličitý a metán - skleníkové plyny, ktoré sa takýmto spôsobom dostanú späť do atmosféry. Tento kolobeh, ak je v rovnováhe, nespôsobuje nárast skleníkových plynov v atmosfére. Keď začne na severnej pologuli jar a leto, dochádza k intenzívnejšiemu pohlcovaniu oxidu uhličitého rastlinami. Naopak v zime sa oxid uhličitý z rastlín uvoľňuje vo väčšej miere späť. Táto sezónnosť tu existuje, pretože na južnej pologuli je oveľa menej pevniny a teda aj rastlín. Dobre to vidno na nasledujúcom obrázku, kde červená čiara predstavuje celkové množstvo oxidu uhličitého v atmosfére.
Veľká časť uhlíka, ktorý vznikol ako produkt fotosyntézy, je nepretržite zachytená v pôde. Niektoré zdroje odhadujú, že v pôde sa nachádza viac uhlíka ako ho je v atmosfére a vo všetkých živých organizmoch dohromady. Keď sa schopnosť pôdy viazať v sebe uhlík oslabí, vedie to k narušeniu rovnováhy a k zvýšenému uvoľňovaniu skleníkových plynov z pôdy do atmosféry.
Človek svojou činnosťou spôsobil trvalé odchýleniu tohto komplikovaného systému z rovnovážneho stavu. Odlesňovanie má za následok, že množstvo oxidu uhličitého zachyteného stromami sa zmenšuje. Ďalším nepriaznivým vplyvom je poľnohospodárske využívanie pôdy. To je najmä v chudobnejších krajinách také extenzívne, že sa schopnosť pôdy udržiavať v sebe uhlík rýchlo znižuje. Ten sa potom v podobe oxidu uhličitého uvoľňuje z pôdy späť do atmosféry. Zároveň sa znižuje schopnosť krajiny zadržiavať vodu a pôvodne úrodná oblasť sa rýchlo mení na pustatinu. Alarmujúcim príkladom takéhoto vývoja je v poslednej dobe amazonský prales, ktorý sa mení z čistého producenta kyslíka na čistého producenta skleníkových plynov. Príčinou je neustále sa zväčšovanie poľnohospodárskych plôch (hlavne produkcia palmového oleja) na úkor samotného pralesa.
Klímu negatívne ovplyvňuje aj narastajúca urbanizácia. Mestá, ktoré sa rozkladajú na čoraz väčších územiach znižujú schopnosť krajiny viazať uhlík a zadržiavať vlahu, pretože plochy v mestách, ktoré sú pokryté vegetáciou, sú minimálne.
Takáto degradácia pôvodnej krajiny môže spúšťať rôzne klimatické spätné väzby, ktoré môžu byť z hľadiska prežitia človeka nebezpečné.
Tak ako v predošlých článkoch, zhodnotím vplyv pôdy a vegetácie na nárast priemernej teploty na našej planéte. Z môjho pohľadu hrá pevnina, pokrytá pôdou a vegetáciou, pri formovaní klímy rovnako dôležitú úlohu a má podobné funkcie ako oceány. Pretože jej schopnosť absorbovať uhlík je v porovnaní s oceánmi nižšia, dávam jej dvojku.
Zdroje:
Land Use Changes & Climate - The Environmental Literacy Council
