Keď som nacvakala prvé ranné zábery, pobalila som si veci a so šikmým slnkom v pätách som vyrážala do ulíc, aby som sa vracala neskoro v noci, plná dojmov z mesta, zo stretnutí, z konferencie, na ktorej som bola... a na smrť uchodená.




Dvíhala som pohľad k balkónom, na ktorých sa sušilo prádlo alebo kde si ľudia vychutnávali rannú kávičku.

Prešla som La Ramblu, park Guel, olympijskú dedinu, bulváre, námestia, úzke uličky, nádvoria, svahy a stráne, rajské dvory a arkády kostolov. Každé ráno som začínala v inom bare a dávala si iné raňajky a končila opäť niekde inde. A medzitým som sa snažila zachytiť galériu tvárí a postavičiek...
Sledovala som život na ulici, ktorým žije katalánska metropola podobne ako iné stredozemné mestá. "Mám rada svetlo, slnko a tiene, aké nájdeš iba tu", povedala mi fotografka Conchita, keď som sa jej spýtala, prečo má Barcelonu rada.
Keď sa teraz s odstupom pozerám na barcelonské fotky, môžem ten pocit porovnať len s pocitom z Provence: vidím jantár namiešaný s tyrkysom, zlatý oker so smotanovobielou. Cítim chvenie teplého vzduchu, počujem zvuk klaksónov a zvončekov a hluk pestrého davu, šum platanov vo vetvách a listy pod nohami...



Barcelona je mesto, kde sa univerzitné cviká môžu odohrať na ulici,

kde vám ľudia vidia do tanierov



a kde môžu havinovia spolustolovať,

alebo sa len bláznivo vybehať,

kde "what you see is what you get" - v reštauráciách i v tržnici vám nad hlavami visia šunky, ktoré môžete ochutnať,



kde, podobne ako hovorí Frederick Law Olmsted, guru verejných priestorov, ulica je javiskom, kde vidíte a ste videní,





alebo počúvate a ste počutí...


A kde nie je problém pri všetkom tom hluku a prúdení davov prepadnúť sa do sladkého spánku.


Páči sa mi, ako sú tu deti všade na rukách, ako sú súčasťou rozhovorov, ako sa nikto neostýcha dať najavo (napríklad aj dotykom) svoj vzťah k nim...





a ako sú zrkadlom mnohonárodnostnej komunity, ktorej sa v Barcelone dobre žije.

Barcelona je v pohybe. Na skejtoch, skútroch a na autách, ale predovšetkým pešo a posledných pár rokov čoraz viac aj na bicykloch vďaka projektu BICING. Ak ste zaregistrovaní a máte kartu s čipom, môžete si zobrať červený bicykel z viacerých stanovíšť a pohybovať sa po centre na ňom. Hoci bicykle využívajú najmä študenti a mladí, videla som na nich aj mužov v biznis outfitoch či ženy v strednom veku.
Kráčať rozľahlým centrom mesta znamená nechať sa unášať podnetmi na okolo. Tu chodníky nie sú len o bezpečí a funkčnosti, ale aj o atraktivite a objavovaní a barcelonská samospráva pracuje na viacerých projektoch, ktoré majú dostať z áut na chodníky ľudí nielen v centre, ale aj okrajových štvrtiach.




Možno ten pohyb a tá dynamika niektorých až príliš vyčerpávajú...

Aký je obraz mesta? Je olejomaľbou, akvarelom či grafikou? Pre mňa je Barcelona asi najviac poskladaná z kamienkov mozaiky. Graffiti na stenách, roletách výkladov a dverách; gaudíovská mozaika od lavičiek až po strechy, kontrastné plochy sýtych tónov vypointované na múroch ako monumentálne umelecké diela.





Antonio Gaudí popísal Barcelonu svojim rukopisom. V starom meste nájdete jeho rané práce (portály, schodištia), ale aj radostný a svietivý Casa Battlo

či trochu spupnú a pochmúrnu La Pedreru, označovaná aj ako Casa Milo.


A podobne ako v iných mestách, aj tu ma teší možnosť vstúpiť neznámymi dverami a objavovať prístupné či menej prístupné dvory,


alebo objavovať autentické odtlačky histórie, ponechané k potešeniu fdotografov či z úcty k tradícii.


Nádherný pohľad na mesto a na more ponúka park Guell.




Vychutnám si ho a spustím sa opäť nadol k La Ramble, kde sa asi stretávajú všetci Barcelončania...

Walking Barcelona...
Neviem, či je to gramaticky správne, či tam predsa len nechýba nejaká predložka, ale takto som to zažila.
Barcelona na nohách. Mesto v pohybe. Kráčať Barcelonou...
Kiežby som podobné reflexie mohla raz venovať aj môjmu rodnému mestu...
