Po Parme, Maranelle, a Modene prišla na rad Bologna. Po približne hodine jazdy vlakom aj s prestupom sme teda vystúpili vo významnom talianskom meste s historickou univerzitou, prvoligovým futbalovým klubom a nespočetnými pamiatkami. Turistov v ňom tiež nebýva málo... Automobilka Maserati (v znaku má Neptúnov trojzubec) tu vznikla 1. 12. 2014. V roku 1937 však zdvihla kotvy a presunula sa do neďalekej Modeny.
Hneď po prvej križovatke je vidieť jednu zo vstupných brán do širšieho historického centra. Nazýva sa Porta Galliera a nachádza sa na Piazza XX. Settembre. Námestie nesie svoj názov na pamiatku 20. septembra 1870. V tento deň talianske vojská vstúpili do Ríma cez prielom v Aureliánskych hradbách pri Porta Pia, čím sa zavŕšilo zjednotenie Talianska a Rím sa stal hlavným mestom kráľovstva. Porta Galliera je jednou z brán bývalých vonkajších stredovekých hradieb mesta. Je považovaná za najozdobnejšiu zo všetkých zachovaných bolonských brán. Pôvodne bola postavená koncom 13. storočia ako drevená konštrukcia. Svoje meno získala podľa cesty, ktorá od nej viedla do mesta Galliera. Svoju súčasnú podobu získala v rokoch 1659-1661. Prešla niekoľkými reštauráciami, naposledy v rokoch 2007-2009, dnes má už len historický a dekoratívny význam.
Hneď vedľa sa nachádzajú ruiny Castello di Galliera. Hrad bol opevnením, ktoré už neexistuje. Mal zaujímavú históriu, keďže bol päťkrát postavený a zničený medzi rokmi 1330 a 1511 v dôsledku povstaní proti pápežským legátom, ktorí v tom čase ovládali Bolognu. Bol postavený ako pevnosť pre pápežských zástupcov v Bologni. Dnes sú stále viditeľné zrúcaniny Castello di Galliera vedľa schodiska Scalinata del Pincio vedúceho do parku Parco della Montagnola. Predpokladá sa, že umelý kopec parku Montagnola vznikol z nahromadených trosiek rôznych zničení a rekonštrukcií hradu.
Hneď na začiatku skúmania sme teda prešli okolo dvoch pamiatok. Vyrazili sme do boloňských ulíc za ďalšími. Hľadali sme múzeum hudobných nástrojov - Museo internazionale e biblioteca della musica. Nachádza sa v historickom Palazzo Sanguinetti, uchováva bohaté hudobné dedičstvo mesta. Múzeum s viac ako 100 000 položkami, vrátane vzácnych rukopisov a historických nástrojov, dokumentuje vývoj západnej klasickej hudby. V roku 1666 tu bola založená Accademia Filarmonica. V múzeu nebolo veľa návštevníkov, takže sme mali dosť času a priestoru na prehliadku.
Cestou necestou ulicami sme natrafili aj na Cattedrale di San Pietro. Katedrála svätého Petra je hlavným chrámom a metropolitnou katedrálou v Bologni. Jej história siaha až do 10. storočia. Prvé písomné zmienky o baptistériu na tomto mieste pochádzajú z roku 910 n. l. Samotná katedrála bola prvýkrát postavená v románskom štýle, ale po požiari v roku 1141 bola zničená. Nová katedrála bola vysvätená v roku 1184. V priebehu storočí prešla mnohými prestavbami a úpravami. Súčasná podoba katedrály je výsledkom rozsiahlej barokovej prestavby, ktorá prebiehala od konca 16. do 18. storočia. Keď sme do nej vošli, bolo v nej zaujímavé svetlo. Jej fotografiu som mal na ploche svojho laptopu, ale potom dostala prednosť moja novonarodená vnučka...
Pokračovali sme tak trochu aj bez mapy, pretože sme smerovali k stredovekým mrakodrapom - boloňským vežiam, najmä k známej dvojici Torri di Bologna, vidieť ich už z diaľky. Kedysi dávno tu bolo tých veži vraj až 200. V dávnych časoch boli akýmsi symbolom, resp. statusom aristokratickej rodiny, ktorá ich vlastnila. Dnes ich tu ostalo okolo 20. Takže najprv Due Torri - vyššia je Torre degli Asinelli z 12. storočia (má 97 metrov a takmer 500 schodov) a o čosi menšia je Garisenda stojaca vedľa nej. Garinsenda má iba 47 m. V minulosti mala byť vyššia ešte o 12 metrov. Lenže už vo výške takmer 60 metrov sa staviteľom dosť nakláňala (vraj kvôli posunu pôdy) a tak dostali rozkaz zbúrať celých 12 metrov z jej výšky. Obe veže sú stále šikmé, no viac to vidno práve na Garisende, ktorá je vychýlená o 3 metre. Asinelli je odklonená o 2,23 metra. Objavili sme ešte tri veže: Torre Azzoguidi, Torre Prendiparte a Torre Guidozagni. Skoro sa nám z tej výšky zatočila hlava, aj na zemi...
Po precvičení si krčných svalov dívaním sa do neba sme sa posilnili a zamierili k Palazzo Re Enzo, okolo ktorého sa toho veľa točí v centrovitom centre Bologne. Palác je pomenovaný po Enzovi zo Sardínie, synovi Fridricha II., ktorý tu bol väzňom od roku 1249 až do svojej smrti v roku 1272.
Pri obchádzaní paláca dokola sme začali námestím Piazza del Nettuno. Zdobí ho Neptúnova fontána, ktorá pochádza zo 16. storočia. Fontánu dal postaviť samotný pápež. Neptún bol síce vládcom morí, ale anjeli pod jeho nohami mali reprezentovať skutočnosť, že pápež vládne tomu pozemskému svetu. Okrem fontány sa tu nachádza historický palác Palazzo d´Accursio, ktorý vznikol ako sídlo vedenia mesta.
Piazza del Nettuno prechádza plynule do Piazza Maggiore, na ktorom je jasnou dominantou Basilica di San Petronio. Námestie je celkom rozľahlé, tu sa sústreďuje život mesta, v čase nášho výletu tu bolo veľa ľudí - bola Veľkonočná nedeľa, tak niet divu.
Po chvíli prechádzania sa po peknom a živom námestí sme sa postavili do radu, aby sme sa pozreli aj do baziliky sv. Petronia. Basilica di San Petronio nie je síce najväčšou bazilikou na svete, no pravdepodobne je najväčšou, ktorá je postavená z červených tehál. Je vysoká 47 metrov a pochádza zo 14. storočia. V 16. storočí stavitelia zostrojili plán jej prestavby, ktorým mala pokoriť Baziliku sv. Petra vo Vatikáne. To sa však nestalo, svedčí o tom aj nedostavaná fasáda.
Za bazilikou sme našli námestie ešte jedného známeho Taliana - Piazza Galvani. Luigi Galvani bol taliansky lekár (anatóm, fyziológ) a fyzik. Preslávil sa hlavne pokusmi s elektrinou aplikovanou na živočíšne svaly. Galvani sa narodil 9. septembra 1737 v Bologni, kde aj 4. decembra 1798 zomrel. Po ňom sú pomenované galvanické články, aj keď ich vynašiel Alessandro Volta.
Určite sme za jeden deň videli len malý zlomok toho, čo sa v Bologni oplatí vidieť, ale aj tak sme odchádzali z centra naspäť na železničnú stanicu plní dojmov a obrazov. Bologna je veľké mesto (údajne má celá aglomerácia vyše milióna obyvateľov), úmerne k tomu je tu veľa pamiatok, múzeí, parkov, zaujímavostí. Cestou do dočasného domova sme si už len užívali pozorovanie rušných hlavných ulíc aj pokoj menších uličiek.
No a kde by chýbal Giuseppe Garibaldi...
