1000 km naprieč ČR. 22.časť : Děčínská vrchovina –NP České Švýcarsko, CHKO Labské pískovce

Písmo: A- | A+

Ak sa chceš virtuálne prejsť naprieč Českou republikou, tak neváhaj čítať sériu týchto článkov. V tejto časti sa prejdeme cez NP České Švýcarsko a CHKO Labské pískovce

Informácie o dennej etape :

Dátum : 5.7.2018 (štvrtok)

Pohorie : Děčínská vrchovina, NP České Švýcarsko, CHKO Labské pískovce

Trasa : Hřensko – E2 – Gabrielina stezka(č) > po asfaltke na najnižší bod ČR > Hřensko (po asfaltke) > Labská stráň (č-E3) > Liščí křižovatka – rozc. (z) > Děčín – Masarykovo nám.

Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2828492970

Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 35,38 km / 1112m / 7,27 hod.

Trasa
Trasa (zdroj: mapy.cz)

Gabrielina stezka do Hřenska

Ráno sa budím skoro. Kemp je ešte tichý. Nikde nie je žiadny pohyb. Je tesne po piatej ráno a ja si ešte pár minút užívam teplo spacieho vaku a mäkkosť karimatky. Po chvíľke vstávam a zbalím si veci do batoha. Všetko je zavreté, a tak sa naraňajkujem až v obci Hřensko. Už sa teším na teplú kávičku a niečo dobré pod zub.

Na parkovisku vyhľadám červenú značku, ktorá je známa ako Gabrielina stezka. Oficiálne táto stezka spája Mezní Louku s Pravčickou bránou a historicky má rovnaký názov ako aj úsek od križovatky Tři prameny po Pravčickú bránu. Túto cestu som si vybral preto, lebo ponúka to najlepšie v tejto oblasti. Je obklopená skalami a ponúka pekné výhľady do údolia.

Schody do neba
Schody do neba (zdroj: Pavol Krajč)

Vyrážam a myslím si, že cesta rýchlo ubehne. Však do Hřenska je to len pár kilometrov. Po asfaltke je to iba do dvoch kilometrov. Zdatnému turistovi by táto cesta smerom dole trvala pár desiatok minút. Avšak Gabrielina stezka je iná. Tá sa kľukatí, stúpa a klesá. Nemám sa kam ponáhľať, a tak si užívam všetky výhľady, ktoré sa mi núkajú. Vnímam ticho a krásu tohto prostredia. S nemým úžasom pozerám na umelecké diela, ktoré vytvorila pani príroda.

Netypický turistický chodník plný piesku
Netypický turistický chodník plný piesku (zdroj: Pavol Krajč)
Koľko ľudí už tadeto muselo prejsť?
Koľko ľudí už tadeto muselo prejsť? (zdroj: Pavol Krajč)

Postupne prechádzam pod množstvom skalných výtvorov. Na ceste obdivujem skalné veže na Křídelní stěne ako Lovecka trubka, alebo Posed. V centrálnej časti sú Česneková jehla, Homole, Bachyně, Bratrská věž, Velký Pravčický kužel a mnoho ďalších. Mne sa však páči skalný masív Čínska zeď. Tá naozaj vládne okoliu. Je to kolmá a nepreniknuteľná stena.

V tieni skalnej hradby – na Gabrielinej stezce
V tieni skalnej hradby – na Gabrielinej stezce (zdroj: Pavol Krajč)

Ani som sa nenazdal a už ma víta hádam najväčší „ťahák“ týchto skál, a to Pravčická brána. Tých pár sto metrov od kempu až sem mi trvalo skoro dve hodiny. Krása na každom kroku spomalí krok hádam každému turistovi.

Obrovský kamenný oblúk sa hrdo týči nad okolím a asi každému napadne otázka, aký výhľad by bol z vrcholu tejto brány. Vraj tam niekedy viedla aj turistická značka, ale po čase ju zavreli, lebo sa tým ničil samotný oblúk. Či to je pravda neviem, ale tak som to počul. Pod bránou stojí zámoček Sokolí hnízdo. Vznikol v roku 1881. Dal ho postaviť knieža Edmund Clary-Aldringen. Stavba tohto zámočka trvala iba jeden rok a po jeho dostavbe bola k nemu vydláždená cesta z Hřenska. Zároveň touto cestou vznikla aj promenádna cesta na Mezní Louku.

V zámočku si môžete nasýtiť nielen brucho v reštaurácii, ale aj dušu v múzeu Českého Švýcarska. Z ponúkaných „pokrmov“ nemám nič, lebo je ešte príliš skoro a všetko je zavreté. Človek si tu jednoducho musí vybrať medzi tichom, s možnosťou si užiť ničím nerušené výhľady, a davom ľudí v neskorších hodinách. Ja som si vybral prvú možnosť a neľutujem.

Skalné mestečko
Skalné mestečko (zdroj: Pavol Krajč)
Pravčická brána so zámočkom Sokolí hnízdo
Pravčická brána so zámočkom Sokolí hnízdo (zdroj: Pavol Krajč)
Zámoček Sokolí hnízdo
Zámoček Sokolí hnízdo (zdroj: Pavol Krajč)
Kľukaté chodníčky pri Pravčickej bráne
Kľukaté chodníčky pri Pravčickej bráne (zdroj: Pavol Krajč)

Po prehliadke všetkého, čo mi okolie Pravčickej brány ponúka, pokračujem v ceste. Tá vedie až ku križovatke ciest Tři prameny. Napájam sa na asfaltku, ktorá spája Mezní Louku s Hřenskom. Kráčam po nej. A tu začína rušná premávka. Autobus za autobusom a množstvo áut. Záchytné parkoviská praskajú vo švíkoch. Je tu cítiť turistický ruch.

Keď vidím reštauráciu Klepáč v blízkosti rieky Kamenice, tak viem, že som na okraji Hřenska. V žalúdku mi vyhrávajú muzikanti a vo vzduchu už cítim vôňu kávičky. Je skoro desať hodín. Cesta sem mi trvala takmer 4 hodiny. Nájdem si peknú kaviarničku, v ktorej si pochutnám na mojom obľúbenom rannom moku. Po zaplatení útraty navštívim ešte obchod s potravinami, kde si kúpim pár drobností na zasýtenie. Stretnem tu príjemných domácich, ktorí robia nezištnú podporu pre súťažiacich v pretekoch 1000 míľ. Srdečne ma pozvú k nim na záhradu, kde ma pani domáca ponúkne koláčikpm a množstvom srdečných slov. Dozvedel som sa, že táto oblasť bude asi prvá v ČR, ktorá bude turisticky regulovaná. Množstvo ľudí, čo túžia vidieť toto prekrásne okolie už chodníky ani príroda nedokáže prijať... Po dobití energie tela a aj mojej elektroniky sa lúčim a pokračujem v ceste.

Hřensko je plné pôvodných budov
Hřensko je plné pôvodných budov (zdroj: Pavol Krajč)

Mojím ďalším cieľom je navštíviť najnižšie položené miesto v ČR. Je ním stred rieky Labe na hraniciach s Nemeckom. Na križovatke Hřensko – nábřeží idem doprava po neznačenej asfaltke. Po viac ako kilometri prichádzam na hranice a kochám sa okolím povodia Labe, ktoré ponúka naozaj rozprávkové pohľady vytvorené vodou, lesmi a skalami. Dokonalosť prostredia dokresľujú aj vkusné budovy, z ktorých dýcha história. Po zachytení týchto miest do môjho mobilu sa vraciam na križovatku, z ktorej som sem prišiel.

Ako maľovaný obrázok
Ako maľovaný obrázok (zdroj: Pavol Krajč)
Pri najnižšom bode ČR
Pri najnižšom bode ČR (zdroj: Pavol Krajč)
Uprostred rieky je najnižší bod ČR
Uprostred rieky je najnižší bod ČR (zdroj: Pavol Krajč)

Asfaltkou pokračujem po červenej E3-ke. Po pravej strane tečie Labe a po ľavej hrdo stoja skaly. Prechádzam popod Břečťanovú věž, Ještěra, Hraniční věž až k Blokovej stěně. V područí skál sa ukrývajú nielen romantické možnosti ubytovania, ale aj množstvo obchodíkov a reštaurácií. Ruch asfaltky mi však už drása nervy. Teším sa na ticho lesa.

V tieni brál sa obchoduje najlepšie
V tieni brál sa obchoduje najlepšie (zdroj: Pavol Krajč)

Do lesa odbáčam na križovatke Ústí Suché Kamenice. Suchá Kamenice je potok, ktorý vytvoril kaňon, čo rozdeľuje skaly na dve polovičky. Kráčam po NPR Kaňon Labe. Potok a jeho okolie mi poskytuje vytúžené ticho a kľud. Nestretnem tu ani živej nohy. Všetko obrastené machom a upokojujúca zeleň je náplasťou na moju dušu. Z každej strany ma obklopujú skaly. Stúpam do kopca a môj dych sa zrýchľuje. Údolie ponúka okrem prírodných krás aj historické poklady, ako napríklad císařskú lavičku, ktorá bola vytesaná do skaly v roku 1908 pri príležitosti 60 tych rokov vlády Františka Josefa I. Ani túto krásu však neobišla druhá svetová vojna. Spomienkou na toto obdobie je v zeleni ukrytý bunker O1/4/E.

Pokoj v málo frekventovanom kaňone
Pokoj v málo frekventovanom kaňone (zdroj: Pavol Krajč)
Pieskovcové bralá na každom kroku
Pieskovcové bralá na každom kroku (zdroj: Pavol Krajč)

Stúpam 200 výškových metrov a dostávam sa na planinu, na ktorej kraľuje obec Labská Stráň. Tu je na rozdiel od Hřenska ticho a kľud. Akoby vysoké skalné bralá oddeľovali ruch od pokoja. Cesta E3 vedie cez centrum obce až k neďalekej vyhliadke Belveder. Toto slovo v taliančine znamená „krásna vyhliadka“. Takže rozhodne sa mám na čo tešiť. Je tu postavený aj hotel s rovnakým názvom. Využijem služby, ktoré poskytuje a dávam si zlatý mok. Neskôr sa presuniem na samotnú vyhliadku, z ktorej pozorujem meandre rieky Labe a jej celé okolie. Mám na to jediný výraz „nádhera!“.

Leto plné kvetov
Leto plné kvetov (zdroj: Pavol Krajč)
Rozprávkové povodie Labe
Rozprávkové povodie Labe (zdroj: Pavol Krajč)

Tik-tak, tik-tak, .... čas letí a ja sa musím pobrať ďalej. Už je neskoro popoludní a mňa ešte čaká kľukatá cesta do Děčína. Nahadzujem batoh na chrbát a vyberám sa po Knížecí ceste. Sledujem červenú značku. Táto cesta bola známa ako Die Alee a smerovala zo zámku v obci Bynovec na zámoček Belvedér. Po ceste mi deň spestruje somárik. Zvedavo na mňa pozerá a nechá sa kŕmiť rastlinkami.

Aj kamoša som našiel
Aj kamoša som našiel (zdroj: Pavol Krajč)

Die Alee opúšťam ešte pred obcou Bynovec. Červená značka ma vedie do blízkosti skál s výhľadom na Labe. Postupne navštevujem niekoľko vyhliadkových miest. Cítim sa ako v oblakoch. Strmé skalné steny bezpečne oddeľujú Labe od náhornej plošiny. Sú tu nekonečné výhľady na skaly a skalné útvary. Červenú značku opúšťam na križovatke ciest Liščí křižovatka. Tu „prestupujem“ na zelenú značku, ktorá ma dovedie až do Děčína.

Labe a Labské pískovce
Labe a Labské pískovce (zdroj: Pavol Krajč)

Na Masarykovom námestí si vyberám jeden z hotelov, kde sa spýtam na ubytovanie. Opäť mi šťastie praje. Izbu majú voľnú. Dám si ešte jedno pivko na spláchnutie večere a idem na recepciu, kde sa musím zaregistovať. Tu mi ponúknu dve varianty ubytovania. Lacnejšiu izbu bez kúpeľne, alebo drahšiu s kúpeľňou. Ja si vyberám tú drahšiu. No smiechu som sa po príchode na izbu nezdržal. Namiesto kúpeľne, v izbe kraľuje sprchový kút. V izbe o rozlohe asi deväť metrov štvorcových je všetko na dosah. No ja som skromný a postačuje mi to.

Komfortná izba s kúpeľňou za príplatok :)
Komfortná izba s kúpeľňou za príplatok :) 

Nasleduje večerná klasika. Osprchovať sa, dobiť elektroniku, dať pár fotiek na sociálne siete a hajde spať... Som zvedavý na zajtrajší deň. Mal by som sa dostať už na okraj Krušných hôr.

Brú.

Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.

Skryť Zatvoriť reklamu