Dátum : 6.7.2018 (piatok)
Pohorie : Děčínsky Sněžník, Krušné hory
Trasa : Masarykovo nám. (neznačené) > rozhledna Pastýřská stěna (č) > Děčínský Sněžník (č) > Ostrov (z) > Tiské stěny (neznačene) > U Panenské (ž) > Adolfov
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2830937457
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 38,63 km / 1193m / 10,16 hod.
Cesta na Děčínský Sněžník
Budím sa príliš skoro. Som unavený a nevyspatý. Preležaná posteľ neposkytovala až taký komfort pre moje zmorené telo. Vedľajšiu izbu okupovali pravdepodobne vodiči taxíkov. Celú noc som počúval ich hlas cez vetraciu rúru mojej „kúpeľne“. Balím veci do „báglu“ a odchádzam z izby. Labe prekračujem suchou nohou cez Tyršův most a ocitnem sa priamo pod rozhľadňou Pastýřská stěna, ktorá je mojím prvým dnešným cieľom. Kráčam po Labskom nábreží a obdivujem Děčínsky zámok.
Spomínam si na moju základnú vojenskú službu v rokoch 1990-1991. Slúžil som ako „lapiduch“. Jedného dňa prišiel rozkaz: „zbaliť sa a robiť zdravotnícke zabezpečenie pri odmínovaní po opustení kasární vojskami Sovietskeho zväzu!“. A tak som sa objavil aj na zámku v Děčíne. Boli tu kedysi kasárne. Našou úlohou bolo po opustení vojsk skontrolovať, či tu neostala nejaká nebezpečná výbušnina. Jediné, čo sme vtedy našli, bol kanister so značkovaným benzínom, ktorý sme raz večer v Děčíne prepili...
Môj zrýchlený dych, spôsobený kráčaním do kopca okolo Děčínskej zoologickej záhrady, ruší moje myšlienky. Nado mnou je sychravá a sivá obloha. Konečne som pri rozhľadni Pastýřská stěna, z ktorej obdivujem krásu Děčína a celého okolia Labe. Je pracovný deň, pomerne skoro ráno, a tak tu nie je ani živej duše. To mi poskytuje možnosť užívať si výhľady naplno.
Tu sa napájam na červenú značku a pokračujem po pohodovom hrebeni Červeného vrchu. Chodník zdobia nápadité výtvory z dreva, ktoré slúžia ako lavičky a preliezky. Viem si predstaviť, že za dobrého počasia je tu cez víkend plno ľudí. Ideálne miesto na krátke zregenerovanie sa počas víkendu. Ešte aj blízka vodárnička je vkusne ozdobená do podoby maličkého zámočku.
Kráčam po hrebeni zmiešaným lesom. Začína pršať. Pocitovo je dosť chladno, a tak pridávam do kroku. Hrebeň Pastýřská stěna končí schodmi, ktoré padajú do doliny. Pri Terezínskom rybníku už regulérne prší. Dávam si na seba nepremokavú bundu.
Chodník v katastri Děčína je pohodový. Taká príjemná prechádzka. Zmena však nastáva, keď vstúpim na Tyršovu stezku za križovatkou Nosticova silnice. Tu sa už začína chodník striedať s cestou a mierne stúpa. Opäť sa objavujú roztrúsené skalné bralá a steny. Samotné stúpanie na najvyšší vrch Sněžnickej hornatiny na Děčínsky Sněžník začína pri križovatke Pod Koňskou hlavou. Stúpam asi 400 výškových metrov. Krajina sa mení na príjemnú divočinu. Sú tu pomerne husté lesy, oživené skalami a bralami.
Na vrchole panuje kamenná veža, ktorá je však zamknutá. Pre kľúčik je potrebné ísť do penziónu Pod rozhlednou. Po zaplatení poplatku a zálohy za kľúčik dostávam drevený valček, na konci ktorého je upevnený kľúč na odomknutie dverí na rozhľadni. Stúpam po točitých schodoch a užívam si pohľady do diaľav. Dosť fúka. Po pár minútach som premrznutý až na kosť. To však ľahko prekonám na chate, kde vrátim kľúč a objednám si teplú kávičku a polievku.
Cesta do PP Tiské steny
Děčínský Sněžník opúšťam obklopený stromoradím po oboch stranách. Som na náhornej plošine, z ktorej je krásny pohľad na okolitú krajinu. Chodník prudko klesá až do obce Sněžník. Spoločnosť mi robia skaly a bralá s príznačnými názvami: Enšpígl, Domeček, Želva, Sfinga, Titanic. V skalách hľadám podobnosti k názvom. Občas sa mi to aj podarí a občas nie. Rozhodne sa po ceste nenudím a užívam si ju.
Chvíľu idem po asfaltke. Po pár sto metroch, po prejdení asfaltovej križovatky, sa napájam opäť na lesnú cestičku. Stále sledujem červenú značku, ktorá kopíruje NS Zapomenuté pohraničí. Ani som sa nenazdal a už som v blízkosti Ostrovských skál. Preplietam sa pomedzi skalné steny, ktoré majú názvy ako Pašerácká stěna, Salina jehla, Soudek, Koráb, Orel...
Na križovatke s názvom Ostrov schádzam z červenej značky a prechádzam na zelenú. Dôvod je jednoduchý. Z množstva ponúkaných možností v tomto kraji som si vybral PP Tiské stěny, a na tie sa dá dostať z tejto strany iba po zelenej značke. Prepletením sa cez Volské kameny sa domotkám až ku chate Tiské stěny. Je leto, a toto okolie je ako stvorené pre skalolezcov. A tých je tu požehnane. Buď už visia na skalách, alebo len rozkladajú svoje „nádobíčko“. Celkom ma baví ich sledovať. Po pár metroch prestupujem na zelenú značku NS Tiské Stěny. Hneď na začiatku ma víta skala Drak, no ja sa nezľaknem a pokračujem ďalej. Kľukatím sa pomedzi skaly a aj keď nenachodím veľa metrov, aj tak tu strávim skoro dve hodiny. Stále stúpam, klesám, objavujem, pozorujem. Skaly sú krásne pomenované. Vždy sa v nich pokúšam nájsť podobu napísanú na tabuľke. Po zaplatení poplatku som dostal pri vstupe aj malú mapku, vďaka ktorej je možné sa v tomto skalnom bludisku pohybovať.
Chcem, či nechcem, porovnávam. Tiské stěny s NP České Švýcarsko a s Adršpašsko-teplickými skalami. Prichádzam na to, že sa nedajú porovnať. Všetky majú svoje výhody a nevýhody. Tu sú tie skaly absolútne koncentrované. Všetky na jednom maličkom území a ponúkajú možnosť si ich pozrieť za pomerne krátky čas. NP České švýcarsko je zase veľké a otvorené. Dôkladne ho pochodiť by trvalo niekoľko týždňov. Adršpachy sú uzavretejšie a stredne veľké. Je v nich krásna zmes lesov, vody a vysokých skál, ktoré presahujú veľkosť niekoľko poschodových domov. Proste všetky tie oblasti sú podobné a pritom sú jedinečné.
Dokázal by som tu blúdiť strašne dlho. Počasie sa konečne umúdrilo a občas vykuklo aj slniečko. Schádzam cez skalné Námestie okolo skalného Slona až k reštaurácii Refugio. Tu si dám zlatistý mok a objednám si aj niečo na zahryznutie. Po jedle rozmýšľam, ako ďalej pokračovať. Nakoniec sa rozhodnem ísť kus po neznačenej ceste. Po zaplatení útraty sa ešte poslednýkrát pozriem smerom na skalnú rozprávku, ktorú som práve zažil.
Kráčam chvíľku po asfaltke okolo jazierka Kačák až k Cihlářskému rybníku. Za ním sa ponáram do tieňa lesa, ktorý raz za čas preruší nejaká čistinka, alebo pastvina. Prechádzam malou obcou Panenská a neďaleko nej sa napájam na žltú značku na križovatke U Panenské. Občas idem po lese a občas iba po jeho okraji. Nikde nikoho. Od skál som nikoho nestretol. Je tu absolútne ticho. Je polooblačno a stále mám pocit, že bude pršať. Vyslovene ma to tlačí k zemi.
Neďaleko dediny je Stříbrný rybník, ktorý určite domáci využívajú aj na kúpanie sa v horúcich dňoch. Dnes však na kúpanie veľmi počasie nie je, a preto je tu prázdno. Po prekročení asfaltky, ktorá spája obec Krásný les a Nakléřovskú výšinu, znovu vchádzam do riedkeho lesa. Prechádzajúc popod Jelení vrch sa dostávam do blízkosti lyžiarskeho strediska Zadní Telnice. To sa však nachádza až za kopcom, a tak ho nevidím. Mám ho však vytipované ako jedno z možných „noclažísk“. No kde sa vzala, tu sa vzala, čarovná chalúpka sa objavila.
Jej názov je Adolfský dvůr. Je to presne ten typ chalúpky, ktorý mám rád. Ani veľký, ani honosný, proste presne pre mňa. Cítim prvé kvapky dažďa, a tak sa pýtam na možnosť ubytovania sa. No bohužiaľ majú všetko obsadené, dozvedám sa od pani domácej. No nič, dám si pivo a uvidím, hovorím si. A dobre som urobil. O chvíľku prichádza opäť pani domáca a vraví, že mi prepustí svoju izbu. Ona prespí v inej. A tak dostávam k dispozícii izbu pani domácej. Až neskôr sa dozvedám, že pochádza z Ukrajiny a žije tu už pár rokov.
Dnes som opäť príjemne unavený. Presúvam sa na izbu, kde si dávam poriadne teplú sprchu. Dobíjam elektroniku a ešte skočím do reštaurácie na dobrú večeru. Doprajem si aj kalíštek niečoho tvrdšieho a to mi zatvára oči. Ešte si dohodnem raňajky a presuniem sa na izbu.
Dám pár fotiek na sociálne siete, trošku premyslím zajtrajšok a s myšlienkou, čo mi prinesú Krušné hory, zaspávam spánkom spravodlivo unavených.
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
