Informácie o dennej etape :
Dátum : 7.7.2018 (sobota)
Pohorie : Krušné hory
Trasa : Komáří hůrka (č E3) > Cínovec (č E3) > Vitiška (č E3) > Vrch tří pánů (ž) > Pod vrchem tří pánů (č) > Dlouhá Louka (z) > Pod Vlčí horou (m) > Meziboří (ž) > Rašov (z) > Klíny
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2833567313
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 41,61 km / 1801m / 9,57 hod.
Na Komáří hůrku
Spalo sa mi úžasne. V tejto krásnej horskej chate, kde panuje kľud a ticho, sa spalo ako v bavlnke. Rozliepam oči a zisťujem, že mám ešte pár minút čas na raňajky. Pobalím si svoje „švestky“ do prenosného domu a „brouzdám“ internetom.
Začínam najdlhšie pohorie na mojej ceste, ktoré má okolo 130 km. Vždy som si myslel, že názov Krušné hory vznikol tak, že tam bol krušný život. No mýlil som sa. Je to pohorie, ktoré obsahuje veľa nerastných surovín a názov vznikol zo staročeského slova „krušit“, čo vraj znamenalo „ťažiť“.
Pobalený sa presúvam do jedálne, kde si dávam výdatné raňajky. Je tu tak príjemne, až sa mi nechce odtiaľto odísť. No zvedavosť je silnejšia, a tak sa lúčim s príjemnou obsluhou a vyrážam v ústrety ďalším nezdolaným cestám.
Sledujem červenú značku, ktorá vedie do Habartic po vlnitej asfaltke. Po pravej strane sa rozprestiera lúka, ktorej súčasťou je aj PR Černá louka. Sú to zvyšky vlhkých, rešelinových horských lúk s chránenými rastlinami a živočíchmi. Táto prírodná rezervácia vznikla vďaka povodiu Černého potoka.
Asfaltka končí na križovatke Habartice. Nachádza sa tu niekoľko prameňov, tiež pomníkov a pamätných tabúľ. Pomník o zaniknutom kostole rozpráva príbeh o vzniku tohto kostola. Írsky mních ( 55-560) postavil kostol vlastnými rukami a jeho jediný pomocník bol medveď. Preto je svätec niekedy zobrazovaný s medveďom.
Ďalší pomník je spomienka na zaniknutú obec Habartice a pomník Napoleonovho ťaženia. Napoleon na tomto mieste raňajkoval predtým, ako išiel skontrolovať priebeh bitky pri Nakléřovskom kostolíku.
Ďalej pokračuje cesta naprieč Fajtovickou pláňou. Chodník umožňuje pohľady do blízkeho, ale aj ďalekého okolia. Lúky sú posiate kvetinami a veternými vrtulami. Pri cestičke sa objavujú aj pamiatky na minulosť v podobe krížov. Je tu Schenkerův kříž, Goldammerův kříž, ktorý bol pôvodne postavený v roku 1785 Franzem Eichlerem z Fojtovic č. 34. V diaľke na kopčeku je vidieť Komáří hůrku aj s nejakým kostolíkom. Pohľadom je to blízko, no cesta tam zaberie niekoľko desiatok minút.
Mierne stúpam až po rozhľadňu Komáří vížka. Doteraz som nikoho nestretol, no tu je plno. Práve sa tu konajú preteky na bikoch – asi nejaký downhill. Hromada pretekárov, cyklistov a motorkárov tvorí rušnú masu ľudí.
Na vrchole sa týči vežička, z ktorej zvonom ohlasovali začiatok a koniec práce v baniach v tejto oblasti. Vo veľkom sa tu ťažil cín a neskôr aj meď. A prečo má tento kopec v svojom názve ten nepríjemný bodavý hmyz? Google mi na to dal odpoveď: Nemci túto horu volali Mückberg a neskôr sa to skomolilo na Mücken (v preklade znamená komáre)… Mückenberg a Komáří hůrka bola na svete. Pridala sa k tomu vežička – vížka a vznikol názov Komáří vížka.
Cez Cínovec a Meziboří do Rašova
Ešte je pomerne skoro, tak sa tu dlho nezdržiavam. Chvíľku sa kochám pohľadom na Krupku a okolité prostredie. Lákajú ma náučné cesty po stopách baníkov, ale nechce sa mi schádzať do doliny, a preto pokračujem podľa plánu ďalej po červenej značke.
Chodník vedie po nekonečných lúkach a 2 km od Komáří vížky nestretnem ani nohu. Opäť tu panuje ticho a kľud. Cestička sa príjemne kľukatí a striedavo stúpa a klesá.
Okrem krás prírody ponúka NS Přední Cínovec aj umelecké diela. Sú to rozmiestnené obrázky, pod ktorými sú napísané krátke príbehy, ktoré viedli k vzniku týchto umeleckých diel. Napríklad:
„Mrtvé dítě”
Mezi Předním a Zadním Cínovcem se nachází vrch, který se lidově nazývá Mrtvé dítě. Jedna pověst vypráví, že navrcholu tohto kopce bolo kdysi nalezeno mrtvé děťátko. Jeho matka, děvečka z Předního Cínovce, byla pak obviněna z vraždy a měla být později popravena v Krupce. Na smrtelné posteli se prý ale měl k vraždě přiznat otec dítěte, místní lesní dělník.
Podobných príbehov je tam veľa.
Cesta mi ubieha s myšlienkami po prečítaných príbehoch rýchlo. Ani som sa nenazdal a už kráčam po asfaltke smerujúcej do Cínovca. Obdivujem Dlouhý rybník, ktorý sa nachádza hneď vedľa cesty.
Kochajúc sa rybníkom a kostolom Nanebevzetí Panny Marie vchádzam do hraničnej obce Cínovec. Je skoro 11.00 hod.. Je čas na krátky odpočinok. Nájdem reštauráciu, kde si dám niečo na osvieženie tela. Pri pití zlatého moku študujem históriu mestečka. Ťažili sa tu nerastné suroviny a až koniec prvej svetovej vojny túto ťažbu obmedzil a neskôr aj ukončil.
Mesto opúšťam sledujúc stále červenú značku, ktorá kopíruje hranice s Nemeckom. Túto hranicu umocňuje aj blízke rašelinisko a Rašelinový potok. Kráčam po nekončiacej asfaltke. Spoločnosť mi robia iba voľne pobehujúce kone na pastvinách. V diaľke vidím vežu. Pozriem do mapy a zistím, že tá už je na nemeckej strane hranice.
Asfaltka je dlhá a ja si hovorím, akoby bolo dobré byť teraz na bicykli. A toť! hneď sa objavil zaujímavý pútač pre cyklistov: „KDO NÁS MINE, ŽÍZNÍ ZHYNE!!!“ Ja som však dostatočne napojený, a tak obídem toto lákadlo. Dúfam v lepší osud...
Po pár sto metroch asfaltky konečne odbáčam na lúčnu cestičku. Z nej je krásny výhľad na lesy a lúčky Krušných hôr. Pohoda na lesnej cestičke však netrvá dlho. Po chvíľke sa znova pripájam na asfaltku, ktorá vedie okolo horskej chaty Vitiška až do obce Nové Město. Tu sa však nezdržím a opäť vytrvalo zadupávam asfalt. Raz sem určite prídem aj s mojím dvojkolesovým tátošom. Toto pohorie je pre bicykel ako stvorené. Žiadna premávka a výborne asfaltové cesty pre rýchly presun.
Dostávam sa do krajiny veterných elektrární. Tieto vrtule sú dôstojné, krásne a tichúčko sa točia. Asfalt mi však nerobí dobre. Nohy ma pália od tvrdého terénu. Netrpezlivo hľadám miesto, kde by som si mohol oddýchnuť.
Prichádzam na križovatku Vrch Tří pánů a na chvíľku presedlávam na žltú značku. Tá ma vedie až na križovatku Pod vrchem Tří pánů, kde sa opäť napojím na červenú značku. Konečne vidím rozhľadňu Vlčí hora, pod ktorou sa rozpína mestečko Dlouhá Louka. Už sú skoro tri hodiny po obede a mne v žalúdku vyhrávajú muzikanti. Na križovatke zbadám reštauráciu. S radosťou využívam jej služby.
Dobre som sa najedol a zalial som to aj zlatistým životabudičom. Cieľ mojej dnešnej etapy už nie je ďaleko. Nahadzujem batoh na chrbát a vyrážam na posledné kilometre dnešného dňa. Mám chuť sa porozhliadnuť po okolí, a preto volím modrú značku, ktorá po príjemnom chodníku vedie až k rozhľadni Vlčí hora. Štverám sa na vežu a kochám sa výhľadmi. Dnes mi počasie praje. Je vidieť do diaľav. Fúka však silný vietor a rozhľadňa sa hojdá zo strany na stranu. Neviem, či je to len môj pocit, ale som rád, keď znova stojím na pevnej zemi.
Modrá značka ma opäť priviedla na asfaltku, ktorú som opustil v obci Dlouhá Louka. Na chvíľku sa zamyslím a nevšimnem si, že značka smeruje do doliny a ja pokračujem nesprávnym smerom k vodnému dielu Fláje. Chcem či nechcem, musím sa vrátiť na miesto, kde som zle odbočil a vrátiť sa na správnu cestu. Nohy ma už strašne pália, a preto odmietam odbočku na vrchol kopca Loučná (956 m n.m.), ktorý je najvyšším bodom v okrese Most a východného Krušnohoří. Stále klesám až do obce Meziboří, kde mám v pláne nájsť si nejaký prívetivý nocľah. Prichádzam do obce a hľadám krčmičku. Tú však nenájdem, a tak volám kvôli ubytovaniu. Všade ma však odmietnu. Začínam veriť v to, že ak chcem nájsť ubytovanie, tak najprv musím nájsť krčmičku. Nakoniec rozšírim moje hľadanie o pár kilometrov a v Rašove mi konečne potvrdia ubytovanie.
Hovorím si, že sú to len dva kilometre. No neuvedomil som si, že je to blízko SKI areálu. A to znamená kopec. Musím klesnúť skoro 100 výškových metrov a znova vyšlapať 150 výškových metrov hore.
Za lyžiarskym strediskom ma víta krásna budova starej školy, ktorú prerobili na penzión. Hľadám si voľné miesto pri stole a konečne si sadnem na zadok. Objednám si jedlo a pitie. O pár minút to mám na stole. Vyzerá to kráľovsky a chutí to božsky. Hotové nebíčko v papuľke. S čašníčkou sa dohodnem na ubytovaní. Izbička je síce maličká, ale útulná.
Ešte mám chuť na jedno zlatisté. Zídem dole, prisadnem si k ostatným pred televízor a sledujeme spoločne futbalový zápas. Priznávam sa, že nie som futbalový fanúšik. Neviem, kto hral, ale povzbudzoval som asi domácich. Po skončení nerozhodného zápasu prísediaci pri stole vstal, poďakoval a podal mi ruku. Vyčaroval mi úsmev na perách.
Pivo zaúčinkovalo a mne klipkajú oči. Presuniem sa na izbu a ponorím sa do ríše snov.
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
