Informácie o dennej etape :
Dátum : 17.6.2018
Pohorie : Podbeskydská pahorkatina
Trasa : Pražmo (m) > Nad Vysutým (m) > Malá Prašivá (č) > Kamenité (č) > Vojkovice (č) > Lučina (č) > Bludovice rozc. (z) > Řepište (z) > Paskov
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2784439527
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 36,92 km / 1121 m / 7,51 hod.
Ukončenie prechodu Beskýd
Hotel Travný je milý hotelík pre nenáročného turistu. I napriek pôvodnej výbave izieb a spoločným sprchám, má veľmi príjemnú domácu atmosféru. K ubytovaniu som si priplatil aj symbolickú sumu za raňajky. Je možné vybrať si z vajíčok pripravených rôznym spôsobom. Ja som vsadil na praženicu, ktorú zajedám chlebom a zalievam rannou kávičkou.
Na cestu vyrážam tesne po 8.00 hod. Počasie je príjemné. Je jasno až polojasno. Dnešná púť začína prehliadkou celej obce. Modrá značka vedie popri hlavnej ceste skoro až po koniec dediny. Tam pravouhlo odbáčam doľava. Pevným mostom prejdem cez Rieku Morávku a ponáram sa do prírodnej rezervácie Kršle. Popri ceste sú náučné tabule, ktoré popisujú výnimočnosť celej prírodnej rezervácie.
Za chatovou oblasťou Kršle začínam postupne stúpať do kopca. Dnes je to jediný väčší výstup, tak si ho užívam. Kráčam vytrvalo. Občas skontrolujem správnosť smeru na mape. Značka vedie popri usadlosti, ktorá má svoju kaplnku. Všetko je tu vzorne pokosené a vládne tu dokonalý kľud.
Stúpam až po rázcestie Nad Vysutým, kde sa napájam na dokonalú zvážnicu, na ktorej stretnem prvých dnešných turistov. Tí však idú pomalším tempom, tak ich po chvíľke nechávam ďaleko za sebou. Idem viac-menej po hrebeni, ktorý občas poskytne výhľad do doliny a okolia.
Zhruba po 2 km začujem hlasy. Pozriem doľava a vidím zástup ľudí. Zrejme sa tu koná nejaká akcia, pomyslím si a pokračujem ďalej. K môjmu chodníku sa pripája žltá značka, ktorá vedie z obce Raškovce – známa ako Olšákova cesta.
Prichádzam na Malú Prašivú a už z diaľky ma víta hudba, hluk a „mravenčenie“ ľudí. Nemýlil som sa. Je tu púť. Celá lúka je obsypaná stánkami, ktoré ponúkajú dobroty od výmyslu sveta. Langoše, koláče, syry, cigánsku, stánky s pivom remeselných pivovarov.
Obchádzam celú lúku a obdivujem zručnosť remeselníkov. V kostole sv. Antonína sa chystá o 10:30 hod. svätá omša. Asi sa tu očakáva poriadny nával ľudí, lebo kostol je z prednej strany ohradený páskou, ktorá zabraňuje priblíženiu sa ku kostolu.
Som najedený, ale aj napriek tomu nedokážem odolať dobrotám. Prebehnem celú lúku a z hojnej ponuky si vyberiem Štramberské uši. Túto pochúťku si dám hlavne preto, lebo ju nepoznám. Neskôr si prečítam, že toto pečivo je celkom významné. Od začiatku roku 2007 je prvým českým potravinárskym výrobkom, ktorému EU priznala ochranu na základe zemepisného označenia v rámci štandardnej procedúry. Čiže tieto uši sa oficiálne môžu pod týmto názvom predávať, iba ak boli vyrobené v Štramberku, alebo jeho blízkom okolí. Je to vlastne perníkové cesto s prísadou „tajného“ korenia.
Viaže sa k nim aj zaujímavá povesť :
Vznik tejto cukrovinky sa viaže k mongolskému ťaženiu v roku 1241. Nepriatelia si rozložili tábor v blízkosti kopca Kotouč. Cez noc bola silná búrka, a tak to domáci využili a prekopali tajne hrádzu rybníka a tábor vytopili. Keď voda opadla, tak miestni našli v tábore vaky s nasolenými ľudskými ušami. Tie Mongoli odrezávali kresťanom a posielali chánovi. Vraj na základe tejto udalosti sa začala v predvečer sviatku Nanebovstúpenia pána piecť táto cukrovinka.
Cez Podbeskydskú pahorkatinu
Uši zjedené a pivo dopité. Je čas pohnúť sa ďalej. Mám síce za sebou 10km a dnes ma žiaden väčší kopec už nečaká, ale čas nejde zastaviť.
Kráčam cez lúku okolo stánkov. Neodolám ešte jednej maškrte v podobe syru. Prichádzam k smerovníku a hľadám moju novú farbu značky: červenú. Tá klesá do pahorkatiny prostredníctvom širokej zvážnice. Oproti mne idú davy ľudí smerujúcich na Prašivú. Občas sa otvorí výhľad do miest kam smerujem, a tak neváham a robím pár záberov prírodnej rezervácie.
Klesol som všetko, čo som ráno krvopotne nastúpal. Z výšky 707 m n.m. som klesol na úroveň približne 350 m n.m., v ktorej sa dnes budem pohybovať po celý zvyšok dňa.
Tým že som zostúpil dole, skončili lesné chodníčky. Začalo obdobie asfaltu, páliaceho slnka a zvýšeného pohybu áut. Moje kroky smerujú do Vojkovic, kde sa varí to výborné pivo, ktoré som ochutnal na Malej Prašivej. Najprv idem okolo honosných sídiel, neskôr okolo obyčajných domčekov, ktoré sú vyzdobené kvetmi. Prechádzam aj popri nejakom misijnom obydlí, ktorého prístupovú cestu zdobí kríž.
Konečne Vojkovice. Nohy ma pália od asfaltu. Našťastie ma po ceste prichýli aspoň na chvíľu miestna reštaurácia a pivovar v jednom. Tu varia spomínané pivko. Začínam degustovať miestne špeciality. Koníky v blízkosti pivovaru vysvetľujú aj jeho názov „Koníček“. Varenie piva nie je len ich koníčkom, ale miestni pivovarníci majú radi zrejme aj koníčky. :)
Po občerstvení pokračujem po červenej stále po asfalte. Ten ma vedie popri rieke Lučina a privedie ma až k vodnej nádrži Žermanice.
Žermanická priehrada bola vybudovaná za účelom zásobovania podnikov v ostravskom regióne prevádzkovou vodou. Nádrž je využívaná nielen na výrobu elektrickej energie, ale je aj obľúbeným rekreačným miestom pre blízke obyvateľstvo.
Aj ja sa pri tejto priehrade na hodinku zastavím. Prezúvam sa do ľahkých sandálov a dávam si výborný obed v motoreste. Oddych využívam nielen na dočerpanie mojej powerbanky, ale aj mojich útrob výborným chmeľovým drinkom.
Je čas zdvihnúť kotvy. Po zaplatení útraty nahadzujem batoh, obúvam si cestovné topánky a pokračujem ďalej. Trasa ide väčšinou po asfalte a len občas pomedzi dediny si to skracujem cez poľné cesty a chodníčky. Všetko je dobre značené, a tak si chôdzu vychutnávam v spoločnosti hudby, ktorá mi znie z môjho mobilného telefónu. Až po Sedláky idem v blízkosti rieky Lučina. Pri krčmičke U Supa (tam som sa nezastavil, ale bola krásna a plná cyklistov) odbáčam doľava na zelenú značku. Potĺkam sa striedavo po asfalte a lúkach. Čo sa však nemení je krajina. Je to monotónna rovina, z ktorej som unavený už po pár kilometroch. S nádejou pozerám na vzdialené kopce a pozorujem ako sa približujú. Zelená ma privedie až do obce Řepište, ktorá je len kúsoček od cieľa dnešného dňa – Paskova.
Blížim sa k rieke Ostravice, popri ktorej vedie železničná trať. Odbáčam na železničnú stanicu Paskov, kde si dávam na osvieženie Radler. Popri pití tohto sladkého nápoja využívam čas na hľadanie možného ubytovania. Možností je niekoľko. Vyberám si ubytovanie v penzióne na Rychtě. Má výhodu, ktorú hľadám, reštauráciu.
Dopijem sladký mok a kráčam po moste, ktorý spája brehy rieky Ostravice. To však nie je všetko. Prechodom rieky sa dostávam oficiálne zo Sliezska na Moravu. Tu je totižto oficiálna historická zemská hranica.
Zelená značka ma vedie až k zámku Paskov. Brána je otvorená, a tak nazriem do parku. Vládne tu kľudná letná atmosféra. Po rýchlej prehliadke kráčam do vytýčeného cieľa dnešnej etapy – do penziónu na Rychtě.
V priľahlej záhradke si objednám chutnú večeru a zisťujem možnosti na prespanie. Padol mi kameň zo srdca. Majú voľnú izbu a aj tento večer budem mať kde zložiť svoje utrmácané telo.
Večeru zalievam malinovkou, ktorá mi pripomína moje detstvo. Rovnaká farba, rovnaká chuť.
Dobre najedený sa presúvam na izbu. Izba je vybavená posteľou, nočným stolíkom a je tu aj TV. V kúpeľni dominuje bojler, ktorý hneď využijem a splachujem zo seba aj z vecí prach a pot dnešného dňa. Napájam svoje elektrospotrebiče do zásuviek a za šumu obrazovky upadám do sladkých snov.
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
