Najskôr ešte k tomu sirotincu. Viete, nevedela som kde budem pred seminárom. Chcela som vidieť Afriku a v eufórií si kúpila letenku o týždeň skorej. A zrazu som začala zisťovať, že Burundi nie je tak skvelé, ak chcete byť niekde týždeň sám. Pod heslom „Burundi" som našla jedno video na youtube. Rozprával tam miestny farár o sirotinci, ktorý spravuje. O tom ako považuje všetkých turistov, čo prídu do Burundi za „poslov", ktorí majú nejaký účel (ak by chceli ísť na dovolenku, nepôjdu predsa do Burundi). Na spodku bola webova stránka, tak som na ňu klikla a uvidela políčko „contact us". Okienko bez príjemcu a ja im píšem, že som videla video a chcela by som im pomôcť v sirotinci. Tak na týždeň. Email do neznáma. Všetci sa mi smiali. Deň, dva.. až mi odpísali, že sa na mňa tešia. Žial, plány sa zmenili, týždeň sa skrátil na 3 dni... ale išla som ich aspoň pozrieť.
A takto som sa dostala do jednej rodiny. V bohatej štvrti. Murovaný dom, auto, televízor. Z domu som im brala darček, ako vďaku, že ma hostia. Malú kryštálovú misku na ovocie (a to som sa dlho hádala s mamkou, či to naozaj mám brať, však je to veľké a ťažké, či nestačia bábiky zo šúpolia). Dala som im ho hneď prvý večer. Domáca otvorila krabicu, vybrala: „Kryštál?", pobozkala misku, podala susede, suseda pobozkala misku. Pribehla Ida- dcéra: „Počula som to, počula som to, kryštál!". Sedela som na kresle a domáca mi hovorí: „Pozri sa na stenu za tebou.". Boli tam tri zarámované fotky jej detí, medzi nimi aj Ida. Hore však bola ešte jedna fotka. Boli na nej napísané aj roky. „Môj prvý syn sa volal Crystal, zomrel keď mal 4 roky. Vždy sme si chceli kúpiť kryštál na jeho pamiatku, ale nemali sme na to peniaze.".
Zimomriavky.
A plakali sme všetci.
Ten večer to domáca zopakovala ešte niekoľkokrát: „Nemôžem tomu uveriť. Ty ideš prvý raz do Afriky. Ideš do Burundi. Prídeš do môjho domu. A dáš mi kryštál..." .
Áno, človek vždy príde tam, kde je najviac očakávaný.
