katarína pázmányová
O volaní ženskej duše
Mám pocit, že sa prvý krát v živote cítim ako žena. Naozaj. Keď som bola malá, tak som samú seba nepočítala medzi ostatné ženy. Nevedela a nechcela. Vôbec sa mi nepáčili. Pripadali mi hlúpe, protivné, neprirodzené... vlastne som si z nich robila srandu. Skôr som sa vedela vcítiť do deduškových príbehov z vojny, než babkiných robení buchiet. A sny, ktoré som mala, boli chlapčenské. Liezť po stromoch, plaziť sa v blate... žiadne bábiky, plánovanie svadby, ani raz budem princezná predstavy. Kozmonaut som chcela byť! Alebo vynálezca. Takže som sa zmierila s tým, že mám chlapčenskú dušu. Ale teraz nie. Teraz sa prvý krát cítim žensky. Neviem čím k tomuto obrodu došlo. Či veľkou láskou, či prekonanou bolesťou, no ešte nikdy som nežila tak intenzívne sama so sebou.
