A neskôr som sa dozvedela ešte jednu zásadnú vec. Nenoste šortky. Aj keď je tam teplo. Šortky sa nenosia. I keď Nadine má snúbenca z Kanady a ako ona povedala- nevie sa dočkať, kedy bude môcť slobodne nosiť šortky aj ona. A teší sa aj na svadbu. Nielen, že od tadiaľ chce odisť, ale jej rodina dostane peniaze. „Žena je ako krava.", hovorí mi a vysvetľuje: „Vieš, krava u nás stojí 1000.000 BIF (asi 580 EUR) a keď si chce muž zobrať ženu, musí mať toľko peňazí aby to zaplatil rodine.". Neskôr som sa o jej snúbencovi dozvedela viac. Bol tam na mierovej misii, stretli sa, keď robila čašníčku. „Je to dobrý muž, pozval celú moju rodinu na obed. A často si voláme. Minule chcel aby som v telefóne vypýtala kávu a vieš čo? On bol práve v aute a o 5km ďalej si ju vedel vyzdvihnúť, to je neuveriteľné!". Ale keď mi ukazovala fotoalbum plný fotiek jej a jej ex snúbenca (z Burundi), s ktorým bola zasnúbená od 15tich (do 25), pochopila som. No nehodnotím. Nedovolím si.
Nadine bývala v chudobnej štvrti. Domy z hliny, na dvoroch sa suší oblečenie, sporo odeté, bosé deti. Chcela aby som išla pozdraviť ich rodičov. Nevedeli francúzsky, ani anglicky, ale je to hrdosť mať bieleho v dome. Išli sme autobusom. To bol zážitok! Asi v 7 miestom aute sme boli natlačení 20. V podlahe diera, všetci spokojní. Cestou k jej domu rozdávame cukríky, deti sa usmievajú a kričia na seba. Párkrát si ešte prišli vypýtať a minule mi Nadine písala, že sa na mňa pýtajú.
Bola som aj v sirotinci, zaniesť im pár veci na oblečenie, zistiť ako to tam funguje... Iba som otvorila dvere na aute a zrazu ku mne všetky deti pribehli a začali ma objímať. Po jednom, len tak. Mysleli si, že jedno z nich si zoberiem, však som muzungu.
A najradšej by som si zobrala všetky.
