Hovoriac o očkovaní- už pri prvej návšteve kliniky cudzokrajných chorôb pochopíte, že je to dáke iné. Málo ľudí v čakárni (nikto nie je nervózny), sestričky sú milé a všetci sa vás pýtajú kam idete. Vypočujete si pár skvelých cestovateľských príbehov až sa trochu hanbíte, že vy idete IBA do Afriky a IBA na 10 dni. ( Ale mimo toho ste macher, ha! :) )
Až prišiel deň, keď som sa vydala na letisko. Bála som sa. Tak trochu. Nerada to priznávam. Ráno som sa kukala do zrkadla a vravela si: „Tieto oči uvidia Afriku, tieto oči uvidia Afriku." . Trochu smiešne, trochu detské, veľmi zasnívané. Na chrbte batoh, cez plece veľké zelené vojenské vrece s oblečením pre deti do sirotinca, chýbal mi iba klobúk a la Indiana Jones. A keď sa ma ľudia na autobusovej stanici vo Zvolene pýtali kam s takým pytlom cestujem a ja som im s nadšením odvetila, že do Afriky, neverili mi.
Keď som prvý krát z lietadla uvidela Afriku, už vtedy som zistila, že som sa zamilovala. Čakal ma ešte prestup v Etiópii a ja som nevedela prestať žasnúť. „Waw, ja som tu. Som tu.", opakovala som si. V lietadle z Addis Abebe do Bujumbury som bola jediná Európanka. Zvláštny pocit, ale páčil sa mi. A všetci boli tak nádherne farební. Žiadne namosúrene tváre uponáhľaných ľudí ako to na letiskách väčšinou býva. Doleteli sme, ja som vystúpila (a nebolo to žiadne bambusové letisko ako som očakávala) a tak to začalo.
