Ráno nás budil kohúť už od 5tej. Behal po dvore, vstanem a idem do sprchy. Cestou sa Ida ubezpečila, že nepotrebujem teplú vodu. Jasné, zabudla som spomenúť. V noci tam akosi elektrika nejde. Vždy ide v inej štvrti mesta, ale všetci sú na to pripravení, sviečky a baterky neustále poruke. Na raňajky sme mali chlieb, namáčali sme si ho do čaju s mliekom a rozprávame sa o chudobe. Pýtam sa, či veľa ľudí tam nemá čo jesť. „To veľmi záleží, zober si, že taký strážnik zarába 25$ za deň. On nemá, ale ako vidíš, my mame. A predsa, jesť 3 krát za deň je požehnanie.". Naozaj, veľa ľudí si nemôže dovoliť kúpiť jedlo. 98 % žije z menej ako 2 $ na deň. „Ak si môže dovoliť kúpiť ryžu (1,5 $) a fazuľu (1,5 $), prežije.", definuje chudobu Ida.
Mali aj chladničku. Odkladala som do nej korbáčiky, ktoré som doniesla so sebou. Chladnička bez jedla. „Pozri sa, toto je načo máme my v Afrike chladničku- na vodu. To, že by to bolo ako z filmov- s džúsom, jogurtmi, ovocím, šunkou, to si nevieme ani predstaviť.", smejú sa. A vážne, keď som prišla domov, ešte dlho som sa čudovala, otvorím skrinku- jedlo, pozriem na stôl- jedlo. Všade samé jedlo!
V Burundi bola až do 2005 roku občianská vojna. Dve etniky- Hutu a Tutsi sa navzájom vraždili. Nelíšia sa veľmi. Majú trochu iné nosy, trochu iné prsty na rukách, ale... Jeden deň sme išli do oblasti hôr, asi 30 km od hlavného mesta. Ľudia, ktorí tam žijú nechodia do škôl, dohovoria sa iba ich domorodým jazykom a nemajú peniaze. Táto oblasť bola najviac zasiahnutá vojnou, keďže to bolo strategické miesto. Ostali tu žiť iba Hutu, všetci Tutsi boli vyvraždení a veľmi dlho sa báli čo i len tadiaľ prejsť. Skauti boli prví, ktorí túto bariéru prerušili. Predstavte si suchú červenú africkú zem, kde sú domy postavene z blata, ľudí, ktorí sa boja svojich susedov a veľkú chudobu. Asi tak to tam vyzeralo. Skauti získali peniaze na to, aby kúpili 10 kôz. Týchto 10 kôz dali do rodín a keď mala koza malé, kozliatko sa darovalo do ďalšej rodiny atd. Druhá vec, ktorú urobili bolo, že nakúpili rôzne semiačka: paradajky, uhorky, nejaké ovocie. Naučili ich ako to vypestovať. A teraz keď idú peši 6 hodín do mesta skauti prednostne kupujú zeleninu od nich. Nie je to geniálne? A pritom celkom jednoduché. Majú stálych zákazníkov, zlepšujú sa Hutu-Tutsi vzťahy a kozy spriatelili celu oblasť a vytvorili z nej dedinu. Funguje to už dva roky a keď sme tam prišli, bolo to niečo neskutočné. Bosé ženy, zabalené v pestrofarebných latkách. A bolo ich 100. Vítali nás so spevom, bubnami a 4 hodiny na slnku sme s nimi tancovali.
Afrika má veľa výziev, áno. Ale je tak nádherná! Trochu divoká, trochu neskrotná, človek nikdy nevie, čo si môže dovoliť. Aj by som to prirovnala k milovaniu s dlhovlasou, čiernovlasou, rozstrapatenou divoškou, avšak neviem aké také milovanie je. No Afrika je divoška, do ktorej som sa zamilovala a bude to láska ešte nadlho. Len ju nechajme divokú.
